Mestá v novoveku
Podobne ako pri iných bežných pojmoch, aj o „meste“ možno hovoriť rôznymi spôsobmi. V rámci široko chápanej politicko-právnej perspektívy sa pod „kráľovskými mestami“ rozumejú také meštianske spoločenstvá, ktorých postavenie bolo v Uhorsku definované tak bezprostrednou podriadenosťou voči kráľovi ako svetskej vrchnosti, ako aj príslušnosťou k stavovskému politickému národu kráľovstva. V historiografii i dobovej uhorskej terminológii boli známe ako slobodné kráľovské mestá (libera regia civitas, freie königliche Stadt, szabad királyi város). Mimo zorného uhla teda ostáva veľká skupina sídel mestského charakteru s iným právnym štatútom, čo však nie je svedectvom o ich bezvýznamnosti. Napríklad z demografického či hospodárskeho hľadiska sa v stredovýchodnej Európe urbanizácia v 16. a 17. storočí najdynamickejšie prejavovala práve v náraste počtu takzvaných zemepanských miest.
Dôležitý je tu rozmer vzťahu mesta a kráľovskej vrchnosti a z neho vyplývajúce dôsledky pre politický život. Aj „kráľ“ z titulu je chápaný v širšom zmysle slova. Nemyslí sa ním striktne iba osoba panovníka, individuálneho nositeľa uhorského kráľovského titulu, ale celý komplex ideologických postojov i reálnych mocenských štruktúr a inštitúcií, ktoré odvádzali svoju legitimitu a právomoci od kráľa. Špecifickým je súvisiaci pojem „koruna“, ktorý síce – v miere závisiacej od dobového interpretátora – s panovníkom nemožno bezo zvyšku stotožniť, no zároveň ho nemožno od neho ani oddeliť. „Kráľ“ tu teda vystupuje ako strešný pojem pre súbor vzťahov a aktérov individuálnych a inštitucionálnych, ktoré sa spájali s formovaním štátnej moci v novovekom zmysle.
Právne a stavovské kategorizácie
Na prvom mieste je potrebné konkrétnejšie sa venovať otázke definícií a pozrieť sa na kritériá, ktoré z pohľadu uhorských súčasníkov robili sídlo mestom hodným latinského označenia civitas. Pri identifikovaní dôležitých prvkov, ktoré sa s týmto pojmom spájali aj počas 16. a 17. storočia, je nevyhnutné vychádzať zo starších stredovekých koreňov. Za východisko na poznanie dobového chápania možno považovať texty právneho charakteru z obdobia okolo roku 1500. Azda najznámejším prameňom je spracovanie uhorského zvykového práva do súhrnnej podoby vo Verbőciho Tripartite. O slobodných mestách sa v krátkosti konštatovalo, že sú spoločenstvom občanov, množstvom ľudí tvoriacich jednu spoločnosť.
Okrem ľudí je mesto opísané ako zoskupenie domov a ulíc, ktoré sú obohnané potrebnými opevneniami a obdarené privilégiami na dobrý a počestný život. Vzhľadom na rôznorodosť svojej polohy i zvyklostí sa takéto mestá v Uhorsku ďalej rozdeľujú podľa toho, či v súdnych záležitostiach podliehajú kráľovskému personálovi alebo kráľovskému taverníkovi. S podobnou kategorizáciou miest sa možno stretnúť aj v snemovom dekréte z roku 1498 a potom opäť v roku 1514, kde sú vymenované v treťom článku, zaoberajúcom sa majetkami náležiacimi ku korune. Na prvom mieste je uvedených osem slobodných miest: Budín, Pešť, Košice, Prešporok (Bratislava), Trnava, Bardejov, Prešov a Šopron, teda komunity podliehajúce ako odvolacej inštancii taverníkovi (i keď priamo v texte článku sa to explicitne nespomína).
Na druhom mieste sú menované mestá personálske (opäť bez explicitnej charakteristiky), o čosi nižšie kráľovské banské mestá. Takéto rozlíšenie sa navyše stalo smerodajným aj v nasledujúcom období. Keď bolo na sneme roku 1608 bližšie špecifikované, koho možno považovať za príslušníka uhorských stavov s nárokom účasti na sneme, v bode venovanom mestám sa explicitne spomína dekrét kráľa Vladislava II. a v ňom uvedené komunity. Vyššie spomenuté radenie miest zároveň poukazuje aj na istú symbolickú hierarchiu, najmä v prípade tavernikálnych miest. Tie sa už od polovice 15. storočia formovali ako elitné združenie a tento ráz sa snažili uchovať aj počas 16. a 17. storočia, i keď z ich radov v dôsledku osmanskej expanzie vypadlo kráľovské hlavné mesto Budín a neďaleká Pešť. Keď zväz roku 1607 nechal tlačou publikovať súbor tavernikálneho práva, súčasťou vydania boli aj kráľovské privilégiá Rudolfa II. znovu potvrdzujúce špecifické postavenie tejto skupiny miest.
Právny štatút bol teda z pohľadu súčasníkov zásadným definujúcim kritériom pre slobodné kráľovské mesto, presahujúcim prosté demografické alebo sociálno-ekonomické kritériá. To zároveň znamenalo, že rady kráľovských miest sa počas sledovaného obdobia rozširovali tiež právnou cestou. Proces sa skladal z viacerých krokov, čo napokon reflektovalo aj špecifické postavenie miest vo vzťahu k svetskej vrchnosti i ku kráľovstvu ako celku, a mal materiálnu i právnu stránku.
Prvý krok často spočíval vo vysporiadaní záväzkov konkrétneho mesta, usilujúceho sa o povýšenie, voči svojej aktuálnej svetskej vrchnosti. Následne malo dôjsť k udeleniu kráľovského privilégia a s ním k formálnoprávnej zmene štatútu danej komunity. Proces mal byť zavŕšený akceptáciou zvyškom uhorského stavovského spoločenstva, ktorého súčasťou sa povýšená komunita stávala. Uhorský snem ani zväz tavernikálnych miest však nie vždy javili dostatočnú ochotu k akceptácii nových členov. Cesta medzi kráľovské mestá sa tak nezriedka v praxi celkom predĺžila a v ktorejkoľvek z načrtnutých fáz mohla byť sprevádzaná rôznymi komplikáciami.
Nazeranie na kráľovské mestá v Uhorsku počas raného novoveku – nezriedka v závislosti od aktuálnej politickej potreby – navyše oscilovalo medzi zdôrazňovaním ich charakteru kráľovského majetku, korunného majetku či príslušnosti k stavom kráľovstva. Keďže so štatútom kráľovského mesta sa viazala možnosť účasti na snemoch, predstavitelia ostatných uhorských stavov sa s nedôverou stavali k rozširovaniu počtu slobodných miest, ktoré by sa – aj vzhľadom na svoje špecifické postavenie voči panovníkovi – mohli ľahko stať nástrojom na dosiahnutie prevahy kráľovského dvora na snemových zasadnutiach.
Okrem formálnych charakteristík však zohrávala istú úlohu aj perspektíva miest samotných, a to najmä v špecifických prípadoch tých lokalít, ktoré vznikli na kráľovskej pôde, ale nezískali postavenie zodpovedajúce termínu „civitas“, záviseli od kráľovských hradov alebo sa dostali ako záloh do rúk šľachticov. Aj v prípade takéhoto nepriaznivého vývoja a komplikácií sa však medzi mešťanmi danej lokality i ich susedmi naďalej mohlo udržiavať povedomie o príslušnosti ku kráľovským mestám, aj keď s vlastným právnym štatútom to bolo o čosi zložitejšie.
Privilegovaná komunita mešťanov
Predchádzajúci prehľad definícií a kategorizácií kráľovských miest je predpokladom na uvažovanie o kráľovských mestách v politickej sfére, rešpektujúc dobové náhľady na podstatu ich existencie. Za spoločného menovateľa tohto komplexu možno považovať pojem „privilegovaného spoločenstva“, prítomný už u Verbőciho. V širšom zmysle slova sa o mestách dá uvažovať cez perspektívu fyzického a sociálneho priestoru, v ktorom bývali a pohybovali sa jednotlivci i skupiny ľudí rôzneho stavovského, právneho a sociálneho zaradenia a vo väčšej či menšej miere boli s konkrétnym mestom spätí. Pre politický kontext však špecifickejšiu úlohu zohrávalo chápanie mesta v užšom rámci – ako politického spoločenstva mešťanov.
Členstvo v takomto politickom spoločenstve nebolo automatickou záležitosťou, ale výsledkom cieľavedomého aktu prijatia meštianskych práv, ktoré malo podobu splnenia konkretizovaných podmienok a zloženia meštianskej prísahy. V neskorom stredoveku a ranom novoveku je už prvok prijímania meštianskych práv, a teda utvárania spoločenstva mešťanov, pevne ukotvený. Podmienky na zisk meštianskeho práva sa síce v konkrétnostiach medzi jednotlivými komunitami mohli líšiť, v zásade však obsahovali dôraz na čestný pôvod, dostatočné majetkové zázemie umožňujúce samostatnú a slobodnú existenciu, ako aj spätosť s mestom v podobe vlastníctva domu a založenia si rodiny v danej komunite.
Prijatie meštianskeho práva malo rituálny charakter vo forme skladania meštianskej prísahy, zdôrazňujúcej v zhutnenej podobe základné povinnosti mešťana i charakteristické ideály komunity ako dôraz na vnútornú harmóniu a nadraďovanie záujmu celku nad ciele jednotlivca. Aj napriek tomu, že význam pripisovaný prísahe sa v sledovanom období v európskej kultúre menil, vo fondoch magistrátov uhorských miest (napokon podobne ako v prípade iných stredoeurópskych komunít, ako napríklad ríšskych miest) možno nájsť menoslovy novoprijatých „do zväzku mesta“, ako aj zbierky prísah až do 19. storočia. Prijatím meštianskeho práva vstupoval daný jednotlivec do komplexu vzťahov, ktorý mal v idealizovanej i praktickej podobe presahovať prostú existenciu vo fyzickom priestore mesta. V staršom období tento rozmer nachádzal terminologický výraz v podobe označenia „Eidbruder“, od 16. storočia vo väčšej miere pojmom „Mitbürger“, oba však naďalej zachovávali komunitný nádych.
Z členstva v meštianskej komunite vyplývala škála práv a povinností v politickej, vo vojenskej či v hospodárskej rovine, v konkrétnostiach opäť vykazujúca istú rôznorodosť. Napríklad v Levoči bolo meštianske právo ešte ďalej rozdelené, takže niektoré práva náležali len držiteľom jeho plnej podoby. Doložené sú zároveň úvahy, do akej miery možno aj nemešťanov či mešťanov nižšieho štatútu pripustiť k činnostiam, ktoré boli vnímané ako vyplývajúce z privilegovaného postavenia komunity, napríklad k vareniu piva pre vlastnú spotrebu. Košická mestská rada roku 1565 zvažovala, či udeľovať právo mesta aj obyvateľom predmestí v rovnakej miere ako obyvateľom vnútorného mesta. Ak by si to vyžadovala hospodárska potreba, malo sa postupovať individuálne, napríklad v prípade povozníkov z predmestí, ktorí by tak mali právo ťažiť z obchodných privilégií. Navyše, aj v prípade nemešťanov sa predpokladala istá spätosť s komunitou, v ktorej sa pohybovali. Prípadný zhovievavý postoj voči nim však mohol zaznamenať obrat, ak sa v krízovej situácii ukázalo, že nepreukázali dostatočnú spätosť so spoločnými záujmami. Svedectvom je napríklad rozčarovanie bardejovskej mestskej rady nad poľskými tkáčmi z predmestí zo sedemdesiatych rokov 17. storočia. Mnohí z Poliakov totiž pred blížiacimi sa vojskami ušli namiesto toho, aby sa stiahli za hradby a spolupodieľali sa na obrane mesta, ktoré im v predošlých rokoch poskytovalo živobytie. Do budúcna mali byť teda prijaté prísnejšie opatrenia, ktoré by poľským prisťahovalcom obmedzili možnosti na usadenie sa v meste.
Už od stredovekých počiatkov kráľovské mestá disponovali právami v rovine súdnej samosprávy. Tieto sa počas raného novoveku rozšírili v súlade s meniacimi sa dobovými postojmi aj do ďalších sfér fungovania spoločenstva, nelimitujúc sa striktne len na aktivity mestského súdu. Ten nadobúdal podobu mestskej vrchnosti s novou škálou zodpovedností a úloh. V neskorom stredoveku sa tiež rozšíril aj konkrétny „inštitucionálny rámec“, v ktorom sa súdne práva realizovali. K pôvodnému sudcovi (richtárovi) a jeho prísediacim či prísažným pribudli ďalšie orgány individuálneho alebo kolektívneho charakteru, napríklad v podobe širšej či volenej mestskej obce. Uhorské kráľovské mestá navyše v rovine vlastnej samosprávy nadobudli veľkú mieru samostatnosti v tom zmysle, že voľba richtára a rady bola vecou ich vnútorných záležitostí a nevyžadovala si dodatočné potvrdzovanie panovníkom alebo ním poverenou osobou. Takýto systém nebol v okolitých krajinách vždy samozrejmosťou a aj v Uhorsku sa udržiaval iba do momentu, keď v 17. storočí panovnícky dvor a centrálne inštitúcie začali preberať aktívnejšiu rolu vo vzťahu k mestám.
Meniace sa nazeranie na úlohy a zodpovednosti mestských orgánov možno vnímať aj prostredníctvom terminologickej roviny, keď sa napríklad pre mestskú radu začalo používať označenie „senát“. Na zmenách chápania vlastných úloh mestskými elitami sa v priebehu 16. storočia odrážali humanistické i reformačné vplyvy a ich prispôsobovanie zaužívaným zvyklostiam. Keď na začiatku 17. storočia tavernikálne mestá tlačou vydali vyššie spomínanú zbierku svojich práv, v predhovore je reč nielen o privilégiách uhorských kráľov, starých zvykoch a z nich vyplývajúcej slobode, ale spomínajú sa aj príklady antických Atén, Sparty či Ríma. Vedomá republikánska štylizácia v meštianskom prostredí nie je však v stredoeurópskom prostredí výnimočnou a možno ju vnímať v súvislosti s rastúcou úlohou právneho (alebo iného vyššieho) vzdelania pri výbere notárov či vôbec u členov významnejších meštianskych rodín s viacgeneračnou tradíciou participácie pri spravovaní záujmov svojich komunít.
Miera aktívnej účasti mešťanov na politickom živote spoločenstva sa medzi jednotlivými lokalitami tiež líšila, pričom uhorské mestá sa nachádzajú na škále od pomerne širokej volebnej participácie na západe kráľovstva po relatívne uzavretý systém užšieho okruhu najvplyvnejších v prípade hornouhorských miest, i keď aj takýto model prax relativizovala. V prípade miest s otvorenejším „politickým systémom“ sa napokon tiež stretávame s okruhom mešťanov s väčším vplyvom, prestížou i možnosťami participácie na správe komunity. Na druhej strane sa zase aj v mestách s limitovanejším systémom v krízových situáciách uchyľovalo ku konzultáciám s celou komunitou mešťanov v úsilí o dosiahnutie väčšej legitimity alebo širšej akceptovateľnosti prijímaných opatrení. Pri hornouhorských kráľovských mestách sa takýto spôsob uplatňoval obzvlášť v poslednej tretine 17. storočia, keď boli mestá konfrontované s potrebou manévrovať medzi cisárskymi i kuruckými vojskami.
Špecifické postavenie miest bolo v politickom uvažovaní ich predstaviteľov a členov komunít úzko prepojené s pojmom „privilégií“, ustanovujúcich konkrétne spoločenstvo zdieľajúce spoločné právo a utvárajúce vlastný komplex zvyklostí. Počnúc 13. storočím, pri vzniku kvalitatívne nových meštianskych spoločenstiev ako privilegovaných komunít hostí zastával formatívnu rolu panovník. Kráľovské privilégiá tak v právnej rovine stáli pri zrode mestskej komunity a zároveň v politickom uvažovaní i praxi zohrávali aj rolu pri jej ďalšom udržiavaní a rozvoji. Medzi kráľom a jeho mestami sa tak od počiatkov vytváral špecifický vzťah, ktorý pretrvával aj v ranom novoveku. Počas 16. storočia sa naďalej stretávame s úsilím mešťanov získavať od kráľa nové privilégiá, najčastejšie hospodárskej povahy. Niekedy mohli byť výrazom aktuálnej politickej situácie, ako v prípade súperenia o uhorský trón medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským v druhej tretine 16. storočia, keď Ferdinand prechodne preniesol právo skladu z Košíc – medzi rokmi 1536 a 1552 pod kontrolou Zápoľského a jeho dedičov – na susedný a jemu verný Prešov. Od prelomu 16. a 17. storočia sa však zo strany panovníckeho dvora začal objavovať rezervovanejší postoj k udeľovaniu nových privilégií, čo súviselo s úsilím o zvyšovanie, istú racionalizáciu a systematizáciu finančných záležitostí dvora v rámci formovania nového chápania štátnej moci.
Privilégiá si však ešte aj v komplikovanejších podmienkach 17. storočia uchovávali dôležitú úlohu v rovine meštianskeho politického uvažovania. Privilégium vo všeobecnosti bolo považované za konštitutívny prvok meštianskej komunity, nielen ako pragmatické zvýhodnenie v istej sfére. V politickom jazyku sa k nemu ako ďalší zdroj legitimity pre politický život spoločenstva i jeho konkrétnu podobu pridávali pojmy „starého zvyku“. Táto terminológia bola jedným z hlavných argumentov, ktorými mešťania podporovali svoje sťažnosti (gravamina) predkladané na snemoch či zasadnutiach tavernikálneho súdu, prípadne priamo panovníkovi.
Obzvlášť druhá polovica 17. storočia sa stala obdobím konfliktu medzi panovníkovou vôľou a „starými zvyklosťami“. Tento štatút privilégií sa odrazil aj na postojoch k listinám ako materiálnym objektom. Keď v sedemdesiatych rokoch 17. storočia napríklad Spišská komora žiadala od Bardejova zaslanie jeho privilégií – oficiálne na kontrolu a potvrdenie –, mestská rada požiadavku interpretovala ako trest za spoluprácu mesta s povstalcami v predošlom období a zdráhala sa jej vyhovieť, keďže odovzdanie originálov privilegiálnych listín predstavovalo v takej neistej dobe pre mesto veľké nebezpečenstvo. Výrazom takého postoja sú napokon aj mestské archívy formujúce sa od neskorého stredoveku, najprv ako nástroje uchovávania dôležitých dokumentov, neskôr aj s myšlienkou možnosti spätnej konzultácie starých dokumentov pre aktuálnu potrebu.
Na tento materiálny rozmer možno nadviazať ešte poukázaním na prvky spätosti meštianskej identity s fyzickou rovinou, tak z praktických, ako aj zo symbolických hľadísk. Výrazom samostatnosti meštianskej identity sa stalo napríklad zabezpečenie vlastných reprezentatívnych priestorov v podobe stavby radníc. Tie napĺňali praktickú potrebu magistrátov, no zároveň sa stávali symbolmi svojich komunít, čo sa odrážalo aj na ich vizuálnych programoch. Skĺbením praktickej potreby a roviny miestnej prestíže boli aj mestské kostoly či verejné priestranstvá. V úvode kroniky svojho rodiska napríklad levočský mešťan Gašpar Hain s hrdosťou uvádza, že mesto má námestie, ktorému by aj vo vlastnom Nemecku len ťažko našiel rovné.
Posledným dôležitým prvkom, ktorý tu treba spomenúť, sú hradby. Na ich stavbu sa z praktických dôvodov dbalo už od 14. storočia až do tej miery, že uhorskí králi neváhali poskytnúť mestám dočasné oslobodenia od poplatkov, aby mohli dostupné prostriedky využiť na stavbu hradieb. Už od 14. storočia sa tiež ustaľovala spätosť pojmu „civitas“ s mestskými komunitami obohnanými múrmi. V turbulentných pomeroch 16. a 17. storočia mestské opevnenia okrem tohto stavovského rozmeru nestrácali ani na svojej praktickej dôležitosti, o čom svedčia aj príklady miest investujúcich do ich prestavby či renovácie. Príkladom prepojenosti hradieb so štatútom kráľovského mesta sú malokarpatské vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra. Napríklad Pezinok po povýšení kráľovským privilégiom získal možnosť postaviť si hradby. Keď však bol na sneme roku 1647 oficiálne aj stavovským spoločenstvom prijatý medzi slobodné kráľovské mestá, z možnosti sa stala povinnosť. Podobne v listine pre Modru z roku 1607 sa prijatie do zväzku tavernikálnych miest podmieňuje povinnosťou postaviť hradby. Ako bola stavba hradieb svedectvom zlepšenia štatútu, ich zrúcanie bolo svedectvom porážky a pokorenia – vojenského i politického –, ako sa o tom presvedčili Prešovčania v poslednej tretine 17. storočia po neúspešnej konfrontácii s kráľovskou mocou.
Kráľovské mestá medzi majetkom koruny a stavom kráľovstva
Z vyššie načrtnutého je zjavná dôležitosť, akú mal v existencii kráľovských miest ich vzťah ku kráľovi. Zmeny, ktorým podliehalo chápanie kráľovskej moci počas raného novoveku, sa odrazili aj na postavení kráľovských miest voči panovníkovi i voči zvyšku uhorského politického spoločenstva. Od stredovekých počiatkov privilegovaných mestských komunít zohrávali v ich vzťahu voči vlastnej svetskej vrchnosti najdôležitejšiu úlohu dve sféry: hospodárska a vojenská. Na mestá sa na kráľovskom dvore nazeralo ako na pomerne stabilný zdroj finančných príjmov. Príznačné je, že taverník, ktorému ako odvolacej súdnej inštancii najvýznamnejšie mestá podliehali, bol pôvodne tiež funkciou hospodárskeho charakteru. Mestá vďaka svojim opevneniam zároveň zohrávali nezanedbateľnú vojenskú funkciu, dopĺňanú napríklad povinnosťou poskytovať vojenské jednotky či špecifický vojenský materiál. Udeľovanie privilégií jednotlivým komunitám možno teda vnímať v rovine recipročného vzťahu medzi panovníkom ako vrchnosťou a mešťanmi, ktorí boli v pozícii závislých komunít.
Takýto, do istej miery personalizovaný rozmer politických vzťahov, podobne ako finančné a vojenské požiadavky však počas 16. a 17. storočia začali podliehať zmenám. V základných rysoch nešlo nevyhnutne o uhorské špecifikum, ale o súčasť dobového európskeho trendu. Vzhľadom na vojenský vývoj v strednej Európe a stálu prítomnosť osmanskej hrozby od polovice 16. storočia značne vzrástli vojenské záväzky i výdavky habsburského dvora v Uhorsku. Pohraničný obranný systém kládol na uhorskú spoločnosť nemalé finančné i materiálne požiadavky, čo sa konkrétne premietlo aj do očakávaní kráľovského dvora kladených na kráľovské mestá a do podoby ich príspevku vo finančnej, personálnej i materiálnej rovine. Okrem konkrétnych veliteľov na čele jednotlivých oblastí, tvoriacich súčasť obranného systému, značný diel zodpovednosti za praktickú realizáciu vzťahov s mestami, formulovanie požiadaviek a ich konkrétne napĺňanie preberali kráľovské komory, Uhorská a Spišská, ako nové inštitúcie, ktoré sa postupne stávali centralizačnými nástrojmi. Napriek stupňujúcim sa požiadavkám dvora a prirodzenému odporu a úsiliu o ich znižovanie zo strany miest však počas 16. storočia ešte nemožno v plnej miere hovoriť o zásadných kvalitatívnych zmenách v politickej rovine a komplikáciách vo vzťahoch kráľovských miest a ich svetskej vrchnosti. Zo 16. storočia sa napríklad možno ešte stretnúť s potvrdzovaním starých či udeľovaním nových privilégií a ani v takej potenciálne konfliktnej oblasti, akou bol náboženský vývoj – a odlišné konfesionálne sympatie dvora a miest –, nedochádzalo k zásadným konfrontáciám s trvalými následkami.
Podobne ako v iných oblastiach vývoja Uhorska, aj v tomto smere istú zmenu predstavovala takzvaná pätnásťročná vojna (1591/1593 – 1606/1608) proti Osmanom. Dlhšie trvajúci konflikt, v porovnaní s predošlým vývojom navyše charakterizovaný zvýšenou intenzitou vojenského diania i jeho sociálnych vplyvov, so sebou niesol aj dramaticky zvýšené finančné nároky, čo sa stalo zdrojom konfliktov vo viacerých sférach uhorskej spoločnosti. Vo vzťahu k mestám sa v prostredí panovníckeho dvora a centrálnych inštitúcií začala od tohto obdobia vo zvýšenej miere ich pozícia interpretovať v duchu „kráľovského“ či „komorského majetku“, čo dodávalo legitimitu pre aktívnejší postoj kráľa, reprezentovaného predovšetkým spomínanými komorami, k tým sféram života mestských komunít, ktoré boli doposiaľ chápané ako ich vnútorné záležitosti.
Prvou vyostrenou konfrontáciou sú známe udalosti z Horného Uhorska, keď prostredníctvom vojska v panovníkových službách došlo k odobratiu košického Dómu sv. Alžbety evanjelickej mestskej komunite a k jeho odovzdaniu do správy jezuitom, pričom sa obdobný postup očakával aj v ďalších mestách. Sústredenejší postup centrálnych úradov síce zahatalo vypuknutie Bočkajovho povstania v roku 1604, o niekoľko rokov sa však v nastúpenom trende pokračovalo, i keď spočiatku v menej konfrontačnom duchu.
V tomto obrobí predstavitelia stavov a okolo nich združení intelektuáli začali zdôrazňovať postavenie miest ako majetku koruny, nie kráľa, a z toho vyplývajúce rozdiely pre ich právne postavenie. Takéto náhľady sa napokon odrazili aj vo formuláciách spomínaného zákonného článku z roku 1608, kde sú kráľovské mestá v pozícii jedného zo stavov kráľovstva. Počiatky snemovej účasti zástupcov uhorských kráľovských miest možno datovať do polovice 15. storočia. Pred rokom 1526 nebola takáto prítomnosť mestských reprezentantov automatickou záležitosťou, ale variovala v závislosti od aktuálnej politickej konštelácie, záujmov panovníka i ďalších mocenských aktérov. Najmä v kritických momentoch, akými bola absencia kráľa či jeho voľba, však bývala účasť miest vnímaná ako žiaduca aj predstaviteľmi šľachty. V období po bitke pri Moháči sa mestskí zástupcovia stali pravidelnou súčasťou snemových zasadnutí, prinajmenšom pokiaľ ide o skupinu tavernikálnych miest.
V súvislosti so snemovou účasťou sa do popredia dostáva aj otázka možného kolektívneho vedomia o príslušnosti k jednotnému stavu v celokrajinskom meradle, teda mentálne postoje, ktoré by presahovali partikulárne záujmy jednotlivých komunít. V tomto smere je zaujímavou práve existencia mestských spoločenstiev a zväzov na regionálnej báze, z ktorých je v historiografii najreflektovanejší spolok piatich hornouhorských miest, takzvaná Pentapolitana. Prípravy na zasadnutia snemu alebo tavernikálneho súdu však vytvárali príležitosť aj pre nadregionálnu koordináciu postupu na základe spoločného právneho štatútu. Predstavitelia miest si najmä v 17. storočí boli vedomí svojho komplikovaného postavenia voči panovníkovi a komorám na jednej strane, ako aj voči šľachtickej konkurencii na strane druhej. Ich politické záujmy nemožno jednoznačne priradiť k jednej alebo druhej strane (pričom aj takéto binárne nazeranie na uhorský stavovský systém je, pochopiteľne, zjednodušením). Svedčia o tom aj praktické kroky predstaviteľov miest, ktorí reagovali rôznymi spôsobmi na aktuálnu politickú situáciu, meniace sa pomery síl, definície vlastných záujmov i ich prioritizáciu. Práve zväz tavernikálnych miest stále predstavuje rozsiahle pole výskumu aj z pohľadu takejto politickej spolupráce, nielen ako spoločenstvo definované istou súdnou praxou. Spolupráca pri ochrane privilégií miest a koordinácia politických záujmov sa najmä v druhej polovici 17. storočia realizovala výraznejšie v rovine ochrany konfesionálnych záujmov väčšinovo protestantských spoločenstiev, konfrontovaných s centralizačnými – a rekatolizačnými – úsiliami panovníckeho dvora.
Účasť miest na politickom živote Uhorska sa však nemusela principiálne vylučovať s ich vyššie spomínaným definovaním ako majetku kráľa. Kombináciou mestskej príslušnosti k politickému spoločenstvu kráľovstva na jednej strane a ich špecifického postavenia voči panovníkovi na strane druhej sa kráľovi otvárali možnosti na zvýšenie svojho vplyvu prostredníctvom ich využitia ako svojich spojencov v politickej aréne. Tento rozmer znásobovala aj vyššie načrtnutá hospodárska a vojenská dôležitosť. Z pohľadu kráľovských inštitúcií však dôležitým predpokladom na využitie tohto potenciálu bolo zintenzívnenie kontroly nad kráľovskými mestami a ich pevnejšie naviazanie na vlastný „politický program“. Dosahovanie takýchto cieľov sa však realizovalo konfrontáciou s viacerými dovtedy zaužívanými princípmi mestskej samosprávy, ktoré sa z perspektívy mešťanov terminologicky vyjadrovali prostredníctvom jazyka „slobôd a privilégií“ a „starých zvyklostí“.
Nástrojom uplatňovania panovníkových cieľov sa v priebehu 17. storočia stali kráľovskí, respektíve komorskí komisári. Ich vysielanie nie je iba uhorským špecifikom, ale možno sa s ním stretnúť naprieč rôznymi európskymi krajinami vrátane iných území pod nadvládou Habsburgovcov.
V prípade uhorských miest sa táto prax však začala uplatňovať výraznejšie až počas prvej polovice 17. storočia, pričom sa najprv koncentrovala na mestá v západnejšie ležiacich častiach kráľovstva. Okrem klasických prísah, ktoré skladali novoprijímaní mešťania aj držitelia postov v mestskej samospráve a ktoré už obsahovali zmienku o vernosti kráľovi, sa v prvej polovici 17. storočia začala používať aj prax komisárov vysielaných ad hoc po nástupe nového panovníka na trón s cieľom zisku prísahy vernosti od predstaviteľov miest. Sú známe situácie, keď sa richtári a radní niektorých miest vyhradzovali voči konkrétnym formuláciám v predložených prísahách. Napríklad dôraz na poníženú poslušnosť voči panovníkovi nekorešpondoval s meštianskym chápaním vzťahov voči svetskej vrchnosti a s ich pevnejším ukotvením v práve a zvyku. Hlavným záujmom kráľovských komisárov však bolo úsilie o dosiahnutie stabilnej lojality miest prostredníctvom vplyvu na výber postáv stojacich na čele komunít. Následne by bolo možné získať aj väčší vplyv na hospodárenie mestských komunít s potenciálnym cieľom jeho zefektívnenia a tým zlepšenia finančných zdrojov panovníka. Jedným z opakujúcich sa argumentov bolo konštatovanie, že mestá predstavujú dôležitú oporu panovníckej moci, bolo teda nevyhnutné mať istotu o ich vernosti. Tú bolo možné dosiahnuť vplyvom na politický život miest, pričom v politickom uvažovaní 17. storočia sa politická lojalita prelínala s konfesionálnou stránkou. Práve v tejto rovine sa teda v sledovanom období realizovala najväčšia časť panovníckeho úsilia, dopĺňaná navyše striktným výkladom patronátneho práva.
Úlohou kráľovských komisárov bolo ovplyvňovanie volieb magistrátov, respektíve motivovanie miest k výberu katolíckych kandidátov. Keďže sa však v priebehu 16. storočia v uhorských kráľovských mestách udomácnilo reformačné učenie (predovšetkým v luteránskej podobe), v 17. storočí nebolo jednoduché nájsť priamo v mestách dostatok vhodných katolíckych kandidátov, čo sa stávalo jedným z hlavných argumentov meštianskeho odporu. Rozhodujúcim zlomom sa však stali sedemdesiate roky 17. storočia, keď zasahovanie komôr – ako reprezentantov centrálnej moci – nadobudlo dôraznejší a postupne aj systematickejší charakter. V prvej polovici dekády došlo aj s pomocou vojenských jednotiek a rímskokatolíckych cirkevných štruktúr k rozviazaniu úzkej spätosti mestskej politickej samosprávy a luteranizmu. Dôslednejšie vyžadovanie katolíckeho vierovyznania pri členoch magistrátov viedlo čiastočne ku konverziám niektorých mešťanov, čiastočne k angažovaniu postáv spoza meštianskeho prostredia, napríklad z radov komorských úradníkov alebo miestnych šľachticov, ktorí mali v danej lokalite získať meštianske práva. V prvom momente síce nebolo možné dosiahnuť úplnú zmenu, napriek tomu udalosti sedemdesiatych rokov 17. storočia znamenali zlom vo vývoji, na ktorom sa v nasledujúcom období s väčšími a menšími úspechmi, akými boli napríklad prerušenia počas posledných stavovských povstaní, ďalej budovalo.
Prítomnosť kráľovských komisárov sa od tohto obdobia stávala pravidelnou súčasťou obnov magistrátov. Ich rola sa síce mala obmedziť na nabádanie k voľbe takých kandidátov, ktorí by lepšie zodpovedali očakávaniam panovníckeho dvora a ním nastaveného politického smerovania, praktická realizácia však mohla mať rôznu podobu. Medzi kritériami na uchádzačov o posty v magistráte sa – okrem rímskokatolíckeho vyznania – čoraz viac objavovali aj zmienky o zodpovedajúcom (napríklad právnickom) vzdelaní. Noví predstavitelia miest mali dbať na „verejný záujem“. Tým sa uvoľňovala tradičná závislosť „mestských politikov“ od komplexu vzťahov osobnej prestíže a autority, ktoré boli dôležitým východiskovým predpokladom politických kariér v predošlom období. Od prelomu 17. a 18. storočia obnovám magistrátu tiež predchádzalo vysielanie panovníckych nariadení s inštrukciami k ich organizácii. Záležitosť, ktorá bola dovtedy výrazom mestskej samostatnosti, privilégií a zvyklostí, sa v praxi i teórii premieňala na výraz panovníkovej vôle a milosti. Pozície pôvodne stavovských reprezentantov miest nastúpili cestu smerom k úradníckemu aparátu. V nadväznosti na tieto zmeny kráľovskí komisári začali systematickejšie uplatňovať svoj dozor aj pri kontrole mestských účtov a hospodárenia, od začiatku 18. storočia si mestá nechávali centrálne potvrdzovať cechové štatúty a každoročne informovali o novoprijatých mešťanoch. K centrálnym úradom pribudla od dvadsiatych rokov 18. storočia Miestodržiteľská rada, ktorá preberala väčšiu zodpovednosť za záležitosti politického charakteru, kým kontrola hospodárskych záležitostí ostávala doménou komory. Počas 18. storočia vývoj pokračoval v nastúpenom smere, čo bolo charakterizované ďalšími zásahmi do miestnych politických zvyklostí, ako napríklad presunom skladania richtárskej prísahy do rímskokatolíckych farských kostolov namiesto radníc, čo všetko malo viesť k systematizácii a zjednoteniu rôznorodej praxe v uhorských kráľovských mestách a zároveň k ich pevnejšiemu naviazaniu na panovnícky dvor.
Nastolené zmeny však so sebou neniesli rozviazanie spätosti mestských politických elít s komunitami, ktoré reprezentovali. Viedli však k zmenám v charaktere mestskej samosprávy v tom zmysle, že v teoretickej rovine sa presúvali zdroje legitimity výkonu ich funkcií a systematizačné úsilie nachádzalo odraz aj v podobe reálneho fungovania mestských orgánov. Vývoj v Uhorsku korešpondoval s dobovými európskymi tendenciami a vytváral predpoklady na monopolizáciu a modernizáciu štátnej moci i politického fungovania spoločnosti.
