Mesto a urbanizmus v strednej Európe v období neskorého socializmu a postsocializmu

V polovici 60. rokov 20. storočia urbanistické koncepty v „západnej“ sfére prechádzali zmenou, ktorú by sme mohli označiť aj ako nástup postmodernizmu. Boli istou reakciou na modernistické prístupy k mestu a životnému prostrediu, ktoré sa realizovali v medzivojnovom, ale najmä v povojnovom období. Akýmsi odrazovými mostíkom alebo intelektuálnym bodom nula sa stala kniha americkej urbanistky Jane Jacobsovej The Death and Life of Great American Cities publikovaná v roku 1961. Spolu s konvergenciou sčasti zapríčinenou aj novou Ostpolitik nemeckého spolkového kancelára Willyho Brandta a neskorším ľudsko-právnym diskurzom vychádzajúcim z odkazu helsinských dohôd z roku 1975, ako aj zmenou postoja katolíckej cirkvi predstavovali akýsi intelektuálno-sociálny kontext, v ktorom urbanizmus či mestské plánovanie nachádzali nové inšpirácie, modely a výzvy.

História urbanizmu a verejného priestoru v moderných dejinách strednej Európy

Počiatky mestského plánovania možno dať do kontextu vymedzovania obytných a výrobných sfér, resp. továrenských sfér, a ako také ich v stredoeurópskom priestore možno zasadiť do obdobia počiatku 19. storočia. Nešlo však ešte o premyslený koncept plánovania. Urbanizmus sa v strednej Európe rozvíja predovšetkým nielen s dôrazom na funkčnosť, ale aj estetickosť, a to v duchu školy rakúskeho architekta a inžiniera Otta Wagnera. Tento koncept bol následne celú druhú polovicu 20. storočia kritizovaný. V 20. rokoch 20. storočia, po prvej svetovej vojne, sa rozvíjajú nové predstavy, ktoré boli výsledkom intelektuálnych a expertných prienikov medzi zahraničnými vplyvmi a domácimi tradíciami. V tomto období sa koncipuje aj nová predstava o verejnom priestore, úlohe mesta v živote človeka a o jeho sociálnej funkcii. Architektúra a urbanizmus strednej Európy sú ovplyvnené najmä dvoma predstavami: jednou z nich je tzv. Heimatstil, druhou modernistické vízie cité-jardin verticale prezentované Le Corbusierom, pričom prvá zdôrazňovala ukotvenie v lokálnych historických tradíciách, zatiaľ čo druhá pestovala odluku od starších štýlov a do popredia kládla nové predstavy o usporiadaní mesta. Okrem toho sociologické perspektívy medzivojnového obdobia výrazne prepojili mesto ako priestor s chápaním mesta ako priestoru realizácie mestského spôsobu života. Na pozadí súperiacich predstáv o meste prebiehal aj proces technokratizácie urbanizmu, ktorá mala mestským plánovačom „rozviazať ruky“ a umožniť realizovať ich expertné predstavy.

Intelektuálne a expertné transfery sú pre stredoeurópske vnímanie mestského prostredia kľúčové. Politický kontext rozpadu Rakúsko-Uhorska navyše priniesol otázku legitimity nových, tzv. národných štátov, na ktorej budovaní sa architekti a urbanisti priamo podieľali. Urbanizmus postimperiálnej strednej Európy do veľkej miery súvisí s riešením sociálnej otázky. Napríklad viedenský architekt Adolf Loos, pôvodom z Brna, sa stal jedným z obhajcov sociálnej bytovej výstavby, ktorá by zabezpečovala hygienické a svetelné štandardy, s akými sa oboznámil v Spojených štátoch amerických. Podobne slovenský architekt a urbanista židovského pôvodu Friedrich Weinwurm, ovplyvnený nemeckými predstavami a najmä Bauhausom, sa stal projektantom sociálnych bytových projektov Nová doba a Unitas v Bratislave. Podobný trend je badať aj v ostatných stredoeurópskych metropolách. Z hľadiska verejného priestoru jedným zo zásadných problémov modernej metropoly bola otázka dopravy a infraštruktúry, pričom primárnym cieľom bolo zabezpečiť skrátenie dochádzania za prácou. Ako príklad možno spomenúť tzv. Petřínsku komunikaci v Prahe alebo projekty prezentované Farkasom Molnárom.

Napriek politickej diskontinuite obdobie druhej svetovej vojny znamená predovšetkým posilnenie trendov urbanizmu a územného plánovania započatého v medzivojnovom období. Avšak deje sa tak na pozadí koncentrácie politickej moci v rukách predstaviteľov diktátorských režimov, a to v súčinnosti s požiadavkami architektov a urbanistov, napríklad Eugena Bartu v Bratislave alebo Emanuela Hrušku v Prahe, aby sa mesto zbavilo prílišného liberalizmu a individualizmu a získalo tým väčšiu kontrolu nad výstavbou a organizáciou mesta. Pozícia architektov z prostredia zväčša ľavicovej avantgardy tak konvergovala s dlhodobým, ale aj politicky akcelerovaným trendom narastania úlohy štátu vo verejnom priestore.

Tieto trendy potom pretrvávali aj počas 50. rokov, hoci s niektorými inováciami a v politickom prostredí represívnych komunistických diktatúr, no i tak však v zásade potvrdili emancipáciu urbanistických expertov, čo malo dôsledky aj na vývoj v neskorom socializme a po roku 1989.

Významným stredoeurópskym socialistickým fenoménom bola výstavba robotníckych miest, ako napríklad Nowa Huta v Poľsku, Poruba-Ostrava a Nová Dubnica v Československu alebo Sztálinváros/Dunaújváros v Maďarsku. Tieto mestá zohrávali dôležitú symbolickú úlohu pri socialistickej modernizácii a industrializácii vidieka, pričom verejný priestor bol navrhovaný tak, aby zohľadňoval „potreby pracujúcej triedy“ a zároveň demonštroval nový začiatok a vykorenenie tradície. V súčinnosti s urbanistickými plánmi na „nové socialistické mestá“ sa jednotlivé štáty v strednej Európe držali Chruščovom deklarovaného modelu panelovej bytovej výstavby z roku 1954, ktorý sa v priebehu 50. a 60. rokov stal prakticky výlučným modelom urbanizácie. Plánovanie miest sa podriadilo logike funkcie a efektivity a stavebníctvo začalo využívať sériovú výrobu. Masová bytová výstavba mala tak aj veľký vplyv na koncentráciu stavebného priemyslu, zefektívnenie prepravy a zavádzanie veľkokapacitných výrobných hál určených na výrobu a logistiku prefabrikátov.

V súvislosti s rozvojom urbanizmu a so zintenzívneným prenikaním expertných diskurzov do odborných debát a realizácií mestských plánov sa v období socializmu objavujú dva dôležité pojmy: životný sloh a životné prostredie človeka. Nejde o výlučne socialistický fenomén v Československu, keďže sa objavil v ľavicovom prostredí už v medzivojnovom období. Avšak v Československu, ktoré na rozdiel od Poľska a Maďarska nemalo skúsenosť s revolúciami v roku 1956, sa naplno prejavili prieniky medzi urbanizmom, sociologickou produkciou a technokratickým prístupom k ideálu socialistického života. Životný sloh vychádzal aj z politických predstáv o trávení voľného času a využití zdrojov na budovanie verejného priestoru, ktoré kulminovali na prelome 50. a 60. rokov. Ku koncu 60. rokov však v architektonickom a urbanistickom diskurze nastáva príklon k „životnému prostrediu človeka“. Do istej miery ide o reakciu na počiatky masovej výstavby panelových domov, pričom pozornosť urbanistov sa začala orientovať nielen na kvantitu a ubytovacie kapacity, ale aj na kvalitu obytného prostredia a zvyšovanie životnej úrovne. Postupný nárast trendu výjazdov do chalúp sa v predstavách mestských plánovačov javil ako nedostačujúci.

V 70. rokoch sa do popredia dostávajú ekologické aspekty životného prostredia. Do značnej miery išlo o reflexiu založenia Rímskeho klubu v roku 1968 a následnej publikácie knihy „Medze rastu“ z roku 1972. Okrem toho domáce tendencie urbanistov korelovali aj s príspevkom Jane Jacobsovej, ktorá zdôrazňovala negatívne vplyvy abstraktnej modernizácie mestského prostredia na celkovú existenciu človeka a spoločnosti. Starostlivosť o životné prostredie sa v 70. rokoch stala jednou z oblastí, na ktorej česko-slovenský štát zakladal svoju legitimitu. Napriek tomu, že je nutné podotknúť, že často len v deklaratórnej rovine, urbanistické predstavy boli vytvárané veľkými výskumnými skupinami, kde spolupôsobili sociologické, ekologické, antropologické a iné prúdy s architektonickými. Tematika životného prostredia sa nemala obmedzovať len na úžitkovosť, ale aj na obývateľnosť.

Z tohto hľadiska jasne vyplýva, že súčasná predstava životného prostredia sa neobmedzovala len na ekologický aspekt. Komplexnosť tejto idey umožňovala zaradiť medzi kvalitatívne aspekty obývateľnosti aj historickú kontinuitu, proklamovanú aj Jane Jacobsovou, ktorá sa však v stredoeurópskych socialistických urbanistických projektoch nedokázala životaschopne ukotviť.

Navyše, komunistickými režimami deklarované odstraňovanie nerovností a bytová výstavba zameraná na pracujúcu triedu sa ukázali ako iluzórne. Maďarskí sociológovia Ivan Szelényi a György Konrád v 70. rokoch zistili, že centrálne plánované výstavby sídlisk nezmenšovali ekonomické nerovnosti medzi obyvateľmi rovnako, ako to bolo v prípade kapitalistickej trhovej výstavby. Szelényi a Konrád chápali tento fenomén ako „sociálne konflikty oneskorenej urbanizácie“. Tie vyplývali predovšetkým zo štrukturálnych dôvodov, za ktorými stála snaha o rapídnu urbanizáciu sprevádzanú akútnym nedostatkom bytov. Výsledkom výstavby miest v období neskorého socializmu tak bolo, okrem iného, aj protirečenie plánu a ideologickej predstavy s reálnou sociálno-ekonomickou situáciou. Predovšetkým v 70. a 80. rokoch tak dochádzalo k uprednostňovaniu kvantity na úkor deklarovanej kvality bývania, životného prostredia či urbanizmu verejného priestoru.

Z hľadiska verejného priestoru a mesta bola mimoriadne dôležitá aj otázka rodovej perspektívy. Vzhľadom na to, že socialistické režimy sa deklarovali ako emancipačné projekty, existoval istý predpoklad, že urbanistické predstavy zohľadnia aj tento aspekt. Avšak, ženy boli v „tradične“ mužskom prostredí zastúpené minimálne a nerealizovali sa ani prvky ženskej emancipácie, napríklad vytvorenie dostatočného množstva verejných stravovacích zariadení či inej infraštruktúry, ktorá by redukovala tzv. dvojité bremeno vzniknuvšie ako dôsledok ženského pracovného nasadenia z 50. rokov. Predovšetkým od konca 60. rokov sa aj sociálny systém Československa odkláňa od emancipačného k paternalistickému prístupu v otázkach rodiny a výchovy detí.

Odklon od moderny

Počiatkom 70. rokov sa v Európe v mestskej architektúre a urbanizme začínajú objavovať prvky postmoderny a tzv. historického obratu. Stredná Európa v tomto zmysle netvorí výnimku. Podobný trend je typický aj pre štáty liberálnodemokratického zriadenia, kde v poslednej tretine 20. storočia takisto cítiť revíziu modernistických prístupov k urbanizmu. Obzvlášť v strednej Európe však možno pozorovať príklon k etnicko-nacionalistickej tradícii, oživovaniu folklórnych a podobných motívov, ako ukazuje príklad bytovej výstavby v maďarskom meste Paks. Projekt moderného socialistického mesta niektorí architekti spájali s prienikom medzi totalitnou mocou a byrokratickým aparátom, ktorý sa stal predmetom kritiky protirežimových hnutí, ako napríklad poľskej Solidarity. Postmoderná architektúra bola niektorými predstaviteľmi moderny vnímaná ako nástroj boja proti socialistickým krajinám. Takúto koncepciu predstavil v roku 1984 modernista Otakar Nový. Modernizmus bol v kontexte socialistického tábora strednej a východnej Európy vnímaný ideologicky a postmoderna so svojím relativizujúcim partikularizmom predstavovala ohrozenie samotného legitimizačného poriadku režimov.

Technokratizmus bol aj v 70. a 80. rokoch naďalej prítomný pri urbanistickom plánovaní, avšak ekonomická situácia tzv. „nedostatkových socialistických ekonomík“ či krátkodobé politické ciele sa stávali čoraz viac určujúcimi faktormi výstavby miest a plánovania verejného priestoru. Bratislavská Petržalka či pražské Jižní Město sú len dva príklady z množstva podobných sídlisk, ktorých gigantické rozmery a potreba ubytovať obrovské množstvo obyvateľov znemožňovali zmysluplným spôsobom skĺbiť plánovanie a mnohotvárne a rôznorodé potreby života.

V 60. rokoch 20. storočia, aj v dôsledku kritiky iniciovanej Jane Jacobsovou, sa po celom svete začali presadzovať citlivejšie zásahy do miest s dôrazom na historickú kontinuitu. V strednej a vo východnej Európe prichádzali tieto trendy s istým oneskorením. Väčšina neskorosocialistických sídlisk, ako napríklad v Katoviciach, vo Varšave, v Budapešti, Prahe či Bratislave, a s nimi spojené urbanistické zásahy boli ešte výsledkom modernistických plánov, zväčša realizovaných až v 70. a 80. rokoch. Často tak dochádzalo k deformáciám pôvodne veľkorysejších plánov, kde ustupovala zeleň a bohato koncipovaný verejný priestor technokratickým predstavám ubytovania ekonomickej sily. V Česko-Slovensku bol tento fenomén sprevádzaný pokusmi o nastolenie postindustriálnej spoločnosti, avšak v dôsledku invázie, následnej okupácie vojskami Varšavskej zmluvy a tzv. normalizácie nastolenej po roku 1968 sa tak dialo bez demokratizačného étosu, ktorý v sebe, naopak, niesol postmoderný urbanizmus v „západných“ krajinách“. Postmoderný urbanizmus na „Západe“ propagoval napríklad prvky participatívneho plánovania. Je tu zrejmý odklon od všemohúcnosti centrálneho plánu mesta, ktorý bol evidentný v prípade moderných vízií, odvolávajúc sa na školu Le Corbusiera. Postupne sa ukazovalo, že socialistický urbanizmus nebol schopný aplikovať najnovšie trendy, a to napriek tomu, že príčiny, ktoré ich vyvolávali, boli reálnymi aj v krajinách tzv. východného bloku.

Masová výstavba a zanedbávanie problémov bežného obyvateľstva miest začali byť v 80. rokoch čoraz viac otázkou artikulovanou nielen expertným prostredím, ale aj záujmovými zoskupeniami, najmä ochranárskymi a ekologickými krúžkami či umelcami a umelkyňami a disentom. Hoci ekologická kritika socialistických režimov v strednej Európe nebola primárne zameraná na mestské prostredie, jej intelektuálnym epicentrom bolo mesto, ale hlavne environmentálne problémy nebolo možné oddeliť od legitímnych požiadaviek ochranárov na zdravé a plnohodnotné životné prostredie, ktoré komunistické režimy deklarovali. Kritika nedostatkov životného prostredia v prostredí štátneho socializmu, napriek tomu, že často vznikala na pomedzí expertného milieu a ochranárskeho aktivizmu, sa stala jedným z nástrojov kritiky režimu Česko-Slovenska z prostredia Charty 77. Podobne na Slovensku sa prostredníctvom dokumentu „Bratislava/nahlas“ položili základy občianskej opozície. O tom, že nedostatky mestského prostredia, odcudzenie a neschopnosť režimu zabezpečiť plnohodnotný život boli významnými témami, svedčí aj politizácia „problému Petržalky“ prvým ponovembrovým prezidentom Česko-Slovenska Václavom Havlom, ktorý na nelichotivý osud sídliska upozornil vo svojom prvom prezidentskom prejave v januári 1990. Politizácia kritiky neskorosocialistického urbanizmu bola však len najvypuklejšou časťou problémov, ktoré plánovanie a verejný priestor sprevádzali v období postsocialistickej transformácie.

Do charakteru miest v 80. a 90. rokoch zasahoval čoraz viac hospodársky a dopravný plán štátov. Urbanistické predstavy museli ustúpiť požiadavkám na vybudovanie rýchlostných ciest, mimoúrovňových križovatiek a iné asanačné úpravy. Dopravné zásahy často pretínali historicky významné miesta či parky, ako napríklad pražský park Stromovka. Zároveň však dochádzalo aj k postupnému odstraňovaniu automobilovej a autobusovej dopravy z centrálnych námestí, ktoré sa transformovali na pešie zóny, ako napríklad pražské Václavské náměstí. Urbanistická kritika preferovania dopravných riešení pred humánne orientovaným mestským plánovaním sa v krajinách strednej Európy spojila s ekologickou a environmentálnou kritikou režimových expertov konajúcich v súlade s predstavami hospodárskych plánov. Podľa niektorých autorov vypuklosť mestských problémov dokonca prispela k delegitimizácii komunistických režimov, keďže vo väčšine prípadov išlo o veľkomestské revolúcie. V konečnom dôsledku však išlo primárne o úpadok mestského plánovania ako expertného poľa, ktoré má svoje korene už v neskorom socializme. Z tohto hľadiska je teda dôležité upozorniť na kontinuitu trendu, ktorý sa v postsocialistickom období často prejavoval obmedzovaním úloh hlavných architektov miest či ich úplným zrušením a nárazovou, zjavne neplánovanou, výstavbou či dereguláciou urbánneho prostredia. Samozrejme, okrem problémov na expertnej úrovni zohrávali dôležitú úlohu najmä neschopnosť prechodu na nové vlastnícke pomery. Katastrofálna situácia bytov a sídlisk, nielen z environmentálneho hľadiska, bola často mimo rámca predstáv technických možností postsocialistických samospráv.

Analýza mesta v postsocialistickom období je v súčasnosti prebiehajúcim trendom. Postsocialistické mesto sa však do istej miery stalo synonymom pre mestá v strednej Európe. Adjektívum postsocialistické zároveň implikuje istú „postkorekciu“ alebo akýsi návrat do „normálnych ekonomických pomerov“. Navyše, okrem toho, že tieto mestá reprezentujú „anomáliu“, sú považované za zaostávajúce a „nemoderné“. Takýto pohľad môže byť spôsobený aj tým, že vývoj postsocialistických miest sa vníma pomerne izolovane od ekonomického a politického vývoja postsocialistických štátov. Mestá v strednej a vo východnej Európe akoby neboli súčasťou štrukturálnych zmien a namiesto toho sa vyvíjali bez priamej či nepriamej intervencie zo strany transformujúcich sa subjektov, ako napríklad politických inštitúcií, aktérov trhu či domácich a zahraničných investorov. V podobnom duchu je vo svojej extenzívnej interpretácii analyzovaný aj vplyv neoliberálnych myšlienok na vývoj postsocialistickým miest. Inými slovami, obdobie postsocializmu je redukované na prenikanie kapitálu do mestského prostredia, ktoré sa vyrovnáva s neskúsenosťou so súkromným podnikaním a so zavádzaním kapitalistických vzťahov do interakcie medzi štátom a lokálnou samosprávou.

Jedným z dôležitých faktorov, ktoré ovplyvnili vývoj miest v strednej a vo východnej Európe po roku 1989, bolo redefinovanie vzťahu medzi mestom a vidiekom. Viaceré bývalé socialistické štáty, v strednej Európe najmä Poľsko a Maďarsko, si počas socializmu zachovali pomerne silnú vidiecku vrstvu, ktorá nielenže bola schopná zabezpečiť sa potravinovo, ale často profitovala z drobného súkromného predaja potravín mestskému obyvateľstvu, pre ktoré tento prísun nedokázal zabezpečiť štát. Po páde komunistických režimov sa veľká časť vidieckeho obyvateľstva stala odkázaná na hľadanie si práce v mestách, pričom toto obyvateľstvo bolo potrebné niekde ubytovať. Ak vezmeme do úvahy trend upadajúcej schopnosti neskorosocialistického štátu budovať mesto s plánom na zreteli a následne zohľadníme destabilizáciu súvisiacu s transformáciou, ako aj nedostatok kapitálu na komplexnejšie úpravy bytového fondu, postsocialistická výstavba miest bola do veľkej miery chaotická. Na otázky systematizácie verejného priestoru chýbali zdroje. Zároveň postsocialistické mestá ponúkali len obmedzené pracovné možnosti, aj to primárne pre vysokokvalifikovanú pracovnú silu. Väčšina nekvalifikovaných robotníkov koncentrovaných v okolí priemyselných miest alebo priamo na vidieku tak z ekonomických dôvodov mohla preferovať zotrvávanie na vidieku. Ivan Szelényi však už v 90. rokoch upozorňoval, že mestá sa pomerne rýchlo adaptovali na ekonomickú transformáciu. Prítomnosť sedmohradských vidiečanov v Budapešti, množstvo vietnamských a čínskych obchodníkov s pašovaným tovarom či poľskí pouliční predavači „načierno“ predávajúci tovar v mestách indikovali počiatky súkromného podnikania v postsocialistických mestách strednej Európy. Podobne sa nad úlohou tzv. vekslákov zamýšľa aj Adam Havlík vo svojej nedávnej publikácii „Marky, bony, digitálky“.

Problémy týkajúce sa nerovností, ktoré riešili aj neskorosocialistické ekonomiky, sa v postsocialistickom období začali prehlbovať. Súviselo to najmä s tým, čo maďarský ekonóm János Kornai nazval „šokom z transformácie“. Tieto nerovnosti sa najvypuklejšie prejavili v mestskom prostredí, kde v 90. rokoch prekvitala kriminalita, prostitúcia a bezdomovectvo. Navyše po tom, ako štáty ako Rakúsko a Nemecko začali sprísňovať kontrolu svojich východných hraníc, imigrácia z Rumunska, Bulharska, Juhoslávie či zo štátov bývalého Sovietskeho zväzu sa začala koncentrovať v mestách ako Budapešť, Praha, Bratislava či Varšava.

Jedným z najdôležitejších ukazovateľov transformácie miest v strednej Európe po roku 1989 bola transformácia bývania, bytovej politiky a vlastníckej štruktúry bytového fondu. Aj tento aspekt ukazuje, ako sa jednotlivé štáty vo svojich prístupoch mohli líšiť, a to napriek tomu, že faktor tzv. džentrifikácie (t. j. vytláčanie sociálne slabšieho obyvateľstva z lukratívnych častí miest a jeho nahrádzanie majetnejšími vrstvami, obchodmi a službami pre bohatšie obyvateľstvo) predstavuje globálny fenomén. Vo všetkých štátoch strednej Európy došlo k decentralizácii správy bytov a bytovej politiky. Ide o obrovskú zmenu, ktorá zavŕšila trend oslabovania urbanistických expertov. Rozsah decentralizácie však nebol vo všetkých krajinách rovnaký. Napríklad v Českej republike, obzvlášť v Prahe, došlo len k decentralizácii bytov postavených po roku 1948, zatiaľ čo v Maďarsku sa pod municipálnu správu dostal takmer celý bytový fond. Samotný fakt decentralizácie, resp. privatizácie bytov by nevyhnutne nemusel predstavovať problém pre mesto. Avšak v kombinácii s nedostatočným finančným zabezpečením samospráv a so slabou až žiadnou skúsenosťou s riadením mesta v podmienkach trhového hospodárstva sa často stávalo, že predstavitelia miest prenechávali voľné pole pôsobnosti investorom, svojpomoci a málo vplyvnému neziskovému sektoru. Okrem toho, že v takomto prostredí sa konceptualizácia verejného priestoru redukovala na minimum, neexistujúca legislatíva umožňovala nekontrolované personálne prepojenie podnikateľského sektoru s administratívou miest a rozširoval sa priestor pre korupciu.

Okrem toho, oproti plánovaným predstavám demokratických revolucionárov a postsocialistických politických reprezentácií, v krajinách strednej a východnej Európy sa nepodarilo realizovať predstavy o aktívnej (nielen) mestskej občianskej spoločnosti. V súvislosti so začlenením krajín strednej Európy do Európskej únie problematika plánovania začala opäť naberať na dôležitosti. V súčasnosti, s narastajúcim problémom nedostatku bytov a fungujúcej verejnej infraštruktúry, ako aj s klimatickou krízou, ktorá prispieva k problémom obývateľnosti miest, je urbanistické plánovanie predmetom všetkých mestských samospráv v strednej Európe. V neposlednom rade Budapešť, Praha, Varšava aj Bratislava začínajú systematicky pristupovať k ochrane verejného priestoru, nielen z ekonomických, ale aj z urbanistických, architektonických či estetických dôvodov.

Mgr. Matej Ivančík, PhD.

BIBLIOGRAFIA

BERGLUND, Bruce R. Castle and Cathedral in Modern Prague. Longing for the Sacred in a Skeptical Age. Budapest – New York: CEU Press, 2017.

BLAIVE, Muriel. Promarněná příležitost. Československo a rok 1956. Praha: Prostor, 2001.

BRŮHOVÁ, Klára. Architektura a emancipace. Situace žen na poli architektury v socialistickém Československu. In ROLLOVÁ, Veronika – JIRKALOVÁ, Karolina (eds.). Budoucnost je skryta v přítomnosti/The Future Is Hidden in the Present. Praha: UMPRUM, 2021, s. 282 – 331.

COOK, Jeffrey. Hungarian Folk Traditions that Displaced Modernism: Farmhouse Roofs, Chair Backs, and Grave Markers as “Pure Sources.” In Traditional Dwellings and Settlements Review, 1997, roč. 1, s. 7 – 19.

FRANC, Martin – KNAPÍK, Jiří. Volný čas v českých zemích 1957 – 1967. Praha: Academia, 2013.

FERENČUHOVÁ, Slavomíra. Sociologie města 20. a 21. století. Praha – Brno: Munipress Masarykova univerzita, 2013.

FERENČUHOVÁ, Slavomíra – GENTILE, Michael. Introduction: Postsocialist Cities and Urban Theory. In Eurasian Geography and Economics, 2016, roč. 57, s. 484 – 496.

HAVLÍK, Adam. Marky, bony, digitálky. Praha: Vyšehrad, 2022.

HORVÁTH, Sándor. Everyday Life in the First Hungarian Socialist City. In International Labor and Working-Class History, 2005, roč. 68, s. 24 – 46.

JANEČKOVÁ, Michaela. Kritika a ironie. Československá postmoderní architektura v éře Gustáva Husáka. In ROLLOVÁ, Veronika – JIRKALOVÁ, Karolina (eds.). Budoucnost je skryta v přítomnosti/The Future Is Hidden in the Present. Praha: UMPRUM, 2021, s. 332 – 359.

KERESZTÉLY, Krisztina. Delayed Processes and Specific Challenges: Urban Renewal in East-Central European Cities. In Cities, Territories, Governance [online, dostupné na https://www.citego.org/bdf_fiche-document-533_en.html, 30. 11. 2022]

KINOSSIAN, Nadir. Rethinking the Postsocialist City. In Urban Geography, 2022, roč. 43, č. 8, s. 1240 – 1251.

KISS, Daniel. From the Hungarian Tulip Dispute to a Post-Socialist Kulturkampf. In MORAVÁNSZKY, Ákos – LANGE, Torsten (eds.). Re-Framing Identities. Architecture’s Turn to History, 1970 – 1990. Berlin – Boston: Birkhäuser, 2017, s. 105 – 118.

KOUKALOVÁ, Martina et al. Plánovaní Prahy. Historie Útvaru hlavního architekta 1961 – 1994. Praha: Institut plánování a rozvoje hl. m. Prahy, 2021.

MICHELI, Silvia – SZACKA, Lea-Catherine. Paolo Portoghesi and the Postmodern Project. In: MORAVÁNSZKY, Ákos – LANGE, Torsten (eds.) Re-Framing Identities. Architecture’s Turn to History, 1970 – 1990. Berlin – Boston: Birkhäuser, 2017, s. 179 – 189.

MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – SZALAY, Peter. Dom odborov – Istropolis. Bratislava: Čierne diery, 2022.

MUMFORD, Erik. Designing the Modern City. Urbanism since 1850. New Haven – London: Yale University Press, 2018.

ROLLOVÁ, Veronika. Skutečnost i program. Životní prostředí socialistického člověka. In ROLLOVÁ, Veronika – JIRKALOVÁ, Karolina (eds.). Budoucnost je skryta v přítomnosti/The Future Is Hidden in the Present. Praha: UMPRUM, 2021.

ROUBAL, Petr. Plánování Prahy v 80. – 90. letech. In KOPEČEK, Michal et al. Architekti dlouhé změny. Expertní kořeny postsocialismu v Československu. Praha: Argo – Ústav pro soudobé dějiny, 2019, s. 315 – 354.

SOMMER, Vítězslav a kol. Řídit socialismus jako firmu. Technokratické vládnutí v Československu, 1956 – 1989. Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR – Nakladatelství Lidové noviny, 2019.

SPURNÝ, Matěj. Most do budoucnosti: laboratoř socialistické modernity na severu Čech. Praha: Karolinum, 2016.

SPURNÝ, Matěj. Vědět a stavět. Kontinuity urbánní expertízy na příkladu Bratislavy v „krátkém“ dvacátém století. In Soudobé dějiny, 2021, roč. 21, č. 2, s. 317 – 352.

SZELÉNYI, Ivan. Cities under Socialism and after. In ANDRUSZ, Gregory et al. Cities after Socialism: Urban and Regional Change and Conflict in Post-Socialist Societies. Oxford: Blackwell Publishers, 1996, s. 286 – 317.

SÝKORA, Ludvík. Gentrification in Post-Communist Cities. In ATKINSON, Rowland – BRIDGE, Gary. Gentrification in a Global Context. The New Urban Colonialism. London – New York: Routledge, 2005, s. 90 – 105.

ZARECOROVÁ, Kimberly Elman. Utváření socialistické modernity. Bydlení v Československu v letech 1945 – 1960. Praha: Academia, 2015.

WAGNEROVÁ, Alena. Žena za socialismu. Československo 1945 – 1974 a reflexe vývoje před rokem 1989 a po něm. Praha: Karolinum, 2021.