Migrácie Keltov, Germánov a Slovanov a územie dnešného Slovenska
Migrácie spoločenstiev v staroveku a včasnom stredoveku mali rôzne podoby. Mohlo ísť o postupné osídľovanie daného územia, ktoré mohlo trvať dekády či storočia, alebo o nájazdy a ťaženia ozbrojených skupín či nárazový príchod veľkej skupiny obyvateľstva aj s rodinami. Rovnako ako ich priebeh, aj ich dôvody a mechanika boli odlišné. Napriek tomu, aj v prácach súčasných historikov sa často predstavuje pohyb rôznych skupín ako „biliardových gúľ“, napríklad v prípade takzvaného veľkého sťahovania národov, kde mali byť kmene rozstrelené prvou guľou – Hunmi. Inou formou, ktorá je spomínaná v historických prácach už od Hérodota po štúdie z 21. storočia, je „reťazová migrácia“, typická kauzálnou závislosťou pohybov viacerých skupín (jedna skupina dáva do pohybu druhú, tým, že na ňu tlačí alebo jedna skupina prichádza na miesto druhej, pretože z daného priestoru odišla). Rôzne interpretačné schémy akiste uberajú kmeňom alebo ich elitám autonómiu či svojprávnosť v rozhodovaní, ale jednak je samozrejmé, že ich presuny podliehali určitým vonkajším, širším faktorom a vplyvom. Antická a stredoveká spisba si pri opise migračných pohybov pomáhala rôznymi zjednodušeniami. Autori často preberali z staršej vrstvy historických zdrojov vzorce, s ktorých pomocou potom interpretovali im bližšiu realitu a udalosti. Presuny ľudských spoločenstiev boli štandardne opisované nástrojmi, ktoré zaviedli grécki a rímski historici. Pohyby kmeňov boli aj po vzore starozákonných príbehov predstavované ako dramatické, masové putovania so zásadným dopadom na vývoj daného územia a tiež spoločenstva, ktoré migrovalo. Obdobím, ktoré tieto opisy kanonizovalo do formy konceptu bolo nepochybne takzvané veľké sťahovanie národov. Nielen doboví rímski historici, ktorí presuny „barbarov“ zaznamenávali, ale aj vlastná spisba, ktorá vznikla ex post v prostredí kmeňov (gentes) poskytli už aj tak výraznej sémantickej schopnosti migrácie – znázorňovať „zmenu“ a „počiatok“ – ďalší potenciál. So skupinami neskorej antiky a včasného stredoveku totiž svoje dejiny spájajú skoro všetky národy súčasnej Európy. Koncept migrácie sa stal preto skoro „interpretačným nástrojom“ pri formulácii počiatkov národných dejín. Vďaka tomu, že bola jeho efektivita overená neskoršou historiografiou, koncept migrácie prešiel aj do moderných historických vied. Výnimku nepredstavujú ani dejiny dnešného Slovenska, história jeho územia alebo slovenské dejiny. Počiatok národných dejín je tradične spojený s migráciou, presnejšie s príchodom Slovanov. V interpretáciách nadväzuje na iný migračný pohyb, na odchod Svébov (alebo všeobecne Germánov), čím je jeho dopad významovo dodatočne zvýraznený. Rovnako aj starší historický vývoj územia Slovenska bol, tak ako iné územia v Európe, poznamenaný presunmi kmeňov, konkrétne príchodmi a odchodmi Keltov a Kvádov. Interpretácie týchto pohybov, ich priebehu, formy a vôbec aj povahy ich aktérov, neraz nasledujú zaužité rámce, ktoré boli stanovené práve „silou“ konceptu migrácie, tvoreného starovekou a stredovekou historiografiou. Tieto presuny sú často predstavované ako masové a absolútne (zapríčiňujú výmenu obyvateľstva), bývajú spôsobené tlakom či pohybmi iných vzdialenejších skupín a vo výsledku majú fundamentálny dopad na vývoj územia. V tomto zmysle mala takýto dopad migrácia Slovanov, ktorá bola virtuálne možná kvôli inému presunu kmeňov, odchodu Kvádov a Svébov z územia Slovenska.
Migrácia Keltov
Príchod a prítomnosť Keltov na územie dnešného Slovenska dokumentujú v úplne prevažnej miere materiálne pramene (hlavne pohrebiská, keramika, numizmatické pamiatky). Tieto pramene poukazujú na to, že spoločenstvo bolo časťou širokej kultúrnej skupiny alebo „keltskej civilizácie“. Kelti sú prvým obyvateľstvom, ktoré sa nazýva určitým menom, ale s istotou môžeme povedať, že nepresným. Prvýkrát toto označenie použil grécky historik Hekataios z Milétu pri opise dodnes neurčeného „mesta Keltov“. Hérodotos Keltov umiestnil jednak k prameňu Dunaja a mestu Pyrene, ale tiež vedľa Kynésiov, ktorí sídlili za Heraklovými stĺpmi (dn. Gibraltár), čiže asi do dnešného Portugalska. Na základe spomenutých zdrojov sa rekonštruuje postupný príchod Keltov na Slovensko, pričom prvé „prieskumné“ skupiny na naše územie prišli najprv v 4. storočí p. n. l. Od 3. storočia sa ich prítomnosť vysvetľuje ako výsledok vojenskej expanzie, počas ktorej mali Kelti obsadiť úrodné oblasti a smerom od juhu postupovať dolinami riek na sever. Vyššie položené či hornaté oblasti stredného a severného, ako aj časti východného Slovenska mali byť osídlené v 2. – 1. storočí p. n. l. Migrácia býva charakterizovaná na základe vzťahu materiálnej kultúry Keltov k predchádzajúcim materiálnym kultúram (halštatskej doby) ako „mierová“ (ak prichádza k ovplyvňovaniu, synkretizmu prvkov týchto kultúr) alebo sa spája s plošným vyhnaním pôvodnej populácie (ak sú prítomné iba nové prvky). Výraznejšie zmeny v zložení populácie, osídlení a spoločensko-politickej situácii, ktoré po troch storočiach znamenali „ústup keltskej civilizácie“, boli započaté útokom Dákov z juhu. Napriek tomu, že informácie o útoku sú prakticky minimálne, podľa niektorých interpretácií mala expanzia Dákov (v roku 60 p. n. l.?) podstatne ovplyvniť evolúciu spoločnosti(í) na území dnešného Slovenska. Cieľom nájazdu boli podľa historika a geografa Strabóna podunajskí Bójovia a Tauriskovia. Sídla ani jedného z kmeňov však nie je možné bezvýhradne spájať s týmto priestorom, pretože Tauriskovia boli historiografiou celkom bezpečne lokalizovaní na území dnešného Slovinska a prítomnosť Bójov (napriek správam Strabóna, Tita Lívia či Plínia Staršieho) je na juhozápadnom Slovensku predpokladaná iba na základe podobnosti numizmatického materiálu (s materiálom z Čiech). Ich príchod, ktorý mal asi od 2. storočia p. n. l. stáť za zvýšenou hustotou a počtom sídlisk, mal byť v rámci interpretácií, ktoré boli pod vplyvom konceptu migrácie (a predstavy o „reťazovej“ následnosti týchto presunov), zapríčinený tlakmi a pohybmi iných kmeňov „na západe“. Podobnou kauzalitou sa mali vykazovať aj pohyby, počiatočne spôsobené útokom Dákov, keď na územia, ktoré Kelti (Bójovia?) opustili, mali prísť Germáni (Kvádi), ktorých nezvratná „hérodotovská“ mechanika pohybu tlačila od západu, od Rýna, pod vplyvom vojenských ťažení Rimanov. Skutočnosť dáckych nájazdov majú potvrdzovať tiež „keltsko-dácke“ prvky materiálnej kultúry, ako na južnom tak východnom Slovensku. Tieto prvky však v prípade niektorých nálezísk v materiálnej kultúre pretrvávajú aj počas ďalších storočí a podobne ani historické zdroje a tiež archeologické dôkazy nepotvrdzujú masový ústup Keltov a „zaplavenie uvoľneného priestoru“ germánskymi kmeňmi na prelome milénií.
Príchod Germánov na územie Slovenska
Migrácia germánskych kmeňov už tiež nie je v archeológii či historiografii predstavovaná v dramatickom a absolútnom zmysle. Aktuálny realistickejší obraz, postavený na kritickej interpretácii písomných zdrojov a nedávnych archeologických nálezov, je v kontraste predovšetkým s jednou z charakteristických čŕt konceptu migrácie, ktorou je výmena obyvateľstva či zaplnenie vyprázdneného územia novým obyvateľstvom. Výnimkou z dávnejšie formulovanej „zmeny stavu“ na Slovensku boli určite Kotíni (Tacitus určil ich jazyk ako „galský“), priestory juhovýchodného Slovenska, kde sa predpokladá dlhšia kontinuita „keltsko-dáckych“ sídel a tiež lokality s púchovskou kultúrou. Bez ohľadu na spomenuté výnimky, ťažko hovoriť o „záplave“ germánskych skupín, keď sú z 1. storočia n. l. z pohľadu archeológie známe dve sídliská (v bratislavskej Dúbravke a Vajnoroch) a tri pohrebiská (Abraháme, Kostolnej pri Dunaji a Sládkovičove) Kvádov. V tradičnej interpretácií bol príchod Kvádov na Slovensko spájaný s markomanským kráľom Marobudom, ktorý mal rozvrátiť „ríšu Keltov“ v Čechách, ďalej prejsť s Markomanmi na Moravu a v akejsi sekvencii mali prísť na Slovensko Kvádi. Iba nedávno bolo poukázané na správu Strabóna, v ktorej sa paradoxne uvádza, že Kvádi sídlili v Čechách ešte pred Markomanmi. Na základe archeologického výskumu bol tiež modifikovaný aj klasický obraz výmeny obyvateľstva, čiže predpokladané vyhnanie Keltov Germánmi na území Čiech. Interpretácia príchodu Kvádov na Slovensko, ktorá narába s klasickými prejavmi a črtami migrácie, tak ako ich definovali antickí (Hérodotos, Thukydidés, Ammianus Marcellinus), stredovekí (Jordanes, Fredegar, Kosmas) aj neskorší autori, pri lepšom pohľade na písomné pramene obstojí iba sťažka.
Príchod Kvádov na územie Slovenska totiž riadili Rimania. Turbulentné pohyby vo vnútri markomanského kráľovstva sa skončili rímskym exilom Marobuda (asi v roku 18) a krátko nato aj Katvaldu, ktorý stál za jeho zvrhnutím. Rímsky historik Tacitus zakončil opis týchto udalostí správou o „barbaroch“, sprievodoch oboch exulantov, ktorých mali Rimania umiestnili za Dunaj, medzi riekami Morava a Cusus (najpravdepodobnejšie Váh). Je zrejmé, že títo „barbari“ boli bývalé družiny oboch náčelníkov (či kráľov). Tieto dve družiny síce ešte nedávno stáli na opačných stranách ozbrojeného konfliktu, ale potom ako im Drusus mladší dosadil za kráľa Vannia (rege Vannio gentis Quadorum), predstavovali substrát „rekonštruovaného“ kmeňa (zloženého z Markomanov, Semnónov, Longobardov a z Katvaldových Gótov/Gutónov) a spoločenskú vrstvu, ktorá spravovala uvedené územie. Vannius a Kvádi boli v rámci tejto skupiny nezaťažení predchádzajúcimi konfliktami a boli tak vhodným identifikačným jadrom (Traditionskern) etno-politickej skupiny, ktorá na území Slovenska fungovala a prosperovala ďalšie štyri storočia. Jednotlivé momenty z rímskymi historikmi opisovaných udalostí pripomínajú prvky teoretickej konštrukcie etnogenézy, tak ako ju formulovali nemeckí a rakúski historici, ale tiež ukazujú príchod Germánov na územie Slovenska v inom svetle. Tridsaťročné trvanie Vanniovho kráľovstva (asi od roku 20) charakterizovali prvky a javy, ktoré v súvislosti s organizáciou Kvádov zostali nemenné aj počas ďalších storočí. Predovšetkým to bol úzky vzťah k rímskej moci. V literatúre sa zdôrazňuje, že regnum bolo od počiatku klientským útvarom, avšak o formálnej zmluve či dohode nie sú doklady. Rôzne polohy rímsko-kvádskeho vzťahu sa prejavili už počas Vanniovej vlády. Kráľovi napríklad plynuli príjmy (vectigalia) z kontrolovaného úseku Jantárovej cesty, po ktorej prebiehal obchod medzi Rímom a územiami na sever od Dunaja. Vďaka tomu Vannius dokázal platiť jazdecké oddiely Jazygov a organizovať lúpežné výpravy alebo budovať hradiská (archeologicky tieto castella potvrdené nie sú). Rimania výboje „svojho“ kráľa neobmedzovali, ale keď bol napadnutý Hermundurmi a Lugmi, dialo sa to za tichého súhlasu cisára Claudia, ktorý Vanniovi vojenskú pomoc odoprel a v prípade najhoršieho scenára mu ponúkol azyl, ktorý onedlho Vannius aj využil. Následná vláda synovcov Vangia a Sida neznamenala úpadok alebo rozdelenie politického útvaru. Naopak, Kvádske kráľovstvo sa stabilne vyvíjalo, politicky sa orientovalo na Rím a ekonomicky prosperovalo. „Téma“ migrácie sa so svojimi modelovými prejavmi objavila počas kritickejších rokov kvádsko-rímskych vzťahov, čiže počas takzvaných markomanských vojen. Skoro pätnásťročný konflikt (rámcovo od 166 do 180) medzi podunajskými barbarmi a Imperium Romanum, ktorému vládol Marcus Aurelius, citeľne zasiahol aj územie Slovenska. Koncept migrácie sa prejavil v tom, že počiatok a dôvody konfliktu sa vysvetľovali už v dobových zdrojoch, ale paradoxne ešte väčšmi v súčasnej historiografii, ako dôsledok tlaku a pohybov kmeňov zo „severu“. Fenoménom, ktorý nanajvýš súvisí s migráciami a zároveň s kvádskymi aj so slovenskými dejinami, je symbióza s nomádskymi kmeňmi. Kočovnícke spoločenstvá sú nepochybne „personifikáciou“ presunov historických spoločenstiev a podunajský priestor bol pre nomádov atraktívny tak v staroveku, ako aj v stredoveku. Jazdecké oddiely Jazygov boli už súčasťou Vanniovho vojska a Kvádov sprevádzali aj pri prvých útokoch na rímske územia koncom 1. storočia. Počas markomanských vojen si tieto dva kmene poskytovali útočisko, spoločne vystupovali pri rokovaniach s Rimanmi a posledné z historicky zachytených aktivít 4. storočia ich spoluprácu a mocenskopolitické prepojenia nanajvýš potvrdzovali.
Paradoxy interpretácií odchodu Kvádov
Odchod Kvádov sa spája s veľkým prúdom migrujúcich skupín, ktoré prekročili Rýn a vstúpili do Galie na prelome rokov 405 a 406. Dôvodom mali byť obavy z postupujúcich Hunov a neochota prijať ich nadvládu, analogicky ako je to uvádzané v prípade Vandalov. „Geopolitická“ situácia na prelome 4. a 5. storočia bola nepochybne dramatická aj bez klasických katastrofických interpretácií. Víťazstvo Gótov pri Hadrianopole roku 378 a ich postupné smerovanie na západ zasiahlo aj oblasti Panónie a Norica. V ďalších rokoch boli tieto priestory okrem všeobecného spoločensko-ekonomického regresu vystavené vojne Stilicha (pravdepodobne) s Kvádmi a Jazygmi v roku 395, tiež prechodu Vandalov v roku 401, útoku Radagaisa o štyri roky neskôr a usadeniu nových gótsko-alanských skupín. Všetky z uvedených skutočností mali nepopierateľne dosah na situáciu za stále ako-tak funkčným panónskym limesom na území dnešného Slovenska. Je nevyhnutné zvýrazniť inak zrejmý fakt, že Kvádi neboli kočovníkmi a ich odchod z územia, na ktorom žili skoro štyri storočia je nevyhnuté interpretovať bez „skratiek“, ktoré sa opäť núkajú z množiny klasických, očakávaných prejavov migrácie. Takou je napríklad predpokladaný „reťazový“ tlak na pohyb kmeňov, vyvolaný Hunmi. Huni sa jednak počas prvej dekády 5. storočia koncentrovali viac na dolný Dunaj a definitívne etablovanie centra ich moci v Panónii sa spája s oficiálnym prenechaním územia provincie Pannonia Valeria Rimanmi, v roku 433. Kvádi však mali odísť z územia Slovenska už asi o 30 rokov skôr. Faktom zostáva, že Kvádi sa od konca 4. storočia neuvádzajú v písomných prameňoch. Paradoxom je, že zo všetkých súdobých aj neskorších autorov, ktorí opisujú spomenutý prechod Rýna na Silvester roku 405, menuje Kvádov iba svätý Hieronym. Okrem toho, že všetky iné zdroje uvádzajú Alanov, Vandalov (Silingov a Hasdingov), Svébov a žiaden z nich Kvádov, bolo v literatúre poukázané na to, že počet kmeňov u Hieronyma (jedenásť) zodpovedá počtu biblických nepriateľov Izraela (v danej situácii Rimanov). V prípade Kvádov sa uvažuje, že ich Hieronym uviedol ako náhradu za Svébov spomenutých v iných zdrojoch, čo by bolo možné pripustiť z dôvodu, že svätec poznal spisy Tacita, ktorý ich týmto širším, enigmatickým označením pomenovával. Je však na zváženie, či to je postačujúci dôvod na akceptovanie skutočnosti, že Svébmi, ktorí prešli Rýn a neskôr v Galicii vytvorili vlastné kráľovstvo (Regnum Suevorum), boli (aj) Kvádi. Napríklad franský kronikár Gregor z Tours týchto Svébov identifikuje ako Alamanov, pričom táto zámena etnonymov v prameňoch vonkoncom nebola ojedinelá. Iným faktorom, ktorý treba v tejto veci spomenúť, je možnosť zmeny pomenovania kmeňa, pretože len čo z prameňov Kvádi „odchádzajú“, objavujú sa v nich Svébi. Pochopiteľne, takáto zmena označenia znamenala, že časť elity, ktorá bola primárnym nositeľom identity a mena kmeňa, stratila v danej skupine dominantné postavenie. V rámci politických premien v naddunajskom priestore to pravdepodobne znamenalo, že v kmeni Kvádov sa stala dominantnou tá časť, ktorá sa identifikovala ako Svébi. Z tohto hľadiska je možné pripustiť, že pôvodná elita Kvádov mohla stratiť svoju pozíciu skutočne z dôvodu, že z priestoru odišla, čo však neznamená, že odišiel celý kmeň. Kvádi vystupujú v prameňoch už iba v oveľa neskorších Rímskych dejinách longobardského autora Pavla Diakona, keď opisuje, ako boli Markomani, Svébi a Kvádi povolaní Atilom do boja na Katalaunských poliach. Tento fakt však nie je možné vysvetľovať iba pomocou konceptu migrácie, cez predpokladaný odchod Kvádov do dnešného Španielska, o ktorom je iba málo dôkazov. Ak by sme aj pripustili, že časť elity Kvádov odmigrovala (čím by uvoľnila v rámci kmeňa priestor nositeľom mena Svébov), musíme pre to hľadať aj iné dôvody, ako len dedukciu o odmietnutí zvrchovanosti Hunov. Na rozdiel od Markomanov, ktorých meno sa v prameňoch stráca postupne od konca 2. storočia (od takzvaných markomanských vojen), Kvádi nestrácajú na sile ani koncom 4. storočia, práve naopak. Z kontextu dejín Kvádov na Slovensku je zrejmé, že ich spoločensko-politická organizácia profitovala vďaka ekonomickému prepojeniu na rímske impérium. Prerušenie tohto prepojenia, z dôvodu postupného úpadku rímskej správy na Dunaji a regresu Panónie, je jedným z pragmatickejších dôvodov pre rozkol v rámci kmeňa Kvádov. Doboví autori pri opisoch udalostí v oblastiach nad stredným Dunajom spomínajú už iba meno Svébi. Je veľmi pravdepodobné, že išlo v zásade o Kvádov, ktorí zmenili meno, elitu a z nej vybraných náčelníkov, či kráľov. V bitke pri rieke Nedao roku 454 boli na strane víťaznej koalície kmeňov vedenej gepidským vodcom Ardarichom, čo umožnilo na krátky čas oživiť svébsko-kvádske kráľovstvo na Slovensku pod vládou kráľa Hunimunda. Avšak v rýchlom slede konfliktov Hunimunda porazili a vyhnali Góti, noví vládcovia Panónie, pod vedením kráľa Theodemira, (najskôr) v roku 470. Vyhnanie Svébov Gótmi má v obraze presunov a interpretáciách ich dosahu na dejiny Slovenska fundamentálne miesto. Väčšina z nich totiž nehovorí o úteku družiny Hunimunda, alebo o odchode časti kvádskej elity v prvých rokoch 5. storočia, ale, naopak, o odchode celého kmeňa, migrácii kvádskeho či svébskeho obyvateľstva, podobne ako mali predtým odísť zo Slovenska Kelti a nahradiť ich mali Germáni. Uvoľnený priestor po Germánoch teraz mali vyplniť Slovania.
Dejiny migrácie Slovanov
Slovenská historiografia sa v súvislosti s „migračným mýtom“ Slovanov dostala do paradoxnej situácie. V staršej slovenskej historickej spisbe totiž jednoznačne prevažovala koncepcia autochtónnosti (pôvodnosti na danom území) Slovákov. Aj Kvádi mali v koncepcii národných dejín inú pozíciu, než akú majú dnes. Napríklad Samuel Timon považoval Kvádov za predkov Slovákov a Juraj Papánek v Historia gentis Slavae považoval markomanského Marobuda za ich prvého kráľa. Podobne to videl František Sasinek, ktorý na rímsku a kvádsku históriu priamo napojil včasnostredoveké dejiny Slovenska. V zmysle „hérodotovskej výmeny“, ale v mierne komplikovanejšej verzii, sa ku prítomnosti Kvádov (a Markomanov v Čechách) staval Pavol Jozef Šafárik. Slovania mali priestory strednej Európy obývať ešte pred Keltmi a Germánmi, ale počas ich historickej prítomnosti sa mali akoby „stiahnuť do úzadia“ a po ich odchode ich mali znovu a podstatnejšie osídliť. Nielen slovenská, ale tiež napríklad aj poľská a česká veda 19. storočia videla geografický pôvod Slovanov predovšetkým na tých územiach, na ktorých Slováci, Poliaci či Česi žili v danom čase. Hlavným kritériom, na základe ktorého boli skupiny či národy identifikované ako slovanské, či sa jednalo kmene 6. storočia, národy novoveku alebo 19. storočia bol (a je) slovanský jazyk. V otázke riešenia „pravlasti“ Slovanov, čiže územia, z ktorého Slovania pôvodne pochádzali (Urheimat), zohralo veľkú úlohu rozšírenie pramennej bázy vďaka porovnávacej jazykovede, kde sa nový materiál čerpal z väčšieho poznania indoeurópskych jazykov a hlavne sanskrtu s ktorým sa porovnával jednotlivý európsky pra-jazyk (Ursprache). Celý korpus historických disciplín, ktoré sa venovali pôvodu, dejinám a kultúre Slovanov, čiže „slovanská veda“, dobovo nazývaná aj „slovanské starožitnosti“ v tomto nasledovala nemecký vzor, Germanische Altertumskunde. Keďže bol jazyk tým hlavným, čo Slovanov identifikovalo a navzájom v týchto interpretáciách spájalo, stal sa tiež najexploatovanejšou oblasťou historického výskumu a rovnako širokospektrálnym poznávacím, hodnotiacim a interpretovacím inštrumentom. Keďže historicko-lingvistický výskum preukázal, že jazyk Slovanov „patril“ do starej a veľkej indoeurópskej rodiny jazykov, boli analogicky aj Slovania odvekým prastarým spoločenstvom (Urvolk), ktorého reálnu, fyzickú prítomnosť na širokom európskom priestore vedci datovali neraz do storočí, či dokonca milénií pred našim letopočtom. Autochtonistické koncepcie začali postupne všeobecne strácať na sile úmerne s rozvojom archeológie, ktorá počiatočne kvôli lokalizácii najstarších stôp rekonštruovaného slovanského pra-jazyka upriamovala svoju pozornosť stále viac na priestory východnej Európy. Časť lingvistiky (najskôr už Josef Dobrovský, Józef Rostafiński, Alexej Alexandrovič Šachmatov) pri určovaní vzájomných výpožičiek medzi jednotlivými jazykmi, identifikovaní starej toponýmie a hydronýmie či analýze historickej gramatiky vyvracala odvekú prítomnosť slovanského jazyka v strednej Európe. Historici – slavisti, ktorí pracovali s týmito názormi, tak analogicky tiež začali hľadať pôvod Slovanov skôr na území dnešného Bieloruska, Ukrajiny (Lubor Niederle). Pochopiteľne, iná, nemenej podstatná časť jazykovedy, archeológie a historiografie, či na prelome 19. a 20. storočia alebo neskôr, naďalej lokalizovala pomocou výsledkov jednotlivých vied „pravlasť“ Slovanov na územie dnešného Poľska, Čiech, Slovenska, či historickej Panónie (na začiatku 19. storočia Jernej Kopitar, Josepp Julius Mikkola, Konrad Jażdziewski, Tadeusz Lehr-Splawiński). Väčší príklon k migračnému pôvodu Slovanov (vo vzťahu k strednej Európe a Slovensku) prišiel po druhej svetovej vojne, zároveň s prevažovaním archeologických koncepcií a vôbec archeológie ako vedy, ktorá mala „predhistorické“ obdobie Slovanov dešifrovať. Prelomom bola identifikácia kultúry s keramikou pražského typu Ivanom Borkovským, ktorá mala byť paradoxne pôvodne dokladom autochtonity Slovanov v Čechách (kvôli kontinuite prvkov keramiky laténskej). Po druhej svetovej vojne, predovšetkým poľská a sovietska archeológia výraznejšie adoptovala nemecký kultúrno-historický prístup k interpretácii materiálnej kultúry, za účelom preukázať ak nie superioritu, tak „nezávislosť“ slovanskej kultúry. Cezhraničná výmena názorov a literatúry viedla k obsiahlejšiemu spracovaniu a geografickému, „fylogenetickému“ prepojeniu pamiatok pražského typu a jeho (pod)variantov, všade tam kde boli identifikovateľné. S pomocou vstupov z historickej lingvistiky boli nálezy umiestňované na mapu, dávané do korelácie s „pôvodným jazykovým prostredím“ (iránskym, baltským, slovanským, germánskym) a kultúra pražského typu sa svojim výskytom začala v interpretáciách časovo prekrýva s poslednou „fázou“ pra-slovančiny, čiže pred časom, keď sa ďalej diferencovala na jednotlivé dialekty (v týchto interpretáciách neraz „národy“). Počas 50., 60. a 70. rokov bol postupne vymedzený široký geografický priestor typický materiálnymi pamiatkami s podobnými črtami (pohrebný rítus, predmety hospodárskeho života, forma obydlia) a začal tiež ukazovať ich „najpôvodnejšie“ jadro. Kvôli smeru šírenia tejto viac-menej typizovanej materiálnej kultúry (kultúr) bol stanovený aj smer migrácie Slovanov do strednej Európy. Tieto „migračné prúdy“, približne zo severozápadnej Ukrajiny boli potvrdzované aj nálezmi z lokalít na Slovensku (Ľudmila Kraskovská, Darina Bialeková, Vojtech Budinský-Krička), avšak pochopiteľne neboli súvisiace interpretácie príchodu Slovanov akceptované bezvýhradne. Vzájomné prelínanie záverov archeológie, jazykovedy a historiografie sa tiež stávalo (rovnako ako prisudzovanie „etnickej nálepky“ predmetom materiálnej kultúry) čoraz častejším objektom kritiky. Aj v 80. či 90. rokoch 20. storočia prezentovali značne iný obraz pôvodu (hlbšie chronologické umiestnenie procesov, iné priestory pôvodnej „pravlasti“) a migrácie Slovanov predovšetkým jazykovedci (Witold Mańczak, Valentin Sedov, Jürgen Udolph, Oleg Trubačev). V rovnakých dekádach bol naformulovaný aktuálne najcitovanejší a „najúspešnejší“ model pôvodu a migrácie Slovanov, ktorý sa opiera prakticky výhradne o výsledky archeologického výskumu (Kazimierz Godłowski, Michał Parczewski). Všetky tri veľké skupiny materiálnej kultúry (Peňkovka, Kločin, Praha-Korčak) vedie retrospektívne do 2. a 3. storočia, do stredného a horného Podnepria, k ich pôvodnej matrici – takzvanej kyjevskej kultúre. Kultúra, respektíve obyvateľstvo, ktoré reprezentovala začalo prechádzať od konca 4. do polovice 5. storočia zmenami, ktorých fyzickým výsledkom boli práve spomenuté kultúry. „Vypochodovanie“ týchto kultúr vo svojich pôvodných formách, ale predovšetkým pohyb kultúry s keramikou pražského typu do Európy, malo byť následkom migračných pohybov, takzvaného veľkého sťahovania národov. Model bol v priebehu 90. rokov a nedávnych dekád potvrdzovaný viacerými archeologickými pracoviskami či archeológmi v Poľsku, Čechách, Slovinsku, Chorvátsku, Nemecku a na Slovensku (Gabriel Fusek, Titus Kolník, Matej Ruttkay, Peter Šalkovský) na základe interpretácie nálezov (chronológie keramiky, typu obydlí, pohrebného rítu) v daných krajinách.
Pri porovnaní so staršou slovenskou vedou môžeme povedať, že v interpretáciách súčasných historických disciplín bol migračný pôvod Slovanov (a Slovákov) v úplne prevažnej miere akceptovaný. V súvislosti so spomenutým obrazom migrácie, ktorý bol storočia pestovaný v historických zdrojoch je nutné dodať, že niektoré elementy konceptu prešli aj do moderných interpretácií. Migračné teórie, ktoré opisujú príchod Slovanov do strednej Európy z východnej „pravlasti“ pracujú prvkami konceptu rovnako obratne ako antická či stredoveká spisba. Napríklad, Slovania pri svojom príchode na Slovensko „vyplňovali vákuum po germánskych skupinách“ alebo „zaberali po nich miesto“. Príchod Slovanov, ktorý je v súčasnom diskurze predstavovaný primárne na základe šírenia a prítomnosti prvkov materiálnej kultúry (prisúdenej Slovanom), je v interpretáciách esenciálne závislý od predchádzajúceho ustupovania prvkov „neslovanských“. Môžeme povedať, že v rámci konceptu migrácie ide o verziu predstavy o „kauzálnej výmene“ obyvateľstva (odchod jednej skupiny vyvoláva príchod druhej). Jednak sa v prípade Slovanov v tejto veci ukazuje istá diskrepancia. Totiž z priestorov „pravlasti“, odkiaľ malo šírenie Slovanov vychádzať, slovanské obyvateľstvo (minimálne dokumentované pomocou archeologických metód) sídlilo aj naďalej. Veľká časť Slovanov z pravlasti neodišla, ale zároveň iná veľká časť Slovanov, ktorá migrovala západným, juhozápadným, južným či východným smerom, dokázala v priebehu asi dvoch storočí (5. – 7.) obsadiť skoro tretinu európskeho kontinentu. Je možné pripustiť, že šírenie prvkov materiálnej kultúry nemusí reflektovať migráciu obyvateľstva, ktorému je archeológiou prisúdená? Respektíve, že Slovania sa na priestore strednej či juhovýchodnej Európy „stali Slovanmi“ kvôli sociálno-politickým okolnostiam, ktoré sa snaží analyzovať historický výskum identít, respektíve etnogenéz? Vo vyššie uvedenom texte sme obchádzali historické písomné pramene, ktoré ako prvé spomínajú Slovanov. Prvými boli autori 6. storočia a začiatku 7. storočia, ktorých môžeme nazvať ako príslušníkov (rímskeho?) byzantského kultúrneho sveta (Prokopios, Jordanes, Menander Protektor, Theofylaktos Simokattes, Strategikon). Zachytávajú (s výnimkou Jordana) prevažne vojenské aktivity Slovanov v priestore dolného Dunaja, od 30. rokov 6. storočia. Z ich správ nie je možné určiť, či neskôr typický znak Slovanov – ich jazyk, bol slovanským. Pomenovávajú ich gréckym menom Σκλαβηνοί (Jordanes latinsky Sclaveni), ktoré aktuálny diskurz skoro bezvýhradne chápe ako pôvodne slovanské, odvodzované najčastejšie zo slova *slovo (s rovnakým významom ako dnešné slovenské „slovo“) alebo od výrazu *sluti slovą, čiže „byť slávnym“, „tešiť sa slávou“. Druhou zložkou etnonymu je všeobecne akceptovaný sufix *-ěninb/ *-janinb (v plurále ako *-jane), ktorý znázorňuje „príbuznosť“, „prináležitosť“ alebo „blízky vzťah“. Tento fakt znamená, že Slovania (Sklavíni) na dolnom Dunaji hovorili jedným z dialektov rekonštruovaného pra-slovanského jazyka. Na správy byzantského autora Prokopia, ktorý uviedol, že Anti a Sklavíni (Slovania?) majú rovnaký jazyk (ktorý bližšie určil iba ako „barbarský“), bývajú tiež všeobecne aj Anti označovaní ako slovanský kmeň. Tento moment má hlbokú súvislosť s výraznou črtou celých „slovanských dejín“ a výskumom slovanských reálií, pretože má odrážať skutočnosť, že termín Slovania označuje a pokrýva viacero jazykovo a kultúrne príbuzných skupín (v 6. storočí termín označuje iba Sklavínov, Σκλαβηνοί). Fenomén, ktorý je potvrdzovaný v naračných prameňoch vrcholného stredoveku, keď píšu o Moravanoch, Čechoch, Poliakoch a iných skupinách ako o Slovanoch (takzvaný Nestorov letopis, Veľkopoľská kronika, Kronika Jana Długosza). Podobne aj ne-slovanské historické zdroje (franské, saské, orientálne) združujú pod týmto termínom viacero príbuzných skupín (často bez určenia jazyka ako identifikačného pojiva). Prvým zdrojom, ktorý menuje viacero „barbarských“ skupín a pomenováva ich povedľa ich mien (Sagudati, Draguviti, Velegeziti) aj zastrešujúcim termínom „Slovania“, sú Zázraky svätého Dimitria, ktoré opisujú (viacnásobné) avarsko-slovanské obliehanie Solúna z konca 6. a začiatku 7. storočia. Ako dôvod pre aplikáciu „vyššieho“ mena – Slovania, v prípade opisu viacerých skupín sa naskytá ich jazyk. Úloha jazyka pri dokumentovaní šírenia Slovanov – identifikácii skupín ako Slovanov zvnútra aj zvonku, predstavuje jednu z aktuálne najbádanejších oblastí. S šírením slovanského jazyka v strednej (a inej) Európe je spájaný vplyv Avarského kaganátu, keďže sa predpokladá, že v rámci neho mohol plniť úlohu lingua franca. Jazyk Slovanov mohol fungovať ako „komunikačné médium“ medzi skupinami kaganátu a na jeho okraji. V súčasnosti tiež slovanský jazyk (presnejšie jeho „pra“ forma) prebieha zvažovanie redefinície jazyka z pozície, či funkcie lingua franca na koiné, so zámerom vysvetliť predpokladanú stabilitu niektorých gramatických a fonetických prvkov a tiež jeho rekonštruované geografické rozšírenie. S ohľadom na dôležitú otázku „pravlasti“ Slovanov je potrebné uviesť, že zdroje 6. storočia lokalizujú Slovanov do priestorov dnešného Rumunska (Valašsko, Potisie). V 7. storočí je možné Slovanov na základe historických správ lokalizovať na území dnešného Slovinska (Korutánsko, Kraňsko), Rakúska (Korutánsko, Dolné Rakúsko), Srbska (Vojvodina) a juhozápad Slovenska. V závislosti od interpretácie je možné akceptovať prítomnosť Slovanov v 7. storočí v Chorvátsku (Istria, Slavónsko). Paradoxne, nie je na všetkých spomenutých územiach možné doložiť prítomnosť Slovanov s pomocou výstupov všetkých, tradične participujúcich historických disciplín (archeológie, historiografie, historickej lingvistiky) kumulatívne. Napríklad tam, kde je možné Slovanov lokalizovať pomocou písomných prameňov to nemusí byť automaticky možné archeologickými alebo lingvistickými dátami.
Migrácia Slovanov a Slovensko
V prípade Slovenska je migrácia Slovanov archeologicky datovaná približne do druhej polovice 6. storočia, predovšetkým vďaka nálezom zo západného Slovenska (Gabriel Fusek, Jozef Zábojník). V starších interpretáciách sa často počítalo s automatickým zabraním území po „odchádzajúcich Germánoch“, už na konci 5. storočia (po odchode Svébov v roku 470). Písomné pramene potvrdzujú Slovanov najskôr v druhej dekáde 7. storočia, v súvislosti so správami takzvaného Fredegara o regno franského kupca Sama. Migrácia Slovanov, ktorých franský kronikár pomenoval pod vplyvom latinskej tradície započatej Jordanesom Winidi, mala na základe najčastejšej interpretácie smerovať z východu, spoza Karpát. Jednak identifkácia smeru príchodu z juhu, azda z Potisia mala v slovenskej vede tiež svoje miesto. V súlade s pôvodne starovekým konceptom je konštitučný význam migrácie (počiatok národných dejín, štátnej organizácie, kultúry) v dejinách Slovenska zvýraznený odchodom Kvádov/Svébov. S konceptom migrácie sa zhoduje predstava o výmene obyvateľstva, pretože „dvojitý“ odchod Kvádov (v roku 405 s Vandalmi do Hispánie a v roku 470 po porážke Hunimunda) sa interpretuje prevažne v absolútnom zmysle. Slovania mali na území Slovenska Germánov, obrazne povedané, nahradiť alebo vystriedať. Mechanika týchto migračných pohybov sa taktiež zhoduje s predstavami antickej a stredovekej historiografie, pretože príchod Slovanov sa dáva do súvislosti s odchodom predchádzajúcich skupín. Môžeme si preto právom položiť otázku, či by Slovania na Slovensko prišli, ak by z neho Kvádi/Svébi neodišli? Iba v nedávnych štúdiách je príchod Slovanov predstavovaný ako postupný, dlhodobý proces a rovnako aj v iných prejavoch už nie je vnímaný ako masový či vo význame absolútny. Migrácia Slovanov akiste „nevyhnala“ všetkých Svébov či Kvádov z územia dnešného Slovenska. Príchod Slovanov má v slovenských dejinách niekoľko dôležitých funkcií. Je neodmysliteľným východiskom slovenských dejín, pretože tie sa poväčšinou nespájajú s históriou Kvádov, respektíve nenadväzujú na dejiny Germánov na našom území, z dôvodu etnickej či jazykovej seba-identifikácie modernej slovenskej spoločnosti. Slovania sú tak vnímaný aj ako zdroj kultúrnej identity a príslušnosti. S migráciou Slovanov je tiež prepojený počiatok tradície či kontinuity slovenskej štátnosti, pretože tá sa opäť neodvíja od Vanniovho kráľovstva alebo regnum Quadorum, dokonca ani od takzvanej Samovej ríše, ale od Nitrianska a Veľkej Moravy, ktorá bola štátnym útvarom Slovanov. V takomto význame sa objavuje príchod Slovanov nielen vo vedeckých, ale tiež v populárno-vedeckých publikáciách a v učebniciach, ktoré majú možno ešte citeľnejší dosah na historické vedomie spoločnosti. Spomeňme tiež úlohu príchodu Slovanov v didaktike dejepisu, kde pôsobí ako míľnik počiatku stredoveku. Migrácie kmeňov zasahovali do historického vývoja na území Slovenska aj pred takto formulovaným počiatkom slovenských dejín. V ich formulácii a metanaratíve však figurujú predovšetkým Slovania a udalosti odvíjané od ich príchodu. Dodajme, že nasledujúce obdobie stredoveku nebude vo vzťahu k migráciám spoločenstiev na územie dnešného Slovenska vôbec iné.
Mgr. Adam Mesiarkin, PhD.
Bibliografia
Pramene
AMMIANUS MARCELLINUS. Rerum gestarum Libri qui supersunt, vol. I, libri XIV – XXV, ed. Wolfgang Seyfarth. Leipzig: B. G. Teubner, 1978.
Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici libri IV. cum Continuatibus, ed. Bruno Krusch [Scriptores rerum Merovingicarum, tomus 2. Monumenta Germaniae Historica]. Hannover: Hahn, 1883.
HERODOTUS. Melpomene. In BELOE, William (ed.). Herodotus, vol. II. London: H. Colburn and R. Bentley, 1830, s. 127 – 248.
IORDANIS. Romana et Getica, rec. Theodorus Mommsen [Auctores Aniquissimi. Monumenta Germanie Historica]. Berlin: Weidmann, 1882.
P. CORNELIUS TACITUS. Germania, ed. Allan A. Lund. Heidelberg: Carl Winter, 1988.
PAULUS DIACONUS. Historia Romana, ed. Hans Droysen [Scriptores rerum germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germanie Historicis recusi]. Berlin: Weidmann, 1879.
PLINY THE ELDER. Natural History, vol. II. ed. Harris Rackham. London: William Heinemann, 1942.
PUBLIUS CORNELIUS TACITUS. Anály. In ŠKOVIERA, Daniel (ed.). Agricola. Anály. Germánia. Histórie. Bratislava: Tatran, 1980, s. 69 – 416.
STRABO. The Geography of Strabo, vol. III, ed. Horace Leonard Jones. London: William Heinemann, 1954.
ST. JEROME. Letter CXXIII. to Ageruchia. In SCHAFF, Philip – WACE, Henry (eds.). St. Jerome: Letters and Select Works [Nicene and Post-Nicene Fathers, series 2, volume 6]. New York: The Christian Literature Company, 1893, s. 230 – 238.
THUCYDIDES. Peloponnesian War, ed. William Smith. London: A. J. Valpy, 1830.
TITUS LIVIUS. Ab urbe condita, ed. Wilhelm Weissenborn. Leipzig: Teubner, 1875.
Literatúra
BRAUND, David. Rome and the Friendly King. The Character of the Client Kingship. New York: St. Martin´s Press, 1984.
BENADIK, Blažej. Obraz doby laténskej na Slovensku. In Slovenská archeológia, 1971, roč. 19, č. 2, s. 465 – 498.
BERANOVÁ, Magdalena – LUTKOVSKÝ, Michal. Slované v Čechách. Archeologie 6. – 12. století. Praha: Libri, 2009.
BIALEKOVÁ, Darina. Nové včasnoslovanské nálezy z juhozápadného Slovenska. In Slovenská archeológia, 1962, roč. 10, č. 1, s. 97 – 148.
BÓNA, István. Beiträge zur Archäologie und Geschichte der Quaden. In Acta archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae, 1963, roč. 15, s. 239 – 309.
BROGAN, Olwen. Trade between the Roman Empire and the Free Germans. In The Journal of Roman Studies, 1936, roč. 26, č. 2, s. 195 – 222.
BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava: Pro Historia, 2008.
CURTA, Florin. Migrations in the Archaeology of Eastern and Southeastern Europe in the Early Middle Ages (Some Comments on the Current State of Research). In PREISER-KAPELLER, Johannes – REINFANDT, Lucian – STOURAITIS, Yannis (eds.). Migration Histories of the Medieval Afroeurasian Transition Zone. Aspects of Mobility between Africa, Asia and Europe, 300–1500 c.e. Leiden, Boston: Brill, 2020, s. 101 – 138.
CURTA, Florin. Slavs in the Making: History, Linguistics, and Archaeology in Eastern Europe (ca. 500–ca. 700). London: Routledge, 2021.
ELSCHEK, Kristián. Bratislava – Dúbravka im 1. bis 4. Jahrhundert n. Chr. Germanischer Fürstensitz mit römischen Bauten und die germanische Besiedlung. Nitra: Archeologický ústav SAV, 2017.
FUSEK, Gabriel. Archeologické pramene k osídleniu Slovenska v 6. – 8. storočí (stav a perspektívy výskumu). In Slovenský národopis, 1990, roč. 38, č. 3, s. 392 – 401.
FUSEK, Gabriel. Frühe Slawen in Mitteldonaugebiet. In BEMMAN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kultuwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn: Rudolf Habelt, 2008, s. 645 – 656.
GODŁOWSKI, Kazimierz. Wschodnia koncepcja pierwotnych siedzib Słowian. In PARCZEWSKI, Michał (ed.). Piewotne siedziby Słowian. Kraków: Instytut Archeologii UJ, 2000, s. 291 – 308.
GODŁOWSKI, Kazimierz. Zagadnienie ciąglości kulturowej i kontynuacji osadniczej na ziemiach polskich w młodszym okresie przedrzymskim, okresie wpływów rzymskich i wędrówek ludów. In Archeologia Polski, 1976, roč. 21, č. 2, s. 378 – 401.
GOFFART, Walter. Barbarian Tides: The Migration Age And The Later Roman Empire. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 2006.
HEATHER, Peter. Empires and Barbarians. Migration, Development and the Birth of Europe. London: Macmillan, 2009.
HOMZA, Martin. Stredná Európa I. Na začiatku stredoveku. Bratislava: UK, 2014.
HUMMER, J. Hans. The Fluidity of Barbarian Identity: the Ethnogenesis of Alemanni and Suebi, AD 200–500. In Early Medieval Europe, 1998, roč. 8, č. 1, s. 1 – 27.
HURBANIČ, Martin. The Avar Siege of Constantinople in 626 History and Legend. Cham: Palgrave Macmillan, 2019.
CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovanské osídlenie na Slovensku a jeho problémy. In Historický časopis, 1962, roč. 10, č. 2, s. 216 – 237.
KOLNÍK, Titus. Anfänge der germanischen Besiedlung in der Südwestslowakei und Regnum Vannianum. In CHROPOVSKÝ, Bohuslav (ed.). Symposium. Ausklang der Latène-Zivilization und Anfänge der germanischen Besiedlung im Mitteleren Donaugebiet. Bratislava: Veda, 1977, s. 143 – 171.
KOLNÍK, Titus. Prehľad a stav bádania o dobe rímskej a sťahovaní národov. In Slovenská archeológia, 1971, roč. 19, č. 2, s. 499 – 558.
KOVÁR, Branislav. Koniec laténskeho osídlenia na južnom Slovensku a v severnom Maďarsku. In KOVÁR, Branislav – RUTTKAY, Matej (eds.). Kolaps očami archeológie. Nitra: Veda, 2019, s. 137 – 149.
KUČERA, Matúš. Slovakia and its Historical Space. In KUČERA, Matúš – EGYHÁZY-JUROVSKÁ, Beata (eds.). Slovaks in the Central Danube Region in the 6th to 11th Century. Bratislava: Vydavateľstvo SNM, 2000, s. 7 – 30.
KUČERA, Matúš. Veľká Morava a začiatky našich národných dejín. In Historický časopis, 1985, roč. 33, č. 2, s. 163 – 199.
KUCHARÍK, Juraj. Elity očami Rimanov. Kvádski králi v svedectvách písomných prameňov. In TURČAN, Vladimír et al. (eds.). Germánske elity v dobe rímskej na Slovensku. Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2022, s. 14 – 33.
LOTTER, Friedrich et al. Völkerverschiebungen im Ostalpen-Mitteldonau-Raum zwischen Antike und Mittelalter (375 – 600). Berlin, New York: De Gruyter, 2003.
LYSÝ, Miroslav. Moravania, Mojmírovci a Franská ríša. Štúdie k etnogenéze, politickým inštitúciám a ústavnému zriadeniu na území Slovenska vo včasnom stredoveku. Bratislava: Atticum, 2014.
MARSINA, Richard. O začiatkoch slovenských dejín. In Historický zborník, 1996, roč. 6, s. 17 – 29.
MARSINA, Richard. Samuel Timon a jeho predstavy o najstarších dejinách Slovákov. In Historický časopis, 1980, roč. 28, č. 2, s. 238 – 251.
OLĘDZKI, Marek. Czas przemian. Barbaricum między Bałtykiem a środkowym Dunajem w dobie wojen markomańskich. Łódź: Wydawnictwo Uniwersytetu Łódzkiego, 2008.
PAPANEK, Georgius. De Regno, Regibusque Slavorum atque cum Prisci Civilis, et Ecclesiastici, tum hujus Aevi Statu Gentis Slavae. Pécs: Joannis Josephi Engel, 1780.
PÍČ, Ladislav Josef. Bojové, Markomani a Češi dle svědectví historického a archaeologického. In Památky archaeologické a mistopisné, 1890, roč. 15, č. 4, s. 193 – 210.
PIETA, Karol. Die Keltische Besiedlung der Slowakei. Nitra: Archeologický ústav SAV, 2010.
PIETA, Karol. The North Carpathians at the Beginning of the Migration Period. In Antiquity, 1991, roč. 65, č. 247, s. 376 – 387.
PITTS, Lynn F. Relations between Rome and the German 'Kings' on the Middle Danube in the First to Fourth Centuries A.D. In The Journal of Roman Studies, 1989, roč. 79, s. 45 – 58.
POHL, Walter. Die Germanen. Enzyklopädie Deutscher Geschichte, Band 57. München: Oldenbourg, 2000.
PROFANTOVÁ, Naďa. Cultural Discontinuity and the Migration Hypothesis. The 6th-century Slavic Migration in the Light of New Archaeological Finds from Bohemia. In ANNAERT, Rica – JACOBS, Tinne – IN´T VEN, Ingrid – COPPENS, Stefii (eds.). The Very Beginning of Europe? Cultural and Social Dimensions of Early Medieval Migration and Colonization (5th – 8th centuries). Brussels: Flanders Heritage Agency, 2012, s. 255 – 264.
PROFANTOVÁ, Naďa – PROFANT, Martin. Ethnicity and the Culture with Ceramics of the Prague Type (Prague-Korchak). In KLÍR, Tomáš – BOČEK, Vít – JANSENS, Nicolas (eds.). New Perspectives on the Early Slavs and the Rise of Slavic. Heidelberg: Winter, 2020, s. 301 – 340.
RUTTKAY, Alexander. Slovania v stredodunajskom priestore v 8. – 11. storočí a počiatky slovenských národných dejín. In Slovenské pohľady, 2001, roč. IV+117, č. 3, s. 49 – 65.
RUTTKAY, Matej. The North of the Carpathian Basin in the 5th and 6th Centuries AD. In QUAST, Dieter (ed.). Foreigners in Early Medieval Europe. Thirteen International Studies on Early Medieval Mobility. Mainz: Römisch-Germanisches Zentralmuseum, 2009, s. 273 – 294.
SALAČ, Vladimír. Kvádové v nejstarších dějinách Čech a střední Evropy. In Archeologické rozhledy, 2016, roč. 68, č. 4, s. 477 – 531.
SASINEK, Franko Víťazoslav. Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1878.
SCHAFFARIK, Paul Joseph. Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki. Ofen: Kön. ung. Universitäts-schriften, 1828.
SCHÄFER, Tibor. Die Teilnehmer an der Barbareninvasion am Silvestertag des Jahres 406. In Chronica, 2007/2008, roč. 7/8, s. 184 – 191.
SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena. Pramene k vojenským dejinám Slovenska, vol. I/1. Od najstarších čias do konca 10. storočia. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2010.
SIMS-WILLIAMS, Patrick. The location of the Celts according to Hecataeus, Herodotus, and other Greek writers. In Études celtiques, 2016, roč. 42, s. 7 – 32.
STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Bratislava: Veda, 2004.
ŠAFAŘÍK, Pavel Josef. Slowanské starožitnosti. Oddjl děgepisný. Praha: Jan Spurný, 1837.
ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. K problémom slovanského osídlenia Slovenska v 8. – 10. storočí vo svetle archeologických nálezov. In Slovenský národopis, 1990, roč. 38, č. 3, s. 402 – 412.
TIBENSKÝ, Ján. Slovenská historiografia v období počiatkov slovenského národného obrodenia (1780 – 1830). In Historický časopis, 1980, roč. 28, č. 4, s. 531 – 553.
TOČÍK, Anton. K otázke osídlenia juhozápadného Slovenska na zlome letopočtu. In Archeologické rozhledy, 1959, roč. 11, č. 6, s. 841 – 874.
VAJDA, László. A népvándorlások kérdéséhez. In Századok, 1995, roč. 129, č. 1, s. 107 – 143.
VARSIK, Vladimír – ŠEFČÁKOVÁ, Alena. Germánske osídlenie na východnom predpolí Bratislavy. Sídliská z doby rímskej v Bratislave-Trnávke a v okolí. Nitra: Archeologický ústav SAV, 2011.
VINGO, Paolo de. Shifting populations in Late Antiquity. Germanic Populations, Nomads and the Transformation of the Pannonian Limes. In Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae, 2010, roč. 61, s. 261 – 282.
WELLS, Peter. Beyond Celts, Germans & Scythians: Archaeology & Identity in Iron Age Europe. London: Duckworth, 2001.
WENSKUS, Reinhard. Stammesbildung und Verfassung. Die Werden der frühmittelalterlichen gentes. Köln: Böhlau, 1961.
WOLFRAM, Herwig. Geschichte der Goten. Von den Anfängen bis zur Mitte des sechsten Jahrhunderts. Entwurf einer historischen Etnographie. München: Beck, 1979.
