Migračné zmeny v strednej Európe na prelome antiky a stredoveku
Koncept „sťahovania národov,“ vrátane jeho chronologického a obsahového vymedzenia je viac-menej konštruktom novodobej historiografie. Súdobí svedkovia týchto procesov, teda predovšetkým rímski (latinskí a grécky píšuci) autori nehovorili o migrácii, ale o barbarských vpádoch. Takéto pomenovanie sa z dlhodobého hľadiska zaužívalo najmä v románskych historiografiách (invasiones bárbaras, invasioni barbariche, grandes invasions, invasions barbares). Chápanie týchto procesov v zmysle migrácie, teda priestorového pohybu ľudí a ich trvalého premiestnenia do iných geografických oblastí sa objavuje až v ére humanizmu v nemeckých a rakúskych krajinách. V roku 1557 vydal rakúsky humanista Wolfgang Lazius (Laz) v švajčiarskom Bazileji latinský spis De gentium aliquot migrationibus (O putovaní/sťahovaní niektorých kmeňov/národov). Názov tohto diela je však do istej miery mätúci, pretože autor sa v ňom sústredil najmä na pôvod rakúskych Habsburgovcov, ktorých považoval za zvláštny gens Austriadum.
Pôvod termínu „sťahovanie národov“
V nemeckej historickej vede sa pojem Völkerwanderung (sťahovanie národov) a spolu s ním aj základné vymedzenie tejto epochy objavuje až v práci katolíckeho historika Michaela Ignaza Schmidta (1736 – 1794). V nemeckej historiografii tento koncept najmä od 19. storočia súvisel s nacionálne orientovaným historickým bádaním, ktoré zdôrazňovalo pomyselný spoločný pôvod germánskych kmeňov, ich putovanie z pravlasti a následné zakladanie takzvaných barbarských štátov na pôde niekdajšej Rímskej ríše. Od druhej polovice 19. storočia sa termín Völkerwanderung (v českom preklade stěhování národů) začal vyskytovať aj v prácach českých historikov, jazykovedcov a archeológov. V súčasnosti sa takzvaná éra sťahovania národov zväčša chronologicky vymedzuje rokmi 375 a 568. Z tohto chronologického hľadiska dané obdobie zodpovedá predovšetkým „germánskym“ migráciám, ktorých posledná sa uzatvorila práve odchodom Longobardov z Panónie do Itálie.
Základné okruhy problémov
Označovanie procesov, ktoré sa odohrávali v Európe v období medzi 4. a 6. storočia ako „sťahovanie národov“ však v súčasnosti naráža na viacero problémov. Použitie takéhoto výrazu totiž navodzuje predstavu vnútorne súdržných spoločenstiev, či už na báze etnickej, alebo politickej. Migrujúce skupiny Gótov, Vandalov, Frankov a ďalších sa sprvoti chápali ako časti jednotného germánskeho národa. Samotná pangermánska identita je však jednoznačne produktom nemeckej nacionálne orientovanej historiografie a archeológie 19. a prvej polovice 20. storočia. V takzvanej ére sťahovania národov totiž u súdobých autorov nenachádzame žiadne dôkazy, že by Góti, Frankovia, Heruli a ďalší zdieľali takúto identitu. Ich súčasné zaradenie pod zastrešujúcu kategóriu Germáni teda skôr predstavuje historický konštrukt založený predovšetkým na hypoteticky postulovanom spoločnom jazyku.
Akým spôsobom je však možné tieto skupiny charakterizovať? Od 19. storočia sa v novodobej historiografii objavilo viacero protichodných koncepcií a diskusia na túto tému pokračuje aj v súčasnosti. Pôvodná predstava jasne definovaných etnických spoločenstiev je v súčasnosti neudržateľná. Jej východiskom sa stala dobová terminológia rímskych autorov (gens/kmeň, natio/ethnos/národ), ktorá navodzovala predstavy o spoločnom biologickom pôvode týchto skupín. V súčasnosti sa skôr akceptuje, že tieto takzvané gentes predstavovali historicky podmienené spoločenstvá podliehajúce zmenám. Ak však konkrétne hovoríme o Gótoch, Gepidoch, Frankoch, či Longobardoch, akých ľudí v skutočnosti tieto termíny označovali? Politicky definované spoločenstvá s elitami, ktoré zdieľali predstavu o spoločnom pôvode? Alebo skôr polyetnické zoskupenia bojovníkov zjednotené charizmatickými vojenskými vodcami, ktorým súdobí rímski a latinskí autori dávali zastrešujúce pomenovania? Vojenský faktor bol nesporne dôležitým, nie však jediným kritériom vnútornej súdržnosti takýchto skupín. O ich identite vypovedajú predovšetkým opäť rímski (grécki/latinskí) autori – ide teda nesporne o vonkajší pohľad. Tito autori sa snažili existenciu zmienených spoločenstiev objasniť podľa vlastných etnografických predstáv a kategorizácii na základe vonkajších „objektívnych“ hľadísk – teda predovšetkým fyzického výzoru, či zvykov. V súlade s tým zaraďovali často rôzne skupiny „barbarov“ pod spoločné zastrešovacie pomenovania. Ide o koncept, ktorého počiatky siahajú až ku gréckemu historikovi Herodotovi. Táto učená tradícia sa neskôr premietla v takzvaných barbarských „origines gentium,“ teda príbehoch o počiatkoch a putovaní konkrétneho spoločenstva. I napriek nespornému vplyvu antických schém nemožno úplne negovať stopy vlastnej orálnej tradície v týchto rozprávaniach. Do akej miery mali tieto príbehy vplyv na konkrétny gens však zostáva predmetom diskusie.
Druhou diskutovanou otázkou je práve problém migrácie. Putovanie germánskych kmeňov z ich pravlastí do nových domovín a založenie takzvaných barbarských kráľovstiev bolo dlhodobou a neoddeliteľnou súčasťou naratívov historikov a neskôr archeológov. Táto koncepcia sa spolu s dnes už neudržateľnou tézou o trvalej a nemennej etnickej a politickej identite týchto spoločenstiev stala predmetom rozsiahlej kritiky. V tejto súvislosti sa zvykne poukazovať na dva problémy. V prvom z nich na fakt, že v období takzvaného sťahovania národov mnohé z týchto spoločenstiev nemigrovali, pretože sa nachádzali v dlhodobom bezprostrednom susedstve Rímskej ríše. V druhom prípade sa poukazuje na to, že informácie súdobých autorov boli zaťažené ich vlastným etnografickým videním sveta. V súlade s ním potom títo autori vnímali účelové spojenia kultúrne a etnicky rôznorodých barbarských bojovníkov pod vedením charizmatických vodcov ako migrácie konkrétnych kmeňov (gentes). Avšak aj tí historici, ktorí v tejto súvislosti termín migrácia pripúšťajú, poukazujú na to, že tieto procesy neboli priamočiare a kompaktné, ako napríklad v súčasnosti prezrádzajú historické mapy éry sťahovania národov. Rovnako tak sa spochybňuje takzvaná migrácia na spôsob lavínového efektu, teda premiestňovanie veľkých a kompaktných skupín v jednom zástupe. Všetky tieto kritické postrehy treba rozhodne brať do úvahy, no zároveň je potrebné vyhnúť sa prílišnému zovšeobecňovaniu.
Stredná Európa v polovici 6. storočia
V polovici 6. storočia, teda pred ďalšou veľkou migračnou vlnou v strednej Európe, dominovali v tomto priestore kráľovstvá Gepidov a Longobardov. Gepidi sa stali dominantnými politickými hráčmi po rozklade Hunskej ríše. Ich územie sa rozkladalo medzi riekami Tisou, Dunajom a Karpatmi (Sedmohradsko). Západní susedia Gepidov – Longobardi sa do severnej časti Panónie (Pannonia Prima, Valeria) dostali neskôr – na začiatku 5. storočia po víťazstve nad konkurenčnými Herulmi.
V polovici 6. storočia zohrávali obe kráľovstvá dôležitú úlohu v politike vtedajšieho východorímskeho cisára Justiniána (527 – 565). Po svojom nástupe na trón hodlal Justinián zabezpečiť severozápadnú balkánsku hranicu ríše. Po smrti kráľa Theodoricha využil oslabenie Ostrogótov v Itálii a obsadil nimi kontrolovanú niekdajšiu rímsku provinciu Dalmáciu. V počiatku vojny proti Ostrogótom sa cisár spoliehal najmä na vojenskú pomoc Gepidov, ktorým udelil štatút ríšskych spojencov – federátov. Kľúčovú obranu severozápadnej časti Balkánu tradične zohrávali rímske pevnosti Singidunum (dn. Belehrad) a Sirmium (dn. Sremska Mitrovica). Zatiaľ čo okolie Singidunu zabezpečovali spojeneckí Heruli, Sirmium na rieke Sáve napokon obsadili práve Gepidi, ktorí získali kontrolu nad prístupovými cestami vedúcimi do vnútrozemia Balkánu.
Oslabenie Ostrogótov následne využili aj Longobardi, ktorí sa zmocnili južnej Panónie (Pannonia Secunda, Pannonia Savia) a časti vnútrozemského Norica (Noricum mediterraneum). V dôsledku tohto presunu sa tak Longobardi stali bezprostrednými susedmi nielen Gepidov, ale aj Ostrogótov. Justinián, v snahe predísť koncentrácii gepidskej moci, formálne akceptoval longobardské územné zisky a uznal Longobardov za ríšskych spojencov. Súčasne s tým však uzatvoril aj novú spojeneckú zmluvu s Gepidmi. Justinián predovšetkým potreboval zabezpečiť pozemnú trasu do Itálie kvôli dlhoročnej vojne s Ostrogótmi. Od roku 540 navyše musel čeliť obnovenej vojne s perzským kráľom Husravom I., ktorý porušil takzvaný večný mier z roku 532. Kvôli týmto faktorom, ale aj obrovským ľudským a finančným stratám po veľkej pandémii moru z rokov 541/542 sa Justinián v snahe o zabezpečenie vnútrozemských provincii Balkánu snažil o udržiavanie mocenského status quo v Karpatskej kotline. Druhou hlavnou prioritou cisára vo vzťahu ku Gepidom a Longobardom, ale aj Herulom bola potreba verbovania nových bojovníkov vo vojne s Ostrogótmi v Itálii.
V rokoch 548 – 552 došlo k eskalácii napätia medzi novým gepidským kráľom Thorisinom a longobardským Audoinom. Či tieto spory súviseli viac s vnútornými (rivalita oboch konkurenčných kráľovstiev), alebo vonkajšími faktormi (gótska vojna v Itálii) nie je možné jednoznačne posúdiť. Na počiatku gepidsko-longobardských sporov obe strany poslali Justiniánovi svojich vyslancov. Keďže gepidský kráľ získal už skôr podporu časti niekdajších herulských federátov, Justinián napokon aj z tohto dôvodu vojensky podporil v tomto spore Longobardov. Početné východorímske vojsko však nakoniec do konfliktu nezasiahlo pretože obe znepriatelené strany medzičasom uzatvorili dvojročné prímerie. Gepidi sa počas týchto sporov snažili vyvíjať tlak na cisára. Ich kontrola strategického Sirmia a okolia im umožňovala prepravovať na opačný breh Sávy a Dunaja plieniace skupiny Slovanov a roku 551 turkických Kutrigurov, s ktorými pôvodne počítali ako s novými spojencami proti Longobardom. Roku 552 Longobardi na čele s ich kráľom Audoinom zvíťazili vo veľkej bitke nad Gepidmi aj s vojenskou pomocou východorímskej armády. Táto bitka predznamenala koniec gepidskej hegemónie v Karpatskej kotline a zastavenie útokov turkických kmeňov a Slovanov na balkánske územia Východorímskej ríše. I napriek tomu – v snahe o zachovanie mocenskej rovnováhy v regióne – Justinián obnovil roku 552 federátsku zmluvu aj s Gepidmi.
Príchod Avarov
Vďaka kombinácii diplomacie a vojenskej sily sa Justiniánovi podarilo na dlhý čas stabilizovať pomery v Karpatskej kotline. Na sklonku jeho vlády sa však v oblasti dolného Dunaja objavilo nové silné zoskupenie bojovníkov – Avari. Už roku 558 neúspešne žiadal ich kagan prostredníctvom vyslanca v Konštantínopole od cisára štatút ríšskych spojencov spojený s vyplácaním každoročných platieb a vhodné územie, kde by sa so svojou hordou mohol usadiť. Avari sa potom presunuli z oblasti severného Kaukazu do čiernomorských stepí. Pri svojom postupe na západ ťažili z oslabenia konkurenčných turkických Utigurov a Kutrigurov, ktorí doposiaľ dominovali v tomto priestore. Vojenskú prevahu Avarov museli napokon uznať aj Anti, ktorí boli podobne ako Utiguri spojencami cisára Justiniána. Prinajmenšom časť z Kutrigurov sa následne pripojila k Avarom a pokračovala s nimi ďalej k oblasti dolného toku rieky Dunaj.
V roku 562 avarskí vyslanci opätovne žiadali Justiniána, aby im pridelil zem, kde by sa mohli usadiť. Cisár im ponúkol niekdajšiu rímsku provinciu Pannonia Secunda, v ktorej predtým sídlili niekdajší herulskí spojenci. Avari však požadovali oblasť dunajskej delty, teda rímskej provincie Malá Skýthia s dostatkom paše pre ich početné stáda koní a dobytka. Keďže Justinián dostal informácie, že Avari plánujú prekročiť Dunaj a zaútočiť na východorímske územie, posilnil obranu hranice. Avari napokon uprednostnili útok proti franskému kráľovi Sigebertovi. Nedá sa pritom vylúčiť, že ich k tejto akcii podnietil samotný Justinián, pretože práve Frankovia ohrozovali v tom čase krehkú stabilitu nedávno obsadenej Itálie.
Po Justiniánovej smrti roku 565 na trón nastúpil jeho synovec Justin II. (565 – 578). V snahe obnoviť mocenskú prestíž ríše sa rozhodol radikálne obmedziť rôzne platby, ktoré jeho predchodca platil rôznym barbarským zoskupeniam. Prvým z nich boli arabskí spojenci Perzie a druhým práve Avari. Po návšteve ich vyslancov v Konštantínopole Justin rázne odmietol ich požiadavky a dokonca nechal avarských vyslancov mesiace internovať na ázijskej strane Bosporskej úžiny.
Odchod Longobardov a vznik Avarského kaganátu
Roku 566 vypukla nová vojna v Panónii medzi longobardským kráľom Alboinom a gepidským kráľom Kunimundom. Z tohto dôvodu gepidskí vyslanci intervenovali v Konštantínopole na dvore cisára Justina II. Ten sa rozhodol ich kráľa vojensky podporiť, požadoval však vydanie Sirmia, ktoré sa medzičasom stalo Kunimundovým sídelným mestom. V priebehu roku 566 Justin nariadil svojmu zaťovi Baduariovi, aby s vojskom sústredeným pri Dunaji prišiel Kunimundovi na pomoc. Longobardský kráľ Alboin v snahe predísť sústredenému útoku gepidských a východorímskych vojsk sa neúspešne pokúsil s Kunimundom dohodnúť. V bitke, ktorá sa odohrala na neznámom mieste, východorímske vojská nad Longobardmi zvíťazili. Ohrozený longobardský kráľ Alboin obrátil na najbližších konkurentov cisára Justiniána – Avarov, ktorí sa stále nachádzali v delte Dunaja a nadviazal kontakt s ich kaganom Bajanom. Ak by sa Avarom podarilo Gepidov poraziť a prípadne ovládnuť Sirmium, mohli by vyvíjať vojenský tlak na cisára Justina a donútiť ho k plateniu poplatkov, ktoré pri jeho nástupe bezvýsledne požadovali. Bajan s ponukou súhlasil, však od Longobardov požadoval desatinu ich všetkého dobytka, polovicu prípadnej vojnovej koristi a celé územie Gepidov. Za tejto situácie sa Kunimund opätovne pokúsil intervenovať v Konštantínopole, no rovnako tak aj jeho konkurent Alboin. Cisár napriek proklamovanému prísľubu tentoraz pomoc Gepidom neposlal.
V priebehu roku 567 Avari vtrhli do východných oblastí Gepidov. Kunimund proti nim nezasiahol, pretože sa najskôr rozhodol čeliť Longobardom. V rozhodujúcej bitke jeho vojsko podľahlo a on sám zahynul na bojovom poli. Prevažná časť gepidských bojovníkov zahynula priamo na bojisku, niektorí sa následne pripojili k víťaznému vojsku Longobardov. Alboin sa takisto zmocnil Kunimundovej dcéry Rosamundy, s ktorou sa oženil. Pravdepodobne ešte v priebehu roka 567 sa zvyšky Gepidov v ich hlavnom meste Sirmiu vzdali Justinovmu veliteľovi Bonovi, za bližšie neurčených okolností. Časť z nich na čele gepidským biskupom Thrasarichom a Kunimundovým synovcom Reptilom napokon vzala kráľovský poklad a požiadala o azyl v Konštantínopole. Longobardi sa však rozhodli svoje územie opusti. Na veľkonočný pondelok roku 568 odtiahli so svojim kráľom Alboinom do severnej Itálie. Uprázdnený priestor po Gepidoch zaujali Avari, ktorí napokon zabrali aj územia Longobardov.
V priebehu krátkeho času tak došlo k dramatickej zmene mocenských pomerov v Karpatskej kotline. Namiesto dvoch vzájomne súperiacich kráľovstiev, ktorých králi boli oficiálnymi spojencami východorímskeho cisára, vznikla nová stepná ríša – Avarský kaganát. Jeho súčasťou sa stali aj zvyšky romanizovaného obyvateľstva, ale aj časť porazených Gepidov a najmä Slovanov, ktorí sa nachádzali predovšetkým na okrajoch kaganátu.
Na druhej strane Longobardi v pomerne krátkom čase obsadili prakticky bez boja celú severnú časť Itálie a neskôr aj niektoré oblasti v strede a na juhu Apeninského polostrova. Napriek viacerým problémom sa postupne sformovalo nové kráľovstvo, ktoré na rozdiel od predošlého pobytu Longobardov v Panónii predstavovalo stabilný politický útvar s viacerými znakmi stredovekej štátnosti.
Charakter migrácie
Správy o migrácii Longobardov a Avarov vykazujú isté rozdielnosti. Zatiaľ čo v prípade Avarov sa môžeme opierať len o záznamy cudzích informátorov, Longobardi po sebe zachovali vlastnú, hoci pomerne neskorú historickú tradíciu. V najstaršom longobardskom prameni, právnej zbierke kráľa Rothariho z roku 643, sa zdôrazňuje, že kráľ Alboin odviedol do Itálie vojsko (exercitus) Longobardov. Longobardi sa z tohto pohľadu definujú ako spoločenstvo slobodných mužov v zbrani a zároveň ako kmeň (gens). Franskí autori z konca 6. storočia zdôrazňujú odchod z Panónie nielen longobardského vojska, ale aj žien a detí. Rovnakú informáciu nájdeme aj u najdôležitejšieho autora k dejinám Longobardov Pavla Diakona, ktorý uvádza, že do Itálie odišlo celé longobardské vojsko so ženami, deťmi a hnuteľným majetkom.
Na rozdiel od Longobardov Avari predstavovali stepné spoločenstvo, ktorého vnútorná organizácia a súdržnosť sa dotvárali zrejme až počas ich presunu zo strednej Ázie. Avari po sebe nezanechali na rozdiel od Longobardov svoju vlastnú verziu ich pôvodu. Ani cudzincami zachované správy o ich putovaní zo strednej Ázie do Európy neprezrádzajú stopy avarskej orálnej tradície. Informácie o pôvode Avarov, ktoré prinášajú grécki píšuci autori Menandros Protektor a Theofylaktos Simokattes pochádzajú od úhlavných nepriateľov Avarov – stredoázijských Turkov. Dlhé putovanie a príchod Avarov do oblasti Kaukazu bol nesporne dôsledkom mocenských zmien v strednej Ázii po vzniku novej stepnej ríše Turkov okolo roku 560. Časť bojovníkov neuznala autoritu tureckého kagana a vydala sa hľadať nové sídla na Západ. Ich kolektívnu identitu nesporne zastrešovalo pomenovanie Avari, ktorým sa sami nazývali. Za akých okolností nadobudli toto pomenovanie však zostáva nevyjasnené.
Avari sami seba vnímali ako nepremožiteľných bojovníkov, ktorí si na svojom dlhodobom putovaní podrobili všetkých, ktorí sa im postavili do cesty. Podľa Turkov, naopak, predstavovali obyčajných utečencov, ktorí sa za Avarov iba vydávali a ako porazený húf so strachom unikali pred trestom nových pánov. Z hľadiska oboch interpretácií však nie je príliš veľký rozdiel medzi vzburou a odchodom časti stepného spoločenstva, ktoré víťazná strana mohla považovať za útek. Označenie Avari nesporne zastrešovalo polyetnický konglomerát rôznych skupín stepných bojovníkov zjednotených pod egidou charizmatického vodcu, ktorý prijal tradičný stepný titul kagana.
Aj termín Longobardi bol v čase ich odchodu z Karpatskej kotliny zastrešujúcim označením pre rôzne skupiny bojovníkov, ktorí sa rozhodli nasledovať kráľa Alboina. Do Itálie zrejme odišla aj časť porazených Gepidov a Suevov a spolu s nimi niektoré skupiny romanizovaného obyvateľstva Panónie. Spolu s nimi mohli migrovať aj príslušníci stepných Bulharov a Sarmatov. Do Itálie putovalo aj 20 000 Sasov so svojimi ženami a deťmi, ktorí však Apeninský polostrov o niečo neskôr opustili. Celkové odhady počtu tých, ktorí opustili Panóniu a Noricum s kráľom Alboinom sa v súčasnosti odhadujú na 80 až 200 000 osôb, z toho 20 až 30 000 bojovníkov.
V prípade Avarov pochádzajú správy o celkových počtoch výlučne od ich nepriateľov Turkov. Od tureckých vyslancov sa cisár Justin II. dozvedel, že Avari pozostávajú celkovo z 20 000 bojovníkov. Z ďalších správ sa spomínajú turkickí Kutriguri (10 000 bojovníkov). Okolo roku 583 sa k Avarom pridali ďalšie kmene (Tarniach, Kotzagir, Zabender), ktoré ušli pred Turkami o počte opäť 10 000 bojovníkov. Sociálna skladba týchto skupín je otázna, je však pravdepodobné, že s bojovníkmi putovali aj ich ženy a potomstvo. Celkový počet migrujúcich možno odhadovať iba hypoteticky – 30 – 40 000 bojovníkov, celkovo 200 – 250 000 ľudí. Nevieme akými trasami a akým spôsobom sa tieto skupiny dostali do Panónie. Avari obsadili najskôr územia Gepidov (567) v Sedmohradsku a medzi Dunajom a Tisou. O rok neskôr aj zvyšnú časť Panónie, v ktorej sídlili predtým Longobardi.
Pôvodne sa predpokladalo, že Longobardi spolu s ďalšími opustili oblasť Panónie v jednom veľkom húfe. V takom prípade by pochod 20 000 rodín s ich hnuteľným majetkom, koňmi a dobytkom predstavoval kolónu dlhú úctyhodných sto kilometrov. Podľa kritikov tohto tvrdenia Longobardi, naopak, odchádzali z Panónie rôznymi trasami a vo viacerých skupinách. Či však išlo o takzvané reťazové migrácie, teda postupný odchod v dlhšom časovom období (567 – 584) je však otázne. Všetky zachované pramene totiž i napriek svojej fragmentárnosti hovoria o jednorazovej migrácii. Zaujatie a najmä kontrolu severnej Itálie v tak krátkom čase by Longobardi sotva dosiahli s malým počtom síl.
Príčiny migrácie
Odchod Langobardov a ďalších skupín do Itálie a príchod Avarov do oblasti Karpatskej kotliny vyvoláva množstvo otáznikov. Stáli za týmito migráciami viac vnútorné, alebo vonkajšie faktory. Aké okolnosti teda zavážili u Longobardov – obava z rozpínavosti Avarov, alebo lákadlo v podobe bohatej, no predošlými vojnami značne oslabenej Itálie? V tejto súvislosti treba najskôr zdôrazniť, že longobardský kráľ Alboin sa na avarského kagana obrátil až po porážke svojho vojska proti spojeným silám gepidského kráľa Kunimunda a východorímského veliteľa Baduaria. Navyše podmienky, ktoré si kagan stanovil, nasvedčujú, že Alboin sa nachádzal v zložitej situácii a pri rokovaniach bol jednoznačne v pozícií slabšieho. Hoci napokon zviedol s Gepidmi víťaznú bitku, úspech dosiahol len vlastnými silami bez účasti Avarov, pričom možno predpokladať, že v bitke jeho vojsko utrpelo rozsiahle straty. Po odchode z Panónie nechal údajne tiež Alboin spáliť obydlia Longobardov. Longobardi a Avari však zostali spojencami aj v ďalšom období, pretože mali spoločného nepriateľa – Východorímsku ríšu. Alboin mohol za sebou zanechať spálenú zem kvôli vyvinutiu tlaku na svojich prívržencov, aby ho v čo najväčšom počte nasledovali.
Podobné otázky možno položiť aj v prípade migrácie Avarov, ktorých ich protivníci Turci považovali priamo za utečencov, čo sa nesklonili pred mocou ich kagana. Začiatkom 60. rokov 6. storočia ich horda obývala územie takzvanej Malej Skýtie, dnešnej oblasti dunajskej delty (rum. Dobrudža). Na rozdiel od Longobardov teda iba hľadali vhodné územie, na ktorom by sa mohli definitívne usadiť. Malá Skýtia bola priestor tradičným miestom vhodným pre stepné spoločenstvá, podobne ako čiernomorské stepi. Tie Avari napokon opustili i napriek tomu, že dovtedajší dominantní hráči v tomto priestore, turkickí Utiguri a Kutriguri, boli oslabení vzájomným súperením, ku ktorému prispievala aj východorímska diplomacia. Odišli Avari z tohto priestoru z obavy pred svojimi konkurentmi Turkami? Táto obava nemusela byť neopodstatnená, pretože okolo roku 576 Turci dobyli východorímske mesto Bosphoros (dn. Kerč) na polostrove Krym.
Z málopočetných informácií je zrejmé, že avarský kagan spolu so svojimi bojovníkmi hľadali predovšetkým územie, ktoré by bolo bližšie Východorímskej ríši a jej bohatstvu a ktoré by slúžilo k stabilizácii mocenskej základne Avarov. Takéto postavenie by im zaistil predovšetkým štatút ríšskych spojencov – federátov spojený s pravidelnými platbami. Počas prvého vyslanectva v Konštantínopole na prelome rokov 558/559 Avari požadovali práve uznanie za spojencov a vhodnú oblasť, v ktorej by sa mohli usadiť. O niečo neskôr, roku 562, avarskí vyslanci túto požiadavku cisárovi opätovne bezvýsledne zopakovali.
Na rozdiel od Avarov boli Longobardi dlhodobými východorímskymi federátmi. Cisárovi Justiniánovi dokonca pomohli v rozhodujúcej bitke gótskej vojny roku 552, avšak žiadnych ďalších vojenských akcií sa už nezúčastnili. Justiniánov vrchný veliteľ a správca Itálie Narses definitívne skonsolidoval pomery v severnej časti Apeninského polostrova až roku 562, teda tri roky pred Justiniánovou smrťou. Hoci Narses dokázal ešte krátko pred príchodom Longobardov potlačiť revoltu spojeneckých Herulov, Itália bola vyčerpaná dlhoročnou vojnou, pričom svoje mohla zohrať aj nová lokálna epidémia moru. Lojalita väčšiny romanizovaného obyvateľstva polostrova k cisárovi a ríši bola po dlhých rokoch ničenia a neustálych bojov trvalo podlomená. Okrem toho stále existovali obavy z pokračujúcich útokov Frankov, ktorých Narses vytlačil zo severnej Itálie iba nedávno.
Neskoršie správy naznačujú, že to bol práve Narses, kto Longobardov pozval do Itálie. Malo sa tak stať na základe osobnej pomsty voči novému cisárskemu páru – Justinovi a jeho manželke Sofii v reakcii na sťažnosti miestnych obyvateľov na jeho správu v Itálii. Príchod Longobardov v jarných mesiacoch roku 569 do oblasti Benátska vskutku v ničom nepripomínal akt vojenskej agresie. Nemáme správy o akýkoľvek bojoch, či snahe zastaviť nových prišelcov už v alpských priesmykoch. Usadenie Longobardov na severe Itálie za týchto okolností teda mohlo do budúcnosti vytvoriť nárazníkový val pred potenciálnymi nepriateľmi. Ak by plánoval takúto stratégiu samotný Justinián, potom ťažko vysvetliť, prečo Longobardi zostávali v Panónii aj po jeho smrti a prečo sa tak angažovali v nasledovnom konflikte s Gepidmi a najmä - prečo sa doprosovali spojenectva s Avarmi. Ak by išlo o plán samotného Narsa, verzia, ktorú podávajú zachované pramene, má zjavnú povahu legendy. Narses mal s longobardskými oddielmi skúsenosti v gótskej vojne, treba však povedať, že nie jednoznačné. V závere vojny dokonca týchto spojencov poslal naspäť domov kvôli ich brutálnemu správaniu voči tamojšiemu civilnému obyvateľstvu. Legenda o pozvaní Longobardov do Itálie mohla súvisieť so spormi medzi novým cisárskym párom a Narsom. Nie je však jasné, kedy presne a za akých okolností cisár faktického správcu Itálie odvolal. Ak aj došlo medzi ním a novou vládou v Konštantínopole k nejakým rozporom, nie sú zo súdobých prameňov známe nijaké podrobnosti. Samotný Narses zomrel v Ríme, údajne vo veku 95 rokov a jeho boli potom ostatky prenesené do maloázijskej provincie Bithýnia. Správy o Narsovom pozvaní Longobardov teda pochádzajú iba z neskorších prameňov, ktoré sú navyše výlučne latinskej proveniencie a neobsahujú interné informácie o politike východorímskeho dvora. Ich rozšírenie mohlo najskôr súvisieť s úplnou pasivitou cisárskych vojsk v Itálii, v dôsledku čoho nedošlo v prvej fáze obsadzovania severnej Itálie k žiadnym pramenne zaznamenaným vojenským stretom oboch strán. Treba pritom zdôrazniť, že už pred svojim odchodom z Panónie Longobardi prestali byť východorímskymi spojencami, pretože Justin v tomto konflikte podporoval – hoci len spočiatku – konkurenčných Gepidov. Je takisto veľmi otázne, či by sa cisár rozhodol v prípade zotrvania Longobardov v Panónii pokračovať v politike svojho predchodcu, najmä čo sa federátskych zmlúv týka a z nich vyplývajúcich poplatkov.
Odchod Longobardov do Itálie muselo ovplyvniť teda viacero faktorov – v menšej miere obava z nových konkurentov Avarov, vo väčšej relatívne bohatstvo Itálie, teda prostredia, ktoré Longobardi dôverne poznali z predchádzajúceho pôsobenia v radoch východorímskej armády, pútnických a iných aktivít. Longobardskí králi boli v tomto období stále ešte predovšetkým vládcami bojaschopných mužov a nie území, ktoré od začiatku 6. storočia zaujali a potom opúšťali. Moc týchto kráľov pochádzala predovšetkým od ich schopnosti mobilizovať a nasadzovať týchto bojovníkov v bojoch s konkurentmi a ako spojencov pre potreby východorímskych cisárov. Dlhodobé politické prežitie Longobardom mohlo zabezpečiť až usadenie sa v bohatých oblastiach niekdajšej Rímskej ríše s relatívne rozvinutou infraštruktúrou, hospodárstvom a početnými mestami.
Veľmocenský faktor
Častým a diskutovaným faktorom, ktorý mohol ovplyvniť migračné procesy v Karpatskej kotline v polovici 6. storočia je politika východorímskych cisárov v Konštantínopole. V tejto súvislosti sa často vyzdvihuje účinná diplomacia cisára Justiniána, ktorý uplatňoval voči federátskym Gepidom, Herulom a neskôr Longobardom politiku zachovania mocenského status quo na severnej balkánskej hranici. Efektívnosť tejto politiky sa často dáva do protikladu k Justiniánovmu nástupcovi Justinovi. Poukazuje sa na to, že cisár svojim tvrdým kurzom ríšu vohnal do zničujúcej vojny proti Perzii, zatiaľ čo jeho politika voči Gepidom a Longobardom v konečnom dôsledku vytvorila dve nové a nežiadúce bojiská na Balkáne a Itálii. V tejto súvislosti treba najskôr zdôrazniť, že Justinova politika nebola reakciou na údajný nedostatok financií, či štedré vyplácanie tribútu „barbarom,“ ktoré praktikoval jeho predchodca Justinián. Výdaje na tieto poplatky totiž pravdepodobne nepresahovali viac ako 2 % celkových príjmov Východorímskej ríše v danom období.
Keď roku 566 vypukol nový konflikt medzi Longobardmi a Gepidmi, Justin do neho aktívne vstúpil, čím nadviazal na politiku svojho predchodcu Justiniána. Keďže slabšou stranou boli tentoraz Gepidi, v snahe o zachovanie mocenskej rovnováhy, prirodzene, podporil práve ich. Ani Justinova požiadavka na vydanie strategického Sirmia, ktoré predstavovalo achillovu pätu východorímskej obrany v severozápadnej časti Balkánu, sa nijako neodlišovala od priorít predošlého cisára. Keď však Gepidi s východorímskou pomocou Longobardov porazili, mesto nevydali a dohodu nesplnili. Z akých dôvodov sa tak stalo, zostáva predmetom dohadov.
Na druhej strane Justinova podpora Gepidov prinútila longobardského kráľa Alboina akceptovať tvrdé podmienky avarského kagana výmenou za spojenectvo. Napriek tomu, že tento nový zväzok bol jednoznačne proti záujmom cisára, Justin pri opakovanej žiadosti Gepidov napriek prísľubu nepodporil, hoci si musel uvedomiť, že spojenectvo Longobardov s Avarmi zmenilo pomer síl v Karpatskej kotline. Tu sa podľa viacerých cisár dopustil fatálnej chyby. Lenže takýto pohľad je determinovaný súčasnou optikou konečných rezultátov tohto konfliktu. V druhej fáze poslednej longobardsko-gepidskej vojny zvolil Justin vyčkávaciu taktiku. Možno predpokladal, že nadchádzajúca vojna jej aktérov vyčerpá a načas oslabí. Ak by Gepidi prehrali, ich územie by tak či onak zabrali Avari, ktorí by sa ocitli v susedstve Longobardov. Z dočasných spojencov by sa razom stali rivali, ktorí by sa v nadchádzajúcich sporoch mohli uchádzať o priazeň cisára. Tým pádom by Justin mohol voči nim uplatňovať tradičnú politiku udržiavania mocenskej rovnováhy v Karpatskej kotline
Navyše pri tom mohol rátať s opätovnou držbou Sirmia, ktoré východorímska armáda obsadila ešte v priebehu roka 567. Dramatické zmeny v Karpatskej kotline a Itálii o rok neskôr vyznievajú z dnešného pohľadu epochálne, avšak len pod dojmom neskorších udalostí. Po získaní Sirmia Justin ešte nemohol tušiť, že ich dôsledku dôjde k otvoreniu dvoch nových a pre ríšu nežiadúcich bojísk. Naopak, cisár mohol sláviť svoje prvé diplomatické víťazstvo. Aj bez priamej vojenskej intervencie dosiahol svoj hlavný cieľ a opätovne sa zmocnil Sirmia, ktoré predstavovalo kľúč k zadunajskému vnútrozemiu ríše. Jeho veliteľ Bonos dokázal mesto udržať aj po prvom nápore Avarov, ktorí ako víťazi nad Gepidmi požadovali jeho vydanie.
Justin sa možno domnieval, že Sirmium bude spolu s ďalšími pevnosťami na Dunaji dostatočnou zárukou obrany Balkánu a Konštantínopola. Cisár a jeho diplomati mohli nadobudnúť dojem, že v podstate sa pomery na severnej hranici nijako výraznejšie nezmenili – iba jedných barbarov nahradili druhí. Longobardi mohli byť vďační za neutralitu ríše, ktorou boli odmenení v konflikte s Gepidmi, zatiaľ čo Avari nemohli bez kontroly prechodov cez Sávu a Dunaj naplniť svoje hrozby realitou bleskových vpádov.
Tieto logické predpoklady sa však nenaplnili, pretože v dôsledku odchodu Longobardov a ďalších skupín z Panónie zostali Avari jasným hegemónom v tejto oblasti. Hoci príchod Longobardov do severnej Itálie spočiatku nepripomínal vojenský vpád, cisára a jeho okolie zjavne zaskočil. Jeho reakcie i následná politika zostávajú nejasné. Justin pravdepodobne odňal velenie dovtedajšiemu vojenskému správcovi Itálie Narsovi. Na Apeninský polostrov naopak poslal svojho nového zmocnenca Longina, ktorý mal v pozícii prefekta obnoviť civilnú správu v Itálii. Ak Justin plánoval dôslednú obnovu niekdajšej rímskej prefektúry Itália, potom zostáva nepochopiteľné, prečo súčasne s tým nemenoval aj nového vojenského veliteľa – magistra militum.
Ak sa aj Justin pokúsil nadviazať prostredníctvom svojho prefekta Longina s Longobardmi kontakty, museli sa skončiť bez akýchkoľvek výsledkov. Začiatkom septembra roku 569 Alboin obsadil bez boja najväčšie mesto v oblasti Miláno. V krátkom čase sa Longobardi stali pánmi takmer väčšiny úrodnej pádskej nížiny. Je zrejmé, že Justin zostal vývojom v Itálii úplne zaskočený. Teraz mohol toľko krát zdôrazňovanú neústupčivosť barbarom dokázať v praxi a zhromaždiť všetky branné sily na odvrátenie hrozby. Justin však zostal v úplnej nečinnosti, ktorú si len ťažko možno vysvetliť. Samozrejme, prísun posíl severozápadnou časťou Balkánu mohli komplikovať Avari, ale len čiastočne, pretože východorímska armáda držala Sirmium.
Rovnako tak bolo zrejmé, že východorímske oddiely v Itálii neboli v takých početných stavoch, aby dokázali účinne reagovať na príchod desaťtisícov bojovníkov. Aj v predošlej gótskej vojne sa Justinián a jeho velitelia Narses a Belisarios spoliehali predovšetkým na „germánskych“ federátov. Východorímske oddiely v Itálii mohla tiež oslabiť aj lokálna epidémia moru. Na Apeninský polostrov však bolo možné prepraviť vojsko aj na lodiach, ako počas Justiniánovej vojny proti Ostrogótom v Itálii. Na polostrov však nedorazili žiadne posily ani v priebehu tohto ani v nasledujúcich rokoch. Bolo to prekvapujúce, pretože cisár v tom čase neviedol žiadnu vojnu, a teda mohol na italské bojisko presunúť vojakov z iných oblastí.
Dôsledky migrácie
Longobardi v Itálii i Avari v oblasti Panónie predstavovali predovšetkým expanzívne spoločenstvá bojovníkov s vysokým stupňom mobilizácie. Po zaujatí Karpatskej kotliny sa Avari už nesústreďovali na rozširovanie svojho územia. Vo svojich vpádoch najmä na územie východorímskeho Balkánu sa zameriavali primárne na korisť, zajatcov a navyšovanie finančných požiadaviek voči cisárom v Konštantínopole. Longobardi sa po príchode do Itálie naopak uprednostňovali maximalizáciu územných ziskov s cieľom ovládnuť celý Apeninský polostrov. Tento cieľ sa im však naplniť nepodarilo, naopak ich príchod do Itálie sa spája s naštrbením politickej jednoty polostrova a jej postupnej fragmentácie, ktorá pretrvala až do 19. storočia. Napriek tomu longobardská prítomnosť na Apeninskom polostrove nebola na rozdiel od iných germánskych spoločenstiev v ére sťahovania národov krátkodobá. Svoju moc si dokázali udržať prakticky nad polovicou Itálie počas zhruba 200 rokov (568-774). Jednoznačné známky stability vykazoval aj Avarský kaganát. Hoci z typologického hľadiska sa tento politický útvar zaraďuje medzi takzvané stepné ríše, ktoré charakterizovala veľká dynamika a prudký územný rast, ale aj vnútorná nestabilita a častá krátkodobá existencia, Avari si na rozdiel od Hunov dokázali udržať moc aj po veľkých mocenských otrasoch v dôsledku porážky pri Konštantínopole roku 626 a následných sporoch o nástupníctvo v kaganáte. Príčiny kontinuity možno hľadať v dlhodobo priaznivej politickej situácii v strednej Európe v 7. a 8. storočí bez vážnejších mocenských konkurentov v tomto priestore. Z hľadiska interného vývoja navyše Avari predstavovali v politickom zmysle slova relatívne homogénnu skupinu v Karpatskej kotline, ktorá dlhodobo dokázala monopolizovať moc, na rozdiel od Hunov, kde značný vplyv mali germánski králi so svojimi vojenskými družinami. Jedinou silnou neavarskou skupinou boli Bulhari, z ktorých však rozhodujúca časť odišla po roku 630, keď sa neúspešne pokúsili získať moc a vedúce postavenie v kaganáte. K novým výrazným migračným posunom v strednej Európe došlo až po zániku Avarského kaganátu v dôsledku príchodu staromaďarských kmeňov v druhej polovici 9. storočia.
