Migrácia v Európe na prelome antiky a stredoveku (376 – 512)

Charakteristika éry sťahovania národov

Sťahovania národov bolo veľmi búrlivým a nestabilným obdobím, ale nedá sa povedať, že by bolo poznamenané iba vojnami a násilím. Huni, Germáni a Rimania neboli stále nepriateľmi. Naopak, väčšinou sa snažili spolupracovať a nájsť nejaký spôsob spolunažívania, ktorý by viac či menej uspokojil všetkých. Germáni nikdy nechceli ani si netrúfali Rímsku ríšu dobyť a zničiť ju. Na jej území hľadali záchranu a ochranu, ku ktorej boli sami ochotní prispieť. Ich hlavným cieľom bolo dostať pôdu, na ktorej by sa mohli usadiť a žiť ako rímski spojenci. Zvlášť tí urodzení si chceli užívať aj výhody života na území Rímskej ríše. Túžili žiť, bývať a obliekať sa ako Rimania, mať rímske tituly a zastávať najvyššie vojenské funkcie. Tí najšikovnejší a najambicióznejší germánski veľmoži patrili k najmocnejších mužov Rímskej ríše a bojovali za jej záujmy. Slabnúca a krízami zmietaná Rímska ríša v 5. storočí však už nedokázala zlomiť moc germánskych kráľov a vojenskú silu germánskych kmeňov ako kedysi, skôr naopak, ich bojovníkov potrebovala. Germáni, hoci tvorili len zlomok celkovej rímskej populácie, si tak dokázali uchovať svoju nezávislosť, zriadenie, spôsob života, jednotu, celistvosť, vlastné zákony a hlavne vojsko.

Charakteristika éry sťahovania národov

Po nečakanom páde ríše Greuthungov sa vyostrili vnútorné spory u Tervingov sídliacich západne od Dnestra. Veľmož Fritigern proti vôli kráľa Athanaricha presvedčil väčšinu kmeňa, aby hľadali záchranu u Rimanov, s ktorými mal dobré vzťahy. Tervingovia opustili svoje sídla a pod vedením Fritigerna a Alaviva smerovali k rímskej hranici na Dunaji so ženami, deťmi a celým svojím majetkom. Athanarich sa so zvyškom kmeňa nakrátko utiahol do zalesnených karpatských hôr. Na dunajskej hranici sa zhromaždili tisíce Tervingov a stále prichádzali ďalší z radov Greuthungov a iných. Všetci chceli na území Rímskej ríše nájsť útočisko pred Hunmi a od Rimanov žiadali, aby im umožnili prechod Dunaja. Cisár Valens (364 – 378), ktorý bol v tom čase vo vojne s Perziou, súhlasil, pretože v tom videl príležitosť posilniť svoju armádu tisíckami bojovníkov. Keď sa však ukázalo, koľko utečencov naozaj čaká na hraniciach, dovolil prejsť len Tervingom Fritigerna a Alaviva. Ostatní museli zostať na severnej strane Dunaja. Góti (Tervingovia, Greuthungovia a iní), ktorí sa dostali na územie ríše a začiatkom 5. storočia odišli do Itálie, sa začali nazývať Vizigótmi. Góti, ktorí zostali za hranicami ríše a podrobili si ich Huni, po rozpade Attilovej smrti a zjednotení prijali meno Ostrogóti, ale väčšinou ich aj potom nazývali Gótmi.

Tervingov však bolo tiež veľa a Rimanom sa nepodarilo rozdeliť ich na menšie skupiny a pousádzať na rôznych miestach. Nedokázali ich ani úplne odzbrojiť a zbaviť ich vlastného velenia. Všetkých ich usadili v provincii Moesia (dn. severné Bulharsko), kde sa také množstvo ľudí nedalo uživiť. Tervingovia začali hladovať a vzťahy s Rimanmi sa začali rýchlo zhoršovať. Skorumpovaní rímski velitelia a úradníci situáciu ešte zhoršovali, keď donútili zúfalých Gótov predávať im za trochu jedla majetok i príbuzných. Zvýšený vojenský dozor nad Tervingami umožnil Greuthungom pod vedením Alathea prekonať Dunaj a príchod ďalších Gótov a problém sa ešte vyostril. Stretnutie v roku 376 medzi rímskym veliteľom Lupicinom a Fritigernom s Alavivom, kde sa malo zmierniť napätie, sa skončilo roztržkou a smrťou Alaviva, čo viedlo k otvorenej rebélii. Lupicinus sa pokúsil gótsku vzburu potlačiť už v zárodku, ale utrpel porážku. Tervingovia, ku ktorým sa už pripojili aj Góti za Dunajom, sa zmocnili rímskych zbraní a drancovali Moésiu a Tráciu dva roky. Cisár Valens vytiahol proti nim s vojskom, ale nepočkal na armádu západorímskeho cisára Gratiana. Bitka pri Hadrianopole v roku 378 skončila katastrofálnou rímskou porážkou a smrťou Valenta. Priebeh stretu však naznačuje, že k bitke ani nemalo dôjsť a cisár chcel vzbúreným Gótom ukázať silu Rímskej ríše a prinútiť ich k dohode bez boja.

Vzťahy Gótov a Ríma po roku 378

V roku 382 nový východorímsky cisár Theodosius (379 – 392) uzavrel s Gótmi spojeneckú zmluvu, ale naďalej ich nechal žiť v Moésii a Trácii. Šikovne využíval spory medzi gótskymi vodcami. Niektorí, napríklad Alarich, sa dali zlákať darmi alebo funkciami a vstúpili do služieb Rímskej ríše, iní po porážke alebo dohode súhlasili so sídlami v Panónii, ďalší museli utiecť za Dunaj. Po Theodosiovej smrti sa Alarich, ktorý s pocitom nedocenenia odišiel z rímskej armády, nechal zvoliť za kráľa Vizigótov. Keď vyplienil mestá v Grécku, Rimania mu ponúkli nové dohody a udelili hodnosť vrchného vojvodcu (magister militum) v Ilýrii. Keď však o túto funkciu a výhody pre svoj kmeň prišiel, v roku 401 sa Vizigóti vydali na cestu do Itálie, kde chcel nájsť lepšie podmienky pre život. Západorímsky vojvodca Stilicho, ktorý bol vandalského pôvodu, ale bol plne oddaný Západorímskej ríši a vládol namiesto slabého západorímskeho cisára Honoria (395 – 423), Vizigótov aj s pomocou germánskych, alanských a hunských spojencov roku 402 a 403 v severnej Itálii dvakrát porazil a Alarich sa musel z Itálie stiahnuť do Panónie. V roku 406 v Itálii utrpeli porážku aj Radagaisovi panónski Góti, ktorí sa taktiež pokúsili preniknúť do Itálie. Keď však v roku 408 Stilichona zatkli a popravili, jeho germánski a hunskí vojaci aj s rodinami v obavách o život požiadali Alaricha, aby sa do Itálie vrátil a zachránil ich. Alarich súhlasil a odtiahol s Vizigótmi do Itálie. Dostal sa až k Rímu a začal ho obliehať. Keď mestu nemal kto pomôcť, jeho hladujúci obyvatelia sa vykúpili množstvom zlata, striebra a ďalších cenností. Alarich potom odišiel, hoci od cisára nedostal žiadne územie. Nasledujúceho roku preto obliehal Rím, ale Honorius sídliaci v Ravenne nemal ani tentokrát záujem dohodnúť sa. Rímsky senát tak zvolil za cisára Prisca Attala, ktorý s Alarichom uzavrel mier a udelil mu hodnosť vrchného veliteľa armády. Pretrvávajúca vizigótska hrozba donútila Honoria v roku 410 stiahnuť légie z Británie, čo ihneď využili Anglovia, Sasi, Frízi a keltskí Piktovia a svoje útoky na ostrov ešte vystupňovali. Ich tlak nakoniec viedol k strate celej provincie. Posily z Británie však nestihli doraziť v čas a ešte v tom istom roku Alarich opäť pritiahol k Rímu, ale tentokrát už aj zaútočil a mesto dobyl. Bola to obrovská udalosť, pretože Rím naposledy dobyli a vyplienili Galovia v roku 390 pred n. l.. Alarich vtedy preukázal veľkú umiernenosť a zakázal zabíjať a plieniť kresťanské kostoly. Vizigóti sa po týždni plienenia vydali na juh Itálie, odkiaľ sa chceli preplaviť do bohatej Afriky, lenže Alarich v Kalábrii nečakane zomrel. Jeho nástupca Athaulf od týchto plánov upustil a už ako rímsky spojenec sa presunul do južnej Galie. V roku 414 sa oženil s Gallou Placidiou, sestrou cisára Honoria, ktorú zajali v Ríme a odviedli so sebou ako rukojemníčku. V roku 417 nový kráľ Wallia uzavrel s cisárom nový mier, vrátil mu sestru a za to ako rímsky spojenec dostal územie v Akvitánii, ktoré si Vizigóti postupne rozširovali.

Vzostup Hunov a pohyby ďalších germánskych kmeňov

Zdá sa, že pred Hunmi utekali nielen Germáni, ale aj iní Huni, napríklad hunský náčelník Uldin, ktorý v roku 408 podnikol vpád na územie Východorímskej ríše. Uldin bol pritom rímsky spojenec, ktorý spolupracoval s východorímskym cisárom a v roku 406 dokonca pomohol Stilichonovi poraziť Radagaisových Gótov. Snaha Radagaisa dostať sa z Panónie do Itálie a Uldina cez Dunaj pravdepodobne súvisela s príchodom iných hunských kmeňov do Karpatskej kotliny, ktorá bola posledným vhodným miestom v Európe na nomádsky spôsob života. Pred týmito Hunmi sa rozhodli svoje staré sídla opustiť Vandali sídliaci v južnom Poľsku a na severovýchodnom Slovensku, a tiež Svébi (Kvádi), ktorí žili na juhozápadnom Slovensku. V roku 401 Vandali prekročili Dunaj do Panónie a Raetie a odtiaľ sa spolu so Svébmi a Alanmi vydali na západ k Rýnu, kde ich zastavili rímski spojenci Frankovia. Posledný decembrový deň roku 406 však Vandali, Svébi, Alani a ďalší prekročili zamrznutý Rýn a dva roky beztrestne plienili Galiu. V roku 409 všetci odišli do nechránenej Hispánie a rozdelili si ju. Keď sa kráľom Vandalov stal Geiserich, pravdepodobne najtalentovanejší a najschopnejší germánsky vodca, v roku 429 zhromaždil obrovské loďstvo a previedol celý kmeňový zväz z Hispánie do Afriky. Vandali sa stala jedinou námornou veľmocou v západnej časti Stredozemného mora a v roku 455 zaútočili priamo na Rím, dobyli ho a vyplienili tak dôkladne, že ich meno žije dodnes a označujeme ním bezohľadných ničiteľov umeleckých diel a pamiatok.

Hunská ríša v strednej Európe

Nie všetkým Germánom v strednej Európe sa však podarilo pred Hunmi uniknúť. Góti, Gepidi, Heruli, Rugiovia a Skíri museli prijať hunskú nadvládu. Okrem Gepidov a časti Gótov do Karpatskej kotline tieto kmene prišli spolu s Hunmi. Heruli patria k najtajomnejším germánskym kmeňom vôbec. Prvé správy z 2. polovice 3. storočia zmieňujú ich sídla pri Azovskom mori, ale takmer súčasne aj na východnej strany Rýna. Východní Heruli boli buď prvými, koho si Huni podmanili, alebo naopak poslední, pretože dobové rímske zemepisné príručky ich spomínajú na strednom Dunaji už k prelomu 4. a 5. storočia, teda ešte pred príchodom Hunov. Proces zjednocovania Hunov v Karpatskej kotline zavŕšili bratia Bleda a Attila, ktorí prevzali vládu po svojom otcovi Mundzukovi a jeho bratoch Rugilovi a Oktarovi. Po Bledovej smrti sa Attila stal jediným vládcom multietnickej a ťažko ohraničiteľnej ríše. Pre západorímskeho vojvodcu Aetia boli najväčšími nepriateľmi Vizigóti, Burgundi a Frankovia žijúci na území ríše, nie Huni sídliaci mimo nej. Aetius v Hunoch, u ktorých istý čas žil ako rukojemník, videl predovšetkým cenných spojencov. Za ich služby im už po dohode s Rugilom v roku 433 prepustil celú provinciu Panónia I. Ich najväčším spoločným úspechom bolo zničenie wormskej ríše Burgundov, ktorej zánik a smrť kráľa Gundahara v roku 436 dal vzniknúť germánskym ságam o poklade Nibelungov. Huni na Západorímsku ríšu spočiatku neútočili, svoje prevažne lúpežné útoky v 40. rokoch smerovali len proti Východorímskej ríši, ktorej balkánske provincie ťažko utrpeli. Vzťah Hunov a západného cisárstva sa zmenil až potom, ako si Attila zle vysvetlil prsteň Honorie, sestry cisára Valentiniana III. (425 – 455), ktorý mu poslala so žiadosťou o pomoc. Keď sa zaplietol aj do franských sporov o nástupníctvo, vydal sa v roku 451 na čele veľkého vojska zloženého z Hunov a Germánov do Galie. V bitke na Katalaunských poliach ho však rímsko-vizigótsko-franská koalícia vedená Aetiom zastavila a donútila obrátiť sa. Výprava do Itálie v roku 452 sa napriek sľubnému začiatku skončila takisto neúspechom, pretože Attilove vojsko postihol hlad a infekčná nákaza. Napriek predstave, že podmanené kmene museli bojovať na strane Hunov z donútenia, nie je to celkom tak. Kým sa Hunom a Attilovi vojensky darilo, výpravy boli aj pre Germánov vítaným zdrojom bohatstva a pre ich vodcov aj osobných výhod a slávy. Germánski spojenci sa preto zúčastňovali hunských výprav celkom ochotne. Najvýznamnejšie a najmocnejšie veľmožské rodiny sa s Attilom spojili sobášmi. Týmto putom si nielen upevnili vzájomné spojenectvo, ale posilnili si aj postavenie vo svojich kmeňoch, nad ktorými im Huni ponechali plnú vládu. Attila, ktorý takto nazbieral až sedemnásť manželiek, si na druhej strane zabezpečil ich vernosť. Do služieb hunských kráľov vstúpili aj niektorí rímski provinciáli z Panónie a Norika, napríklad Orestes, otec budúceho západorímskeho cisára Romula Augusta (475 – 476). Na Attilovom dvore sa okrem hunského a gótskeho jazyka hovorilo aj latinsky.

Stredná Európa po Attilovej smrti

Attila zomrel nečakane v noci po svadbe s mladou germánskou dievčinou Ildiko v roku 453 a jeho spojenecko-vazalský systém postavený na sobášoch sa okamžite rozpadol. O vládu nad jeho ríšou začali súperiť jeho synovia, ale žiadny nemal autoritu svojho otca. V bitke pri rieke Nedao v Panónii v roku 454 Hunov a ich spojencov, ku ktorým patrili aj Góti, porazila koalícia pod vedením gepidského kráľa Ardaricha. Po tejto porážke od Hunov odpadli aj zvyšné kmene a Huni sa rozpŕchli pozdĺž Dunaja, niektorí sa vrátili až do stepí pri Čiernom mori. Víťazní Gepidi ovládli bývalú provinciu Dáciu, Heruli Moravu, Rugiovia Dolné Rakúsko, Svébi si udržali juhozápadné Slovensko a kočovní Sarmati obsadili územie medzi Dunajom a Tisou. Góti, ktorých zjednotili Valamer, Thiudimer a Vidimer z rodu Amalovcov, mali sídla v severnej Panónii, kde ich usadili zrejme už Huni. Po bitke pri Nedau ich panónske sídla uznal aj východorímsky cisár Marcianus (450 – 457). Góti sa rovnako ako Gepidi stali rímskymi spojencami, čo im však v rokoch 459 až 462 nebránilo podnikať lúpežné výpravy na rímske územie, aby si vymohli lepší tribút. Zárukou novej dohody s cisárom bol Thiudimerov malý syn Theodorich, ktorý v Konštantínopole dostal rímske vzdelanie a spoznal fungovanie rímskeho štátu. Po dovŕšení osemnástich rokov sa v roku 474 vrátil domov do Panónie a po smrti otca ho Góti zvolili za kráľa. Napriek víťazstvám nad susednými ríšami odviedol Gótov do rímskej Moesie, kým jeho bratranec Vidimir II. si so svojou časťou vybral Itáliu, odkiaľ sa neskôr presunul do Galie a pripojil sa k Vizigótom. Po odchode Gótov zostali najsilnejším kmeňom v Karpatskej kotline Gepidi, ktorí rozšírili svoje územie na juh a západ až k Dunaju, obsadili aj strategicky dôležité panónske mesto Sirmium (Sriemska Mitrovica) ležiace na jeho pravom brehu.

Rozklad Západorímskej ríše

V rímskej Trácii žili už pred príchodom Theodoricha tisíce Gótov, ktorí neodišli s Alarichom a ktorým vtedy vládol Theodorich prezývaný Strabon. Po niekoľkoročnom súperení, ktoré skončilo smrťou Strabona a jeho syna, Theodorich zjednotil všetkých Gótov na Balkáne. Bol potom už natoľko silný, že si v roku 484 trúfol ohroziť aj hlavné mesto. Východorímsky cisár Zenon (474 – 491), ktorého vládu oslabovali časté povstania a uzurpácie, ho napokon presvedčil, aby ako rímsky spojenec, konzul a vojvodca odišiel do Itálie, aby tam odstránil germánskeho kráľa Odoakara a vládol tam v mene cisára namiesto neho. Odoakar sa zvykne spájať so zosadením posledného západorímskeho cisára Romula Augusta v roku 476 a koncom Západorímskej ríše. V tej dobe sa však tento krok nemusel zdať až taký významný. Odoakara Rimania videli len ako ďalšieho z radu germánskych veliteľov, ktorí zosadzovali a dosadzovali cisárov. Zvlášť ak neplnoletý a východorímskym cisárom nikdy neuznaný cisár Romulus Augustus bol v podstate tiež uzurpátor. V roku 475 ho na trón dosadil jeho otec Orestes, ktorý po Attilovej smrti a rozpade ríše Hunov odišiel do Itálie, kde na čele germánskych žoldnierov zosadil a vyhnal cisára Iulia Nepota (474 – 480), ktorý sám zvrhol iného cisára, Glyceria (473 – 474). Zosadenie Romula Augusta po vzbure germánskych vojakov v Konštantínopole vnímali skôr ako návrat k pôvodnému stavu. Zvrhnutý Iulius Nepos žil v Dalmácii, ale Odoakar, zvolený germánskymi vojakmi za kráľa, mu nedovolil vrátiť sa a ujať sa vlády. Význam Odoakara tak spočíva v tom, že na rozdiel od iných Germánov a vojvodcov na trón už nikoho nedosadil a vládol sám. Cisárske insígnie poslal Zenonovi, čím vyjadril, že ho uznal za cisára východu i západu. Zenon insígnie prijal, Odoakara uznal za správcu Itálie a udelil mu čestný titul patricius. Vyzval ho síce, aby umožnil Nepotovi znovu sa ujať vlády, ale zosadeného kolegu už nijako nepodporil. Po Nepotovej smrti v roku 480 sa Zenon stal formálne jediným cisárom Východorímskej i Západorímskej ríše, hoci v skutočnosti nemal na dianie v Itálii, v Galii, Hispánii ani v Afrike žiadny vplyv.

Odoakar bol synom Ediku, kráľa východogermánskeho kmeňa Skírov, ktorý bol možno totožný s Edekonom, významným hunským veľmožom, vojvodcom a Attilovým vyslancom v Konštantínopole. Po smrti otca a zničení ich podunajskej ríše Ostrogótmi v bitke pri rieke Bolia v roku 469 odišiel do Itálie, kde slúžil ako veliteľ germánskych spojencov a žoldnierov z radov Herulov, Skírov a ďalších Germánov vo vojsku rímskeho vojvodcu Ricimera, ktorý bol takisto Germán. Podľa povesti Odoakarovi cestu do Itálie schválil aj vážený mních a misionár sv. Severínus pôsobiaci v rímskej provincii pobrežné Norikum (severovýchodné Rakúsko) a predpovedal mu veľké úspechy. Odoakarov brat Hunulf skúsil naopak šťastie vo Východorímskej ríši, kde v roku 477 dostal titul comes aj hodnosť najvyššieho vojenského veliteľa v Ilýrii. Keď mu ju v roku 479 odobrali, odišiel za Odoakarom do Itálie.

Odoakrovo kráľovstvo v Itálii

Odoakar sa na rozdiel od posledných západorímskych cisárov ukázal byť veľmi šikovným, zodpovedným a najmä samostatným vládcom. Za jeho vlády Itália zažila takmer pätnásť rokov mieru a stability. Rešpektoval rímsky senát a po dlhej dobe mu vrátil jeho vážnosť, rímskych senátorov a aristokratov menoval za konzulov a prefektov Ríma, razil vlastné mince so svojím menom aj s menom cisára Zenona, v Miláne dokonca aj s menom inak neuznávaného Nepota. Po Nepotovej vražde pripojil k Itálii aj Dalmáciu, ktorá k Západorímskej ríši aj patrila, a ukončil tak krátke obdobie jej samostatnosti, chytil a potrestal jeho vrahov. Z väčšiny Sicílie stratenej za Nepotovej vlády vytlačil Vandalov a do Itálie evakuoval rímske obyvateľstvo z pobrežného Norika ohrozovaného nájazdmi Rugiov, Herulov a Alamanov. Germánom v Itálii, ktorým rozdelil tretinu pôdy, vládol ako kráľ Itálie, armáde ako magister militum a Italorimanom za podpory senátu a tichého súhlasu východorímskeho cisára ako patricius. Vzťahy Konštantínopola a Odoakara sa zhoršili v roku 484, keď sa Zenon obával, že sa s Odoakarom spojí jeho vzbúrený vojvodca Illus. Najprv sa na útok proti Odoakarovi pokúsil získať Rugiov a ich kráľa Felethea, ale Odoakar ich ríšu v dvoch výpravách v rokoch 487 a 488 zničil a časť kráľovskej rodiny zajal a odviedol do Itálie. Zvyšní Rugiovia sa pod vedením Feletheovho syna Fridericha pripojili k ostrogótskemu kráľovi Theodorichovi. Do vyprázdneného Rugilandu, ako sa územie ríše Rugiov nazývalo, sa krátko potom nasťahovali Longobardi, ktorých pôvodné sídla sa nachádzali na dolnej Labe. Nie je však známe, prečo a odkiaľ presne Longobardi do Rugilandu prišli. Mohli sa tu usadiť z vlastného rozhodnutia, ale mohol ich tu pozvať Odoakar i Zenon. Longobardov si však hneď po príchode podriadili Heruli, po Gepidoch najsilnejší germánsky kmeň v Karpatskej kotline, a prinútili ich odvádzať tribút. To skončilo v roku 508, keď herulský kráľ Rodulf prehral bitku, prišiel o život a jeho ríša sa rozpadla. Časť Herulov sa pridala k Longobardom, časť sa vrátila na sever na ostrov „Thule“, časť odišla do Itálie a časť dostala od cisára Anastasia v roku 512 povolenie usadiť sa ako spojenci na rímskom území pri Belehrade.

Príchod Gótov do Itálie

Po dvoch porážkach Rugiov Zenon ponúkol Itáliu ešte v tom istom roku Theodorichovi, ktorý mal aj vlastné dôvody na odchod. V zime sa na pochod do Itálie vydalo odhadom stotisíc Gótov, ktorí cestou v 489 ešte uštedrili porážku Gepidom pri Sirmiu. Zenon tak po smrti Strabona a odchode Theodoricha nadobro zbavil po sto rokoch Východorímsku ríšu gótskeho problému. Theodorich Odoakara v troch bitkách porazil, ale Odoakar sa mu vzdal až v roku 493, keď v obliehanej Ravenne nemal nádej na záchranu ani únik. Theodorich ho dal aj s celou rodinou popraviť a pôdu, ktorá patrila jeho germánskym vojakom, rozdelil svojim Gótom. Nového cisára Západorímskej ríše však nedosadil ani on. V Itálii vládol v mene Zenona a po jeho smrti so súhlasom cisára Anastasia I. (491 – 518). Navonok uznával východorímskeho cisára, ale rovnako ako jeho predchodca bol úplne nezávislý. Postupne rozšíril svoje ríšu o Sicíliu, ktorú v roku 491 získal od Vandalov, a o Dalmáciu, Norikum a Panóniu, keď v roku 504 vzal Gepidom Sirmium. V roku 507 pripojil južnú Galiu a v roku 511 ako regent neplnoletého vizigótskeho kráľa a svojho vnuka riadil aj Hispániu. S Durinkami, Vandalmi, Frankmi, Burgundmi a Vizigótmi uzavrel spojenectvá spečatené dynastickými sobášmi. Za jeho vlády sa Ostrogóti stala najsilnejším zo všetkých germánskych kmeňov a Theodorich bol až do svojej smrti v roku 526 najmocnejším germánskym kráľom. Spolu s Ermanarichom, Attilom, Ildiko, Gundaharom a ďalšími historickými postavami z tohto obdobia sa dostal aj do germánskych hrdinských básní.

Mgr. Peter Bystrický, PhD.

Bibliografia

BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Stěhování národů. Praha: Vyšehrad, 2007.

BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Attila Hunové, Řím a Evropa. Praha: Vyšehrad, 2012.

BÓNA, István. The Dawn of the Dark Ages – The Gepids and Lombards in the Carpathian Basin. Budapest: Corvina Press, 1976.

CURTA, Florin (ed.). Neglected Barbarians. Turnhout: Brepols, 2010.

DOLEŽAL. Stanislav. Interakce Gótů a římského impéria ve 3. – 5. století n. l. Praha: Karolinum, 2008.

HALSALL, Guy. Barbarian Migrations and the Roman West 376 – 568. Cambridge: Cambridge University Press, 2007.

HEATHER, Peter. Gótové. Praha: Lidové noviny, 2002.

CHRISTIE, Neil. The Lombards. Oxford; Malden, MA: Blackwell Publishers, 1998.

JAMES, Edward. Europe's Barbarians AD 200–600. London; New York: Routledge, 2014.

MAENCHEN-HELFEN, Otto J. The World of the Huns: Studies in Their History and Culture. Berkeley; Los Angeles; London. University of California Press, 1973.

MAAS, Michael (ed.). The Cambridge Companion to the Age of Attila. Cambridge: Cambridge University Press, 2015.

THOMPSON, E. A. Hunové. Praha: Lidové noviny, 1999.

TODD, Malcolm. Germáni. Praha: LN, 1999.

WOLFRAM, Herwig – DAIM, Falko (eds.). Die Völker an der mittleren und unteren Donau im 5. und 6. Jahrhundert. Wien: ÖAW, 1980.

WOLFRAM, Herwig. History of the Goths. Berkeley; Los Angeles; London: University of California Press, 1988.