Náboženstvo v oblasti stredného Dunaja v období antiky

V dnešnej dobe sa v Európe javí fenomén náboženstva vo verejnom priestore ako okrajová záležitosť, ktorú by mnohí najradšej vykázali len do súkromného života jednotlivcov. V antike a vlastne v celom období staroveku náboženstvo zaujíma neporovnateľne dôležitejšiu úlohu nielen v každodennom živote jednotlivcov, ale aj vo verejných záležitostiach väčších komunít, miest, štátov a ríš. Dobrý vzťah danej komunity so svetom nadprirodzených mocností, bohov, duchov a ďalších takýchto síl bol základným predpokladom pre blaho a prosperitu akokoľvek veľkej komunity. Viera v nadprirodzené bytosti a bohov bola z istého hľadiska absolútna, hoci ju nemôžeme porovnávať s dnešnou vierou napríklad v kresťanstve, pretože o existencii týchto bytostí sa vôbec nepochybovalo. Bohovia, duchovia a ďalšie bytosti boli prirodzenou súčasťou sveta a každodenného života a ohľad na nich sprevádzal postoje a reakcie všetkých ľudí.

Náboženstvo nebolo len tmelom, ktorý držal každú spoločnosť pohromade, ale zároveň bolo javom, ktorý každú spoločnosť pomáhal spoluvytvárať. Náboženstvo takisto tvorilo podstatnú časť právneho a morálneho systému, na ktorého dodržiavanie bohovia a duchovia dohliadali. Okrem toho sa ľudia v staroveku vždy pokladali v prvom rade za kultové spoločenstvo, ktoré uznáva jeden hodnotový a jeden náboženský systém, založený na tradíciách a predstavách prebratých od svojich predkov. Tradícia bola vyjadrená obradmi a rituálmi, ktoré sa vykonávali v rámci slávenia výročných sviatkov na posvätných miestach.

Uctievanie nadprirodzených síl, predkov, duchov a bohov bolo tiež mimoriadne dôležité a z hľadiska človeka až nevyhnutné v dobách, v ktorých sa človek musel o svoj život obávať na každom kroku. Neúroda, hlad, záplavy, vojenské nájazdy a ťaženia boli na poriadku dňa v každom roku a mnoho ľudí na tieto nepriazne doplatilo svojím životom. Preto sa ľudia snažili mať dobrý vzťah s bohmi a inými bytosťami, ktoré mohli ovplyvňovať to, či prežijú a aký bude ich život. Základom náboženského vzťahu bolo poďakovanie za život a dary, ktoré človek dostal a dostáva, spolu s prosbou o ich zachovanie, poprípade o ich rozmnoženie.

Náboženstvo rímskeho impéria

Náboženstvo rímskeho impéria bolo polyteistické, to znamená, že Rimania – do tohto názvu budeme počítať všetkých obyvateľov impéria – uctievali veľké množstvo bohov. Božské sily ovládali mnohé oblasti prírody a zároveň aj spoločenského života. Zároveň, na rozdiel od predstáv monoteistických náboženstiev, rímske božstvá neobývali sféry, ktoré by boli striktne oddelené od sveta ľudí, ale naopak, boli s ním veľmi tesne späté. Vytvorila sa určitá hierarchia božstiev na čele s najvyšším bohom Iovom Optimom Maximom, pritom však ostatné božstvá nestratili vlastný rádius svojich aktivít. Bohovia hlavného panteónu boli okrem toho obklopení mnohými menšími bohmi a lokálnymi polobohmi, ktorí ich sprevádzali a dopĺňali v priestore ich aktivít.

Rímske antické náboženstvo patrilo medzi ortopraktické náboženské systémy, teda medzi systémy, kde je mimoriadne dôležité správne vykonávanie kultu a rituálov. Dokonca, ak sa kňaz alebo obetník pri obrade nejakým spôsobom odchýlili od danej tradície a znenia modlitieb, kultový úkon bol neplatný. Často je rímske náboženstvo vnímané ako silno formalistické a vzťah človeka k bohom vnímaný ako určitý druh zmluvného vzťahu, a to, ako uvidíme, často jednostranného. V tomto vzťahu sa človek zaväzuje k určitým úkonom alebo prijme určité záväzky a následne sa potom od božstva očakáva splnenie ľudských prianí. Často to v literatúre nájdeme vyjadrené latinským spojením do, ut des – dávam, aby si dal. Tu je treba povedať, že toto spojenie má moderný pôvod, pretože v prameňoch ho nenachádzame. Okrem toho človek mohol bohov iba poprosiť, nie požadovať splnenie želania.

Keďže hlavným prejavom uctievania bohov boli obete, či už krvavé, alebo nekrvavé, radíme náboženstvo rímskeho impéria medzi obetné náboženstvá. Rímske náboženstvo podobne ako iné antické náboženské systémy nepoznalo posvätné spisy, morálne kódexy ani nemalo žiadnych charizmatických zakladateľov. Pri spisoch boli výnimkou spisy s rituálnymi praktikami, ako boli napr. Sibylské knihy, ktoré sa podľa tradície dostali do Ríma už v dobe kráľovstva. Zároveň toto náboženstvo bolo organickou súčasťou každodenného života, bohovia sa oslovovali pri každej príležitosti, obzvlášť vtedy, ak išlo o záležitosti týkajúce sa štátu.

Samozrejme, v našom prípade nemôžeme obmedziť pojem rímskeho náboženstva len na mesto Rím, poprípade Itáliu, ale musíme sem zahrnúť tiež náboženský vývoj v provinciách. Rímske náboženské praktiky sem prichádzali najskôr s dobrodruhmi, kupcami a podnikateľmi, ktorí využívali možnosti nových území tesne za hranicami impéria. V oveľa väčšej miere sa rímske náboženstvo šírilo s légiami, ktoré dobýjali nové oblasti a potom ich vojensky zabezpečovali. Na jeho upevnenie slúžili ľudia, ktorí mali na starosti správu nových provincií. Rimania teda so sebou prinášali svoje náboženské predstavy a praktiky, ktoré nielenže do značnej miery ovplyvnili náboženský svet domorodých obyvateľov, ale sa aj vo výraznej miere podieľali na vytvorení nových foriem viacerých kultov.

Rímske náboženstvo v oblasti stredného Dunaja

Náboženská situácia v rímskom impériu bola veľmi komplexná a prekrývali sa v nej rôzne roviny. To, čo platí pre celú ríšu, platí tiež pre stredodunajský priestor, teda oblasti dvoch rímskych provincií Noricum a Pannonia. Na začiatku treba spomenúť božstvá s predrímskym pôvodom, ktoré sa snažili bádatelia dlhú dobu objaviť pod rímskymi nánosmi. V súčasnosti je však zrejmé, že pôvodné korene stredodunajských božstiev sú nevystopovateľné a úplná väčšina kultových miest, chrámov a svätýň vznikla v tomto priestore až v rímskom období a mala už od začiatku jasne rímske alebo italické rysy. Súvisí to zrejme aj s tým, že napr. v Pannonii obyvatelia svojim bohom nestavali ani chrámy, ani oltáre a dlhú dobu po pričlenení k impériu a vytvorení provincie nemali záujem uctievať rímske božstvo a ani prispôsobovať svoje tradičné božstvá rímskym predstavám. Náboženstvo provincií na strednom Dunaji je tak jednoznačne náboženstvom rímskeho impéria.

Najväčšie zastúpenie pri uctievaní v tomto priestore mal najvyšší ríšsky boh Iuppiter s rôznymi prídomkami, najčastejšie ako Iuppiter Optimus Maximus. Iuppiter bol boh oblohy a počasia, spájal sa tiež s búrkami a bleskami. Takisto vystupuje ako boh augurov, ktorí sledovali znamenia podľa letu vtákov, a zároveň ako garant poriadku/usporiadania, v rámci ktorého sa malo naplniť to, čo znamenia predpovedali. Iuppiter Optimus Maximus sídliaci v chráme na Capitoliu v Ríme je zároveň zárukou štátneho usporiadania. Chrám kapitolskej trojice, kde okrem Iova boli spolu s ním uctievané bohyne Iuno a Minerva, slúžil ako centrum politicko-náboženských obradov. Tu nastupovali noví konzuli do úradu a v tomto chráme sa konalo prvé zasadanie senátu v novom roku. Na oltári pred týmto chrámom vykonávali obete novonastupujúci konzuli a vojvodcovia, ktorí odchádzali na ťaženie, a tu skladali svoje sľuby na dary a obete Iovovi, ak budú ich podniky úspešné. Medzi najdôležitejšie obrady týkajúce sa tohto chrámu patril triumf víťazného vojvodcu. Na tomto mieste sa tiež končila slávnostná procesia, počas ktorej triumfátor vystupoval v podobe Iova. Aby neprepadol klamu, že on je bohom, stál za ním otrok, ktorý mu opakovane hovoril, aby nezabudol, že je len človek.

Mestá v ríši často napodobovali najslávnejší a najdôležitejší chrám rímskeho impéria, a tak v nich vznikali chrámy zasvätené kapitolskej trojici. V provinciách Pannonia a Noricum takéto svätyne vznikli v Savarii (dn. maďarské mesto Szombathely), v Scarbantii (dn. maďarský Šopron), vo Virune (lokalita pri dn. korutánskom meste Zollfeld,) alebo v Carnunte. V Savarii a Scarbantii boli tieto chrámy v polovici 2. storočia po Kr. postavené alebo obnovené z kameňa, čo je dokladom hospodárskej prosperity týchto oblastí. Vo Virune je identifikácia kapitolského chrámu bezproblémová, pretože stojí na fóre a má tri cely. V Carnunte sa zasa našli zvyšky Iovovej sochy, ktorá pomohla chrám identifikovať. Obidve bohyne z kapitolskej triády sa uctievali nepomerne menej ako Iuppiter. Iuno spoločne s Iovom ako božský pár uctievali najmä v Aquincu (dn. časť Budapešti), v Brigetiu (Szőny, dn. časť maďarského mesta Komárom) a Iuno aj samostatne v Aquincu. Nápisy a venovania nachádzame na iných miestach len veľmi zriedkavo. Minervu uctievali takmer výhradne vojaci, a to ešte najmä v špeciálnych jednotkách, ako boli tubicines alebo cornicularii.

Významným miestom, na ktorom bol uctievaný Iuppiter v chrámovom komplexe s viacerými chrámami a kultovými stavbami, je vrch Pfaffenberg na východnej strane Hainburgu neďaleko Carnunta. Bohužiaľ, tento komplex je takmer úplne zničený, pretože skôr, než sa spoznal jeho historicko-kultúrny význam, tu bol zriadený kameňolom, v ktorom bola odťažená veľká časť vrchu. Medzi rokmi 1970 až 1985 tu bol napokon vykonaný podrobný archeologický prieskum, ktorého nálezy nie sú úplne prebádané a výsledky ešte nie sú kompletne publikované. Predsa však sa na základe veľkého počtu nápisov dá konštatovať, že išlo o ústrednú svätyňu Iova Optima Maxima a takisto cisárskeho kultu, o ktorom sa zmienime nižšie. Posvätný komplex sa začal budovať zrejme už na konci 1. storočia po Kr. Prvé dva z troch chrámov sa budovali pravdepodobne v dobe cisára Hadriana (117 – 138). Prvý chrám (tempel I) bol vystavaný v podobe malého prostylu so stĺpmi pozdĺž prednej strany s korintskými hlavicami. Rovnako malý bol aj tretí chrám (tempel III,) v podobe in antis, ktorý mal dva stĺpy medzi stenami vysunutými dopredu. Ďalšia stavebná fáza v tejto lokalite sa začala v dobe rímskej dynastie Severovcov na konci 2. storočia. Bol postavený väčší chrám (tempel II) neďaleko prvých dvoch. Predstavoval trojloďovú stavbu, ktorá bola pravdepodobne zasvätená kapitolskej trojici – Iovovi, Iunone a Minerve. Nález sochy Iova so železným trojzubcom na hlave zrejme predstavuje Iova ako božstvo nebies a počasia. Počas krízového obdobia v 3. storočí po Kr. postihol posvätný okrsok určitý úpadok a nový život mu vliala až vláda tetrarchov na prelome 3. a 4. storočia. Tieto aktivity zrejme súviseli s náboženskou politikou Diocletiana (284 – 305) a Galeria (293 – 311) a ich nekompromisným vyžadovaním povinného obetovania štátnym bohom, a to najmä voči kresťanom. Zatiaľ nevyriešeným problémom je písmeno K, ktoré je pridané na viacerých nápisoch k menu Iova Optima Maxima. Bolo navrhnutých viacero hypotéz. Podľa niektorých K malo predstavovať slovo Kapitolinus – Kapitolský. Iní interpretujú K ako K(asios), teda pochádzajúci z hory Kasios v Sýrii, alebo K(arnuntinus), čo by odkazovalo na význam svätyne v Carnunte. Ďalšou hádankou je datovanie viacerých nápisov venovaných Iovovi Optimovi Maximovi, ktoré, hoci pochádzajú z rôznych rokov, sa datujú do jedného dňa, a to 11. júna (III Idus Iunias). Aj v tomto prípade je viacero návrhov, ako tento dátum interpretovať. Podľa prvého z nich malo ísť o deň, v ktorom sa odohral „zázračný dážď“ spojený s búrkou a bleskami, ktorý zachránil rímske vojsko a pomohol Rimanom k víťazstvu počas markomanských vojen. Ako podpora tejto argumentácie sa dajú uviesť opakované nálezy venované bohyni víťazstva Victorii. Podľa druhej interpretácie malo ísť o dátum zasvätenia prvého panónskeho Capitolu, ktorý sa nachádzal v Savarii, ale mal veľký význam pre cisársky kult aj v neskoršom období.

Kým vo všetkých častiach ríše bol najuctievanejším bohom Iuppiter, v božstvách spomínaných najčastejšie po ňom sa už provincie výrazne líšia, v čom sa prejavujú špecifické pomery alebo obľúbenosť daných božstiev. Podľa zachovaných nápisov v provincii Noricum nasledoval v obľúbenosti po Iovovi boh Hercules. Hoci pôvodne išlo o grécke božstvo s menom Herakles, bolo známe aj Etruskom a ich prostredníctvom sa dostalo k Rimanom, vďaka čomu už v raných republikánskych dobách získalo rímsky charakter. Hercules vystupoval ako celoživotný bojovník proti príšerám a zlu a zároveň v prospech utláčaných vrstiev aj tým, že podporoval poriadok a zákon. Hercules bol predobrazom statočnosti a ochrancom pred nešťastím, preto ho uctievali ľudia vystavení nebezpečenstvu, ako napr. vojaci. V rímskom ponímaní bol Hercules okrem toho bohom ciest a obchodu. Od Severovcov sa objavuje Hercules Illyricus ako ochranca vojsk umiestnených v Illyricu. Samozrejme, že dôležitým a uctievaným bohom vojny bol Mars, ktorého najmä legionári uctievali ako Víťaza – (Victor) alebo Strážcu – (Custos,) a to často v spojení s bohyňou Víťazstva (Victoria) a Šťasteny (Fortuna).

Väčšina pamätníkov v podunajských provinciách pochádza z obdobia vlády dynastie Severovcov až po zakladateľa neskorého cisárstva Diocletiana. Dokonca sa v tomto období objavuje kult Marta v špecifickom stelesnení ako Mars Gradivus. Tento boh prichádza k slovu v okamihu, keď sa zrážajú predné rady dvoch šíkov protivníkov. Práve v tejto pozícii centurio légie vzýva Marta Gradiva, aby mu so spolubojovníkmi pomohol v boji proti jednému uzurpátorovi na nápise z Aquinca.

V prípade Marta je zaujímavou svätyňa nachádzajúca sa v lokalite Burgstall v údolí Lavanttal v Korutánsku, kde bol v chráme uctievaný Mars Latobius. Toto božstvo má jasne keltské meno a bolo uctievané vo svätyni, ktorá má podobu galorímskeho chrámu s ochodzou okolo samotného chrámu. Je to vlastne jediný jasne dosvedčený chrám tohto typu v Noricu. Je možné, že chrám postavili na mieste, na ktorom toto božstvo uctievali už v predrímskom období, ale na potvrdenie nám chýbajú nálezy takejto vrstvy. Samozrejme, Mars Latobius bol uctievaný ako boh vojny, ale zdá sa, že mu boli pripisované tiež liečiteľské schopnosti. Ak nie priamo ako bohu – liečiteľovi, tak ako bohu, ktorý bol mocný, bojovný a dokázal bojovať proti chorobám.

V Panónii bol na druhom mieste v počte oltárov Silvanus, ktorý mal v niektorých lokalitách väčšie zastúpenie ako Iuppiter. Silvanus bol pôvodne bohom lesov a hájov, čiže jeho popularita v Panónii, ktorá bola husto zalesnená, je pochopiteľná. Najlepšie je kult Silvana doložený v Carnunte, kde mal svätyňu v civilnom meste s bohyňami nazývanými Quadriviae. Len samotnému Silvanovi tu bolo zasvätených viac ako štyridsať oltárov. Kult Silvana však nemal oficiálny charakter, oltáre zväčša nie sú dobré vypracované, sú na nich ťažko čitateľné nápisy a nahrubo vytesané postavy alebo reliéfy. Postavy sú oblečené a zobrazujú muža v rokoch so psom, s vinárskym nožom, píniovým krom alebo ovocím. Božstvo sa tu označuje termínom Silvanus domesticus. Išlo teda o boha plodnosti, ktorého kult sa spájal s roľníctvom. Zaujímavým faktom je, že sa tento kult takmer nepraktizoval na vidieku, keďže väčšina zachovaných pamiatok pochádza z osád položených pri vojenských táboroch na Dunaji. Pritom je známe aj pomenovanie Silvanus Silvestris, vidiecka podoba tohto božstva, ktoré sa potom spájalo s nymfami Silvanae alebo s Dianou, bohyňou lovu. Na mnohých oltároch a reliéfoch nie je uvedené, kto ich dal vyhotoviť, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou boli určené pre použitie v súkromných domácnostiach, kde pomenovanie zhotoviteľa nemalo žiadny význam. Tieto artefakty slúžili na každodenné rituály a malé obety vykonávané v rodinách. Najväčšie rozšírenie kultu spadá do posledného desaťročia 2. a do 3. storočia po Kr. a spája sa s vládou severovskej dynastie. Vyplýva to tiež zo skutočnosti, že tieto kultové miesta slúžili v drobných hospodárskych jednotkách, kde boli určené pre dom, záhradu a sady, a práve takéto drobné hospodárstva sa v stredodunajskej oblasti šírili za Severovcov. Pre túto oblasť je charakteristické širšie zapojenie lokálnych elít do uctievania Silvana. Chrámy teda stoja často blízko mestských centier.

Podobne ako Silvanus, priazni obyvateľstva sa tešilo ďalšie božstvo prírody a vegetácie, a to Liber Pater. Jeho kult dokladajú početné nálezy vo viacerých mestách ako Carnuntum alebo Arrabona (dn. maďarský Györ/Ráb). V Carnunte sa zachoval oltár venovaný Liberovi postavený vojakmi, ktorí sa zúčastnili obradu lustrum. V Arrabone sa našiel nápis hovoriaci o oprave chrámu poškodeného vekom, v ktorom sa uctievali okrem kapitolskej trojice tiež Neptún (Neptunus), Liber Pater a Diana, okrem nich sú tu spomenutí už len súhrnne ostatní bohovia. Liber Pater tak patril v Arrabone k najdôležitejším štátnym bohom. S Liberom sa spája aj jeho ženský náprotivok, a to bohyňa Libera, ktorá má na starosti plodnosť ženskej časti prírody.

Dôležitý nábožensko-politický aspekt života provincií v cisárstve predstavoval kult panovníka. S uctievaním panovníka ako boha sa v dejinách rímskeho impéria stretávame už od vlády cisára – principa Augusta. Korene tohto kultu môžeme však nájsť už v klasickom období gréckych dejín a potom najmä v helenizme, kde bolo uctievanie panovníkov ako božstiev bežné vo viacerých helenistických dynastiách. Helenizovaný východ potom tento zvyk preniesol aj na nových vládcov z Ríma, ktorí boli na východe zastúpení miestodržiteľmi/správcami provincií pochádzajúcimi z radov senátorov. Počiatky možno datovať do začiatku 2. storočia pred Kr., keď takéto pocty udelili T. Quinctiovi Flamininovi, ktorý v druhej macedónskej vojne porazil Filipa V. a vyhlásil slobodu pre Grékov. Významným krokom v evolúcii kultu panovníka v Rímskej ríši bolo Caesarovo zbožstvenie po jeho smrti roku 42 pred Kr., o čo sa významnou mierou zaslúžil Octavianus. Na východe v Malej Ázii poctili Caesara kultom už po víťazstve nad Pompeiom v roku 48 pred Kr. Z Malej Ázie (konkrétne z provincií Bithynia a Asia) vyšla aj ďalšia iniciatíva, a to pri uctievaní Octaviana ako boha. Ten uvedenú praktiku povolil, ale s ohľadom na náboženské pomery v Itálii a Ríme len ako spoločný kult s bohyňou Roma – stelesnením rímskeho ľudu. Roma bola v Asii uctievaná už od roku 195 pred Kr. Augustus si uvedomil významné výhody takéhoto postupu. Cisársky kult totiž mohol presiahnuť čisto náboženskú rovinu a prepojiť sa s politickou v zmysle posilnenia pozície cisára v provinciách. Zároveň sa mohol stať dôležitým integračným činiteľom rôznorodých oblastí v rámci rímskeho impéria.

Pocty sa zväčša neprejavovali priamo žijúcemu cisárovi, ale jeho ochrannému božstvu – cisárovmu géniovi alebo božskej sile numen, ktorá v cisárovi spočívala a ktorá dodávala cisárovým činom aureolu prejavenej božej vôle. Štátnymi bohmi sa cisári stávali až po svojej smrti, keď nastala ich oficiálna apoteóza. Cisárom, ktorí sa stali bohmi, sa postavil chrám a zriadilo sa kolégium kňazov – flaminov, ktorí potom konali na cisárovu počesť obrady a prinášali obete. Náboženské uctievanie panovníka, stavania sôch a chrámov, prinášanie darov a obetí sa zároveň vnímalo ako prejav lojality voči panovníkovi a štátu. Pocty na počesť cisára, ktoré sa odohrávali v mnohých chrámoch v celej ríši, často vyplývali z lokálnych pomerov alebo z potrieb konkrétnej spoločenskej skupiny. A hoci išlo v prvom rade o lojalitu, táto nebola zbavená emócií, ktoré pociťovali mnohí ľudia pri uctievaní panovníka. Praktizovanie kultu rímskych vladárov tiež posilňovalo vzťahy s vládnucim cisárom na rôznych úrovniach provinciálneho života, či už išlo o členov elít, prestavených miest, členov kolégií alebo predákov podriadených kmeňov.

Posvätným miestom, na ktorom sa cisárom prinášali obete, bol zväčša Capitol, ktorý sa podľa kapitolského chrámu v Ríme staval v mnohých ďalších mestách v provinciách, ale aj v Itálii. V Ríme to bol chrám Iova Capitolského, kde sa uctievala kapitolská trojica, ktorú dopĺňali bohyne Iuno a Minerva. Na začiatku roka tu príslušní magistráti prinášali obete za blaho cisára vota pro salute imperatoris. Hoci cisári iulsko-claudiovskej dynastie uprednostňovali ako svojich osobných ochrancov iné božstvá – Marta pomstiteľa (Mars Ultor), Venušu zroditeľku (Venus Genetrix) alebo Apollona –, od doby Flaviovcov sa do popredia cisárskeho záujmu opäť dostal Iuppiter Optimus Maximus.

Kapitoliá sa našli, alebo o nich existujú doklady vo viacerých mestách stredodunajských provincií. Klasickým príkladom sú odkryté zvyšky tejto svätyne priamo na fóre s tromi celami v norickom meste Virunum. Takú istú formu má kapitolský chrám v Brigantiu (dn. rakúsky Bregenz) v provincii Raetia. V Pannonii sú významné kapitolské chrámy v mestách Scarbantia a Savaria. V Savarii sa našli fragmenty troch božských sôch, ktoré stáli v jednotlivých nikách v širokej sále. Chrám bol postavený zrejme na konci 1. storočia po Kr. Kapitol v Scarbantii bol vybudovaný asi v období vlády cisára Antonia Pia (138 – 161 po Kr.). V Brigetiu sa našiel architráv s nápisom Iovem Iunonem Minervam. Významným miestom pre konanie cisárskeho kultu bol tiež Pfaffenberg pri Carnunte, konkrétne kultová báza E. Pri jej interpretácii ako oltára pre cisársky kult pomohla podobnosť s ara Augusti – Augustovým oltárom v Lugdune v Galii. Tento kult mali na starosti magistri montis. Išlo o kňazské kolégium, ktorého príslušníci sídlili v canabae legionis – civilnej osade položenej vedľa legionárskeho tábora. Cisárskemu kultu slúžil aj malý amfiteáter s priemerom 42 metrov postavený súčasne s chrámom 3 (tempel III) v období vlády cisárov severovskej dynastie. V amfiteátri sa konali ludi – náboženské hry a predstavenia tiež konané v rámci cisárskeho kultu.

Kontakt ctiteľov k tradičným rímskym božstvám nebol každodenný, hoci napr. Iuppiter mal sviatky veľmi často. Počas sviatkov sa konali procesie, v ktorých sa mohla niesť socha boha/bohyne a niekedy sa im obliekalo nové rúcho. Na oltári pred chrámom sa konali obete krvavé aj nekrvavé, prednášali sa modlitby. Mäso obetí účastníci nakoniec zjedli. K sviatkom patrili aj rôzne hry, tiež divadelné, závody a gladiátorské zápasy. Do chrámov sa nevstupovalo, pretože sa považovali za boží príbytok a mnoho dní v roku tak svätyne boli uzatvorené.

Orientálne kulty

V 2. a 3. storočí po Kr. dochádza v Rímskej ríši k silnému prenikaniu orientálnych kultov do západných latinských provincií. Tento fenomén súvisel s dôležitým a príznačným javom náboženského života v dobe principátu – synkretizmom – a prelínaním sa jednotlivých bohov. Kulty orientálnych božstiev sa dokázali presadiť v náboženskom živote obyvateľov ríše, napriek tomu nevytlačili tradičné božstvá z ich postavenia, pretože neexistovala žiadna nezlučiteľnosť medzi nimi. Flexibilita a schopnosť integrácie zo strany rímskeho náboženstva prispela k určitej transformácii východných božstiev a k ich začleneniu do rímskeho panteónu. Východné božstvá a ich kulty prichádzali na západ z území od Egypta po Malú Áziu vrátane Mezopotámie. Postupne sa menili a zmiešavali v neprerušovanom procese synkretizmu. Tieto kulty sa na západ dostávali práve v období ovplyvnenom markomanskými vojnami a hlbokou krízou impéria v 3. storočí z dôvodu prevládajúceho pocitu neistoty a opustenosti. Majú totiž niečo, čo chýbalo tradičným božstvám, a to je vykúpenie a osobná spása, prekonanie smrti a prísľub posmrtného života v lepšom svete. Išlo väčšinou o božstvá, ktoré spoznali smrť a zmŕtvychvstanie, preto ľuďommohli poskytnúť iný náboženský zážitok v porovnaní s tradičnými bohmi. Záujemca absolvoval iniciáciu a bol prijatý do spoločenstva vyznávačov. Podobne ako pri rímskych božstvách išlo najmä o formálnu účasť na kulte. Povedané inými slovami, pre jednotlivca bolo dôležité zúčastniť sa predpísaných obradov bez ohľadu na vnútorné obrátenie alebo morálny život.

Tu treba pripomenúť edikt (Constitutio Antoniniana) vydaný cisárom Caracallom v roku 212, ktorý za rímskych občanov vyhlásila všetkých obyvateľov ríše. Týmto aktom boli totiž odstránené nielen právne prekážky medzi Rimanmi a obyvateľmi bez občianstva, ale aj medzi rímskymi a nerímskymi bohmi. V samotnej konštitúcii sa hovorí o bohoch a ich svätyniach, ktoré od jeho vyhlásenia budú navštevovať desaťtisíce Rimanov.

Na konci 2. storočia po Kr. sa do mystérijného náboženstva, konkrétne do Mithrovho kultu, nechal zasvätiť práve spomenutý cisár Caracalla, čím dal najavo, že ani úplná špička spoločnosti nebola imúnna pred snahou o spásu a dosiahnutie dobrého údelu v posmrtnom svete. Táto skutočnosť zároveň dodala impulz šíreniu orientálnych kultov, ktoré dosiahlo svoj prvý vrchol počas dynastie Severovcov. Cisár Elagabalus (218 – 222), ctiteľ rodového boha Elagabala, ktorého Gréci nazývali Heliogabalus, čím bol vyvýšený jeho slnečný charakter, dal tomuto božstvu v Ríme postaviť výstavný chrám. Zároveň sa tento panovník zapájal do z rímskeho pohľadu príliš výstredných rituálov. Navyše povýšil kult boha oficiálne nazývaného Sol Invictus Elagabal (Neporaziteľné Slnko Elagabal) nad všetkých bohov rímskeho panteónu a dokonca aj nad samotného Iova Optima Maxima. Rimania sa vzbúrili a Elagabala odstránili. Už jeho nástupca Severus Alexander (222 – 235) sa potom síce vrátil k tradičným rímskym bohom, ale žiadne kulty nezakázal, takže sa mohli šíriť naďalej.

Obráťme teraz pozornosť k Mithrovi, jednému z najdôležitejších slnečných božstiev, ktorý sa tešil obľube aj v západných oblastiach impéria, a to už od obdobia principátu. Mithraizmus predstavoval mystérijný kult preniknutý helenisticko-orientálnymi prvkami. Pôvodne bol perzského pôvodu, v rímskom impériu sa objavil niekedy na prelome letopočtov, najskôr v Itálii, zrejme v Ríme a Ostii. Oproti pôvodnému mithraizmu tu došlo k istým modifikáciám. Kým napr. v pôvodnom kulte bol Mithra len prostredníkom medzi Ahurom Mazdom a Ahrimanom, princípmi dobra a zla, v rímskom poňatí sa Mithra stal najvyšším bohom, bohom zmlúv a dohôd medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a bohmi. Súčasťou kultu zostal aj zápas Mithru s býkom, ktorého Mithra zabíja. Týmto aktom stvoril svet – zem, ktorú symbolizujú klasy vyrastajúce z krvi a chvosta zomierajúceho býka a zúrodnená pôda, z ktorej vzniká nový život. Mithra tvorí tiež nebeskú oblohu, ktorú symbolizuje zasa jeho plášť posiaty hviezdami. Akt zabitia býka (tauroktonia) predstavuje ústrednú scénu v svätyniach zasvätených Mithrovi, čo dokladajú tiež mnohé nálezy v Noricu a Pannonii. K rímskej podobe kultu patrí ako ďalšia vrstva cesta duše cez sedem planetárnych sfér, najskôr od hviezd na zem, a ak človek viedol riadny život, duša sa zase mohla vrátiť až k hviezdam. Prechod cez planetárne sféry symbolizoval sedemstupňový rebrík alebo sedem dverí, čo zároveň zodpovedalo siedmim stupňom zasvätenia, ktorými prechádzali členovia kultu. Mithrove svätyne (mithrea) predstavovali jaskyne, pretože práve v jaskyni sa Mithra mal zrodiť zo skaly na tento svet. Tieto svätyne teda predstavovali bod obratu pre dušu, ktorá sa zase môže vrátiť k hviezdam. Okrem centrálneho reliéfu tauroktonie sa v mithreách nachádzali aj ďalšie vyobrazenia scén z Mithrovho života. Tieto scény mali za cieľ poučiť členov kultu, predstavovali teda istú formu biblie chudobných (biblia pauperum). Ku kultu patrili aj hostiny, na ktorých sa roznášalo mäso obetovaných zvierat a pilo sa víno podľa antického zvyku zmiešané s vodou. Kultové spoločenstvá zahrňovali niekoľko desiatok mužov, ak počet uctievačov narastal, tak sa zväčša vybudovalo nové mithreum. Ženy boli z účasti na kulte vylúčené.

Mnohé scény spojené s mithraizmom sú nám známe z panónskeho Carnunta. Z tejto lokality poznáme veľmi raný Mithrov oltár pochádzajúci z prelomu 1. a 2. storočia. Veľkým šíriteľom Mithrovho kultu bol panónsky rodák M. Valerius Maximianus, ktorý mal bohatú vojenskú a úradnú kariéru a len v panónsko-norickom priestore velil piatim rôznym légiám. Pre nás je veľmi zaujímavý tým, že roku 179 prezimoval pri Trenčíne a dal vytesať nápis na trenčianskom brale. Rozkvet Mithrovho kultu v stredodunajskom priestore však nastal po skončení markomanských vojen za cisára Commoda (180 – 192), ctiteľa Mithrovho kultu, a potom za panovníkov severovskej dynastie. V samotnom Carnunte sa našli dve mithreá a v jeho bližšom okolí ďalšie štyri. V Noricu centrum Mithrových uctievačov bolo mesto Virunum, kde sa našiel nápis na bronzovej tabuli, ktorý dali vyrobiť Mithrovi uctievači pri príležitosti nimi podnietenej renovácie svätyne. Ďalšie svätyne sa nachádzali pri hlavných cestách provincií. Prívrženci tohto kultu sa regrutovali z radov vojakov, dôstojníkov a tiež magistrátov. Počas krízy rímskeho impéria v 3. storočí možno registrovať jasnú medzeru v archeologických dokladoch o tomto kulte. Príčinou mohla byť menšia stavebná činnosť, ale aj postupný úpadok Mithrovho kultu. Oživenie z tohto pohľadu nastalo až v dobe tetrarchie, ktorej predstavitelia sa pod vedením Diocletiana snažili o podporu tradičných rímskych náboženských kultov, medzi nimi aj mithraizmu. Tetrarchovia roku 308 pri príležitosti cisárskej konferencie v Carnunte dokonca dali Mithrovi postaviť oltár, z ktorého sa zachovala báza. V Pannonii máme okrem Carnunta doložené viaceré mithreá, a to napr. v Poetoviu (dn. slovinský Ptuj) a v Aquincu.

Podobne ako kult Mithru bol v 2. a 3. storočí po Kr. veľmi rozšírený kult boha Iova Dolichena z kommagénskej Dolichy na severovýchode Sýrie. Pôvodne to bol hlavný boh mesta Dolichy, ktorý sa stotožnil s rímskym Iovom, keďže bol tiež bohom nebeskej oblohy a počasia. Iuppiter Dolichenus bol zobrazovaný v plnej zbroji, v rukách má blesk a dvojsečnú sekeru zrejme anatólskeho pôvodu a stojí na býkovi. Nemáme presné znalosti o tomto kulte a mytológii, hoci sa zachovalo viacero kultových predmetov a vyobrazení. Podobne ako v Mithrovom kulte aj pri uctievaní Iova Dolichena hrali dôležitú úlohu liturgické hostiny. Bol tu však jeden podstatný rozdiel, pretože z účasti na kulte neboli vylúčené ženy, ktoré mali možnosť identifikácie s Iunonou Dolichenou, ženským náprotivkom Iova Dolichena, ktorá pri vyobrazeniach stála na lani. Príťažlivosť kultu, podobne ako v iných orientálnych mystérijných náboženstvách, zvyšovala skutočnosť, že sa medzi jeho vyznávačmi nerobil rozdiel medzi stavom, postavením a sociálnym zaradením. Z pohľadu tohto kultu dôležitú úlohu zohrávala práve provincia Pannonia. Na jej území sa totiž našlo najviac pamätníkov tomuto božstvu z celého impéria a z Pannonie máme aj najranejší doklad tohto kultu z lokality Carnuntum. Pri šírení tohto kultu ďalej na západ zohrávali významnú úlohu vojenské jednotky z Pannonie. Okrem Carnunta bola tiež objavená svätyňa v Brigetiu a o kulte jestvujú doklady vo viacerých mestách, napr. v Emone (dn. slovinská Ľubľana) a Savarii; v Noricu to bolo opäť Virunum. V lokalite Mauer an der Url neďaleko dunajskej hranice sa našiel veľmi významný depozit, ktorý tvorí starostlivo ukrytý inventár niektorej z Dolichenových svätýň.

Nerovnomerne je v oboch provinciách zastúpený kult bohyne Kybele – Veľkej matky bohov. Kým v Pannonii má veľmi skromné zastúpenie (Carnuntum a Emona), v Noricu sa v posvätnom okrsku na Hohensteine v Korutánsku našli zvyšky skulptúr a medzi nimi tiež ženská hlava, ktorá bola ovenčená hradbami, a tak bola priradená bohyni Kybele. Tento kult sa v Ríme objavil už ku koncu druhej púnskej vojny na základe Sibylských veštieb, bol však príliš orgiastický, a tak bolo uctievanie bohyne senátom veľmi oklieštené. Cisár Claudius ho v umiernenej forme opäť povolil. Dôležitým prvkom sa stal osud Kybelinho spoločníka Attida, ktorý obetoval svoje prirodzenie bohyni, prelial tak tým svoju krv a zomrel. Po desiatich dňoch 25. marca sa oslavovalo jeho zmŕtvychvstanie. Attis bol trpiacim bohom, a keďže vstal z mŕtvych, premohol smrť. Svojim zasvätencom tak napokon priniesol vykúpenie. Dvadsiaty piaty marec nebol náhodne vybratý dátum, podľa juliánskeho kalendára v tento deň nastáva jarná rovnodennosť a slnko vystupuje po dlhej zime nad nebeský horizont. Tu sa Attis prelína so slnečnou teológiou, je totiž pripodobnený slnku a dá sa na neho aplikovať slnečná teológia. Prvok smrti a zmŕtvychvstania bol dôležitý pre uctievačov kultu, pretože im ukazoval, že aj ich osud sa môže zmeniť.

Svätyňa na Hohensteine sa však primárne spája s inou bohyňou, a to Isidou Noreiou, ktorá sa tiež vníma ako materská bohyňa. Časť predstáv o nej takisto pochádza z Orientu, konkrétne z Egypta. Egyptské božstvá Isis a Serapis začali prenikať do Itálie v 2. storočí pred Kr. a v 1. storočí po Kr. sa dostávajú do hlavného mesta Rímskej ríše Ríma. Rimania mali voči týmto božstvám pomerne ambivalentný vzťah a prikláňali sa raz k ich prijatiu, inokedy k odmietaniu. Senát, ktorý mal právomoc odmietnuť náboženský kult, ak okrem iného ohrozoval verejný poriadok, v 1. storočí po Kr. viackrát nariadil odstrániť Isidine oltáre. Tie však boli opätovne postavené horlivými ctiteľmi bohyne. V Augustovej dobe sa tiež pod vplyvom prvého cisára presadil veľmi odmeraný postoj voči egyptským božstvám, pretože Egypt za jeho kráľovnej Kleopatry VII. (51 – 30) oficiálne predstavoval úhlavného protivníka Ríma počas občianskych vojen s Marcom Antoniom. Ďalší cisári mali k egyptskému kultu priaznivý vzťah, ako napr. Caligula (37 – 41), Nero (54 – 68) a najmä Vespasian (69 – 79), ktorý dostal v Serapidovom chráme v Alexandrii veštbu, že sa stane cisárom, čo sa onedlho vyplnilo. Medzi ctiteľov egyptských božstiev patril cisár Hadrianus, ktorý si dal postaviť veľkolepé serapeum vo svojej cisárskej vile, dnes nazvanej Villa Hadriana, neďaleko Tiburu. Egyptské božstvá uctievali tiež Severovci: Iulia Domna, manželka Septimia Severa, bola zobrazovaná na minciach ako Isis a jej syn cisár Caracalla dal vybudovať veľké serapeum na Quirinale.

Základom pre pochopenie obľuby Isidinho kultu je mýtus, ktorý sa k nej viaže. Podľa neho si Isis vzala za manžela svojho brata Osirida, ktorého však zabil jeho a Isidin brat Set. Ten mŕtvolu brata rozkúskoval a rozhádzal po rôznych oblastiach Egypta. Isis manžela oplakávala a napokon sa ho rozhodla nájsť, pri čom jej pomáhal boh Thot a boh Anubis. Isis manžela oživí a ten sa napokon stáva vládcom podsvetia. Dôležitý krok v rámci kultu nastal za vlády panovníka Egypta Ptolemaia I. (306/305 – 283/282 pred Kr.), ktorý dal vypracovať syntézu viacerých gréckych a egyptských božstiev – Dia, Osirida a Apida. Z mien Apida a Osirida bolo zrejme vytvorené meno pre nové božstvo – Sarapis. K šíreniu egyptských božstiev Isidy a Serapida prispelo viac faktorov, medzi nimi dôležitosť sociálnej a emocionálnej stránky, ktorú ctitelia mohli zažívať počas náboženských obradov. Dôležitá bola skutočnosť, že Isis a Serapis ochraňovali človeka počas celého jeho života, mohli použiť liečivú moc a po smrti sľubovali zasvätencovi nesmrteľnosť, ba dokonca splynutie s božstvom. Jednou z úloh Isidy a Serapida bola vláda nad podsvetím a Anubis bol sprievodcom duší do ríše mŕtvych. K obľube nielen Isidy a Serapida, ale aj iných orientálnych a mystérijných božstiev tiež prispievali každodenne sa odohrávajúce obrady. V serapeách sa takto sprítomňoval Isidin príbeh a každý deň dochádzalo k nájdeniu a oživeniu jej manžela. Stúpenci tohto kultu tak mohli rozjímať nad tajomstvami smrti a života a nad možnosťou svojho vlastného znovuzrodenia.

Orientálne kulty dobre zapadli do systému tradičných rímskych božstiev, pretože neboli výlučné. Ctiteľom jedného kultu nikto nezakazoval zúčastňovať sa iných kultov, hoci napr. v Isidinom a Serapidovom kulte máme náznaky henoteizmu, teda uctievania len jedného božstva, ako nám prezrádzajú ich tituly – grécky titul Heis Zeus Serapis (Jeden je Zeus Serapis) alebo latinský titul, ktorý oslovuje Isidu Una quae es omnia (Jedna, ktorá si všetkým). Avšak existencia iných božstiev sa tým vôbec nepopiera. Dokonca máme príklady zasvätenia jednotlivca do viacerých mystérijných kultov. Pre oblasť Pannonie a Norica k takým patril tribún cohorty Hermesenorum M. Porcius Verus pôsobiaci na prelome 2. a 3. storočia po Kr., ktorý dal v Pannonii postaviť Iside a Serapidovi oltár a potom v Noricu, kde zastával úrad procuratora Augusti, daroval mithreu Mithrov kultový reliéf.

V centre posvätného okrsku na Hohensteine, v rámci ktorého sa uctievala tiež Kybele, sa nachádza stredne veľký chrám, a to štvorstĺpový prostylos – chrám so stĺpmi na prednej strane. To, že sa bohyňa nazývala Noreia, nám dosvedčujú viaceré nápisy, ktoré ju nazývajú Noreia Augusta – vyvýšená Noreia alebo Isis Noreia. Synkretizmus sa prejavuje už v mene bohyne a je zjavný aj na soche, ktorá sa síce našla vo Virune, ale mohla by byť stotožnená práve s Isidou Noreiou. Socha má atribúty Isidy, teda roh hojnosti a Isidinho hada na prsiach, a zároveň má oblečený domáci odev, čo môže zdôrazňovať norickú provenienciu. Na základe nálezov sa dá Isis Noreia spojiť s norickými baňami na železnú rudu. Keďže najstarší oltár pochádza z čias cisára Claudia, Claudiovu dobu môžeme označiť za najneskorší dátum zavedenie kultu tejto bohyne. Ďalšie nálezy dokladajú kult až do Hadrianovej doby. V prvej polovici 3. storočia po Kr. sa našli nápisy z oblasti Viruna, na základe ktorých sa dá predpokladať existencia chrámu bohyne Isidy v tejto lokalite. Druhý veľký Isidin chrám sa nachádzal v južnom Noricu na Frauenbergu pri Leibnitzi v Štajersku. Vedľa chrámu sa našla murovaná nádrž, ktorá zrejme predstavovala Níl, dôležitý pre Isidin kult. Tento chrám vznikol zrejme v poslednej tretine 1. storočia po Kr., čo by bolo v súlade s podporou Isidinho kultu počas vlády dynastie Flaviovcov.

V Panónii sa Isidin kult šíril tiež už v 1. storočí po Kr. a významným centrom uctievania bohyne bolo mesto Savaria, ktoré do štatútu colonie povýšil cisár Claudius (41 – 54). Zo Savarie pochádza najstarší doklad uctievania Isidy – oltár z druhej polovice 1. storočia, ktorý dedikoval významný občan mesta z rodu Barbiovcov. Na konci 2. storočia po Kr. bol Iside v Savarii vybudovaný výstavný chrám, ku ktorému pribudlo na začiatku 3. storočia veľké stĺporadie zrejme pri príležitosti príchodu cisára Septimia Augusta do mesta. Stavby financovali bohatí členovia mestskej komunity. Na reliéfe v prednej strane chrámu bola zobrazená procesia k pocte bohyne. Je na ňom kňaz s nasadenou hlavou boha Anubida a je sprevádzaný z jednej strany Isidou a z druhej strany Serapidom. Pri vykopávkach sa našla aj mramorová Serapidova hlava a dva oltáre venované sfingám.

Počiatky kresťanstva

Posledným náboženským smerom, ktorým sa budeme zaoberať, je kresťanstvo, ktoré sa udomácňovalo na strednom Dunaji len veľmi pomaly a postupne. Ako jeden z prvých dokladov, dokonca na našom území, sa uvádza ťaženie Marca Aurelia spojené s príbehom so zázračným dažďom, ktorý podľa kresťanských autorov privolali rímski vojaci – kresťania. Samotný cisár dal na svojom stĺpe zobraziť poďakovanie rímskym bohom, konkrétne Iovovi Pluviovi, za záchranu svojho vojska. Tento príbeh predsa len napovedá, kto mohli byť prví kresťania v tomto priestore. S najväčšou pravdepodobnosťou nimi boli príslušníci rímskej armády, ktorí precestovali mnohé provincie ríše a prinášali si svoje náboženské predstavy so sebou do nového pôsobiska.

Kresťanstvo vzišlo zo židovstva a prebralo od neho dôležitú myšlienku, že Boh je len jeden a žiadni iní bohovia neexistujú. Boh zoslal na zem svojho syna, ktorý sa narodil a stal sa človekom Ježišom Nazaretským. Ten si zhromaždil učeníkov a šíril svoje učenie o Božom kráľovstve. Napokon bol ako burič popravený krutou smrťou ukrižovaním, touto svojou obetou však vykúpil ľudstvo z jeho hriechov a otvoril mu cestu do nebeského kráľovstva. Podľa kresťanského učenia sa Boh k nemu priznal a vzkriesil ho z mŕtvych. Kresťania ho uznali za mesiáša a dali mu meno Kristus. Kresťanstvo si vypracovalo etické a morálne princípy, podľa ktorých sa jeho vyznávači mali vyvarovať hriechov a akéhokoľvek nemorálneho konania. Zaviedli sa nové rituály, ako bol krst a slávenie poslednej večere, z ktorej sa vyvinula svätá omša. Veľmi atraktívnou časťou bolo sociálne učenie novovznikajúcej cirkvi, ktoré sa neuzatváralo pred žiadnou skupinou ľudí, či boli bohatí alebo chudobní, vzdelaní alebo pochádzajúci z najnižších vrstiev, a dokonca bez ohľadu na to, či boli mužmi alebo ženami.

Čím sa líši kresťanstvo od ostatných náboženstiev impéria a prečo bolo prvé tri storočia len trpeným a niekedy dokonca prenasledovaným náboženstvom? Hlavným rozdielom je jeho výlučnosť podobne ako u židovstva. Boh/Hospodin je jediným Bohom, iní bohovia neexistujú, bohovia Rímskej ríše sú len démoni, ktorí sa nesmú uctievať. To bol veľký kameň úrazu, pretože Rimania boli tolerantní k iným náboženským smerom, ale od všetkých vyžadovali zachovávanie verejného poriadku a úctu preukazovanú štátnym bohom. Táto tendencia sa výrazne prejavila počas krízového obdobia v 3. storočí po Kr., keď viacerí cisári nariadili povinné uctenie si štátnych bohov, ktorí za to Rímskej ríši mali pomôcť prekonať ťažké časy. Takýto prejav lojality kresťania odmietali, takže mnohí z nich zahynuli mučeníckou smrťou.

Správy o prenasledovaní a jednotlivých mučeníkoch z doby tetrarchie sú zároveň našimi prvými správami o kresťanoch v Noricu a v Pannonii. Na ich základe môžeme datovať istý stupeň šírenia sa kresťanstva do druhej polovice 3. storočia. Na druhej strane nám tieto správy však nehovoria nič o štruktúre kresťanov a ani o ich počte v danej oblasti. Zdá sa, že kresťanstvo v týchto oblastiach ešte nebolo v tejto dobe príliš rozšírené a k prenasledovaniu dochádzalo len v ojedinelých prípadoch. Najväčšie zastúpenie mali kresťania vo vtedajšej cisárskej rezidencii Sirmiu (dn. srbská Sremska Mitrovica). Z tejto lokality pochádza aj najviac prípadov mučeníkov, medzi inými diakon Demetrios a biskup Ireneos. K ďalším raným kresťanským mučeníkom zo stredného Dunaja treba zaradiť Victorina z Poetovia, Floriana z Lauriaca (Lorch, časť dn. rakúskeho mesta Enns), Quirina, biskupa zo Siscie (dn. chorvátsky Sisak), ktorý bol popravený v Savarii. Správy o mučeníkoch však treba skúmať s istou dávkou opatrnosti. No možno predpokladať, že vo viacerých mestách existovali malé skupiny kresťanov, ktoré už v Pannonii mohli mať aj svojho biskupa. Kresťanské kostoly však zrejme v tejto dobe ešte neexistovali, takže bohoslužby sa odohrávali v domácich cirkvách, kde dom alebo jeho časť slúžila ako liturgický priestor. Veľký predel v živote cirkvi predstavovali tolerančné edikty rímskych cisárov – Galeriov z roku 311 a Milánsky edikt Konštantína Veľkého (306 – 337) z roku 313, ktoré umožnili slobodné vyznávanie kresťanskej viery. Tento vývoj bol dovŕšený za cisára Theodosia I., ktorý v roku 380 vyhlásil kresťanstvo za jediné štátne náboženstvo. Kresťania získali silné postavenie a začali už za vlády Konštantína Veľkého v Noricu a v Pannonii budovať kostoly, kaplnky a kresťanské pohrebiská.

Druhým významným rozdielom medzi kresťanstvom a tradičnými kultmi bola správa kresťanských spoločenstiev, ktoré boli zosieťované po celom impériu a vytvárali od 4. storočia určitú hierarchiu na čele s metropolami a patriarchátmi. Väčšinu miest spravovali biskupi. Kým v husto osídlených oblastiach Malej Ázie alebo Sýrie malo každé mesto a mestečko svojho biskupa, odlišná situácia panovala v Pannonii a Noricu. Na koncile v Nikaji v roku 325 bol z celého stredodunajského priestoru prítomný len jediný biskup z provincie Pannonia secunda. Na tomto koncile sa prijalo uznesenie, že cirkevná správa sa má formovať podľa ríšskej, ale to, či to malo významný dosah pre našu oblasť, sa vôbec nedá povedať. Na synode v Serdice (dn. bulharská Sofia) v rokoch 342/343 sa zasa určilo, že malé mestečká a vidiecke sídla nemusia byť riadené biskupom, ale stačí na to kňaz. Na tejto synode sa spomína biskup z Norica, ale bez označenia jeho sídla. Už v Nikaji sa ustanovilo, že cirkevné spoločenstvá jednej provincie má riadiť biskup-metropolita, ktorý sídli v hlavnom meste danej provincie. Pre Pannoniu a zároveň aj Noricum bolo takouto cirkevnou metropolou Sirmium. Tento stav sa zmenil roku 395, keď po Theodosiovej smrti a následnom rozdelení Rímskej ríše Noricum podliehalo italskej Aquileii. Ďalšia cezúra nastala roku 452, po dobytí a zničení Aquileie vojskami hunského náčelníka Atilu. V Pannonii okolo polovice 4. storočia všetky kresťanské komunity dôležitých miest riadili biskupi, pričom doložených ich máme len niekoľko málo v Siscii, Ioviu (dn. chorvátsky Ludbreg), Sirmiu, Murse (dn. chorvátsky Osjek) a Cibalae (dn. chorvátsky Vinkovci). V Noricu okolo roku 400 môžeme spomenúť len Aguntum (v blízkosti dn. rakúskeho mesta Lienz). Neskôr sú doložené ďalšie biskupstvá ako Teurnia (v blízkosti dn. rakúskeho mesta Spittal), Lauriacum, Celeia (dn. slovinské Celje), Poetovio. Je zaujímavé, že významné mestá a zároveň legionárske tábory ako Vindobona (dn. Viedeň) a Carnuntum medzi nimi nie sú. Bolo to zrejme spôsobené veľmi neistou situáciou na hraničnom limite a postupným úpadkom oboch miest a ich zničením okolo roku 400. Z oboch týchto lokalít máme k dispozícii len malé nálezy, ktoré patrili jednotlivcom kresťanom.

Tretím rozdielom medzi kresťanstvom a rímskym kultom bola náuka, ktorá vychádzala zo záväzného korpusu kníh – Novej zmluvy a súboru židovských posvätných textov Starej zmluvy, ktorá predstavovala integrálnu súčasť Biblie. Túto náuku potvrdzovali rozhodnutia koncilov, najskôr miestnych a od 4. storočia celoríšskych. Hlavným sporom v 4. storočí bola otázka vzájomného vzťahu troch božských osôb – Otca, Syna a Ducha Svätého. Na prvom ekumenickom koncile v Nikaji prijali jeho účastníci učenie, podľa ktorého Otec a Syn majú jednu a tú istú podstatu. Koncil reagoval na učenie Areia, ktorý tvrdil, že Syn nie je Bohu Otcu podobný a je len stvorením, hoci najvyšším. Hoci nijkajský koncil záležitosť vyriešil, arianizmus ako teologický a zároveň heretický smer sa držal dlhé desaťročia a k jeho definitívnemu odmietnutiu prišlo až na druhom ekumenickom sneme v Konštantínopole z roku 381.

V Panónii boli od 30. rokov dôležité biskupstvá obsadené ariánmi, a to Mursa a Sirmium a tiež susedné biskupstvo v Singidune (dn. srbský Belehrad). Významnými ariánskymi biskupmi boli Valens z Mursy a Ursicinus zo Singiduna, ktorí ovplyvňovali ariánom nakloneného cisára Constantia II. Obaja biskupi a ich spojenci stratili vplyv okolo roku 365. Oblasti niekdajšej Pannonie sa napokon priklonili k nikajskému vierovyznaniu, definitívne od koncilu v Sirmiu z roku 378, na ktorom došlo k jednomyseľnému odsúdeniu ariánskej herézy.

Nový pohľad na cirkevné a kresťanské pomery v stredodunajskom priestore nám poskytuje životopis sv. Severina, ktorý napísal člen jeho kláštorného spoločenstva a neskôr opát Eugippius po presťahovaní sa do južnej Itálie v roku 511. Napriek hagiografickej povahe tohto diela z neho môžeme získať dôležité informácie o náboženskom živote Norica v druhej polovici 5. storočia. Dielo nám podáva obraz štruktúrovanej cirkevnej organizácie. Stretávame tu vedľa seba mníchov, kňazov, sem-tam biskupa a ďalších nižších cirkevných hodnostárov. Biskupi sú volení svojím spoločenstvom a preberajú nielen cirkevný úrad, ale aj správne povinnosti vo svojom meste. V Lauriacu a Teurnii sú to biskupi, ktorí musia organizovať obranu svojho mesta pred nájazdmi germánskych kmeňov. Presbyteri a kňazi sú zodpovední za vykonávanie každodenných bohoslužieb, okrem toho sú im k dispozícii diakoni. Samotný Severinus, ktorého predošlé pôsobenie nepoznáme, mohol v Noricu nadviazať na existenciu mníšskych spoločenstiev. Neďaleko mesta Favianis (dn. rakúsky Lautern) si postavil malú chyžu a postupne vybudoval kláštor, okolo ktorého bývali vo svojich skromných príbytkoch ostatní spolubratia. Mnísi sa venovali práci a modlitbám a schádzali sa spoločne k ranným modlitbám a k nočnému spievaniu žalmov.

Zhodnotenie

Náboženský život v rímskom impériu bol veľmi rôznorodý, tak pre centrum ríše, ako i pre odľahlejšie provincie. Človek sa mohol zúčastňovať rozličných obradov a rituálov, vzdávať úctu tradičným rímskym božstvám alebo sa dať zasvätiť do obradov mystérií, ktoré so sebou prinášali orientálne božstvá. Kým ctitelia rôznych božstiev nenarúšali verejný poriadok, uctievali štátnych bohov a nevytvárali nepovolené náboženské spoločenstvá, mohol človek uctievať bohov akýmkoľvek spôsobom a ctiť všetkých naraz, alebo si vybrať jedného, pričom nikto nepopieral existenciu iných bohov. Bohovia sa mohli ctiť na verejnosti alebo doma v domácich svätyniach, v ktorých boli uctievaní domáci bôžikovia (lárovia a penáti) a predkovia rodu. Výnimku v tomto predstavovali židia a kresťania, ktorí sa hlásili k monoteizmu, viere v jediného Boha. Židia ako starobylé náboženstvo boli tolerovaní a okrem toho ich bolo v stredodunajskom priestore málo. Keďže monoteizmus už z podstaty veci popiera existenciu iných bohov, kresťania boli vymykajúcim sa náboženským spoločenstvom z radov ostatných obyvateľov ríše. Ich inakosť a odmietanie uctievať štátnych bohov viedlo napokon v 3. storočí po Kr. k celoríšskym prenasledovaniam a obetiam. V 4. storočí došlo k zmene pomerov, keď sa kresťania stali najskôr povoleným náboženstvom a napokon na konci 4. storočia jediným štátnym, ktorého predstavitelia začali, naopak, prenasledovať pohanov a ničiť svätyne a chrámy tradičných božstiev. Pohanstvo nezmizlo náhle, ale postupne. Ešte v životopise sv. Severina napríklad nachádzame zmienky o len povrchných kresťanoch vykonávajúcich pohanské praktiky.

PhDr. Emanuel Jirkal, PhD.

Bibliografia

Pramene

L'ANNEÉ EPIGRAPHIC (AE). Časopis 1888 – súčasnosť.

CASSIUS DIO. Historia Romana, ed. Ursul Philip Boissevain, Cassii Dionis Cocceiani Historiarvm Romanarvm qvae svpersvnt. 5 Bde. Berlin: Weidmann, 1895 – 1931.

CODEX THEODOSIUS. Codex Teodosianus. Teodosiani libri XVI cum constitutionibus Sirmondianis et leges no- vellae ad Teodosianum pertinentes. Edidit T. Mommsen, F. M. Meyer. Berlin, 1962.

CORPUS INSCRIPTIONUM LATINARUM (CIL) III. MOMMSEN, Theodor (ed.) CIL III: Inscriptiones Asiae, provinciarum Europae Graecarum, Illyrici Latinae. Berlin: Reimer, 1873.

Concilium Nicaenum I, Canones (Altera Lectio). http://www.documentacatholicaomnia.eu/03d/0325-0325,_Concilium_Nicaenum_I,_Canones_(Altera_Lectio),_GR.pdf (grécky text);

http://www.documentacatholicaomnia.eu/04z/z_0325-0325__Concilium _Nicenum_I_ Documenta_LT.doc.html (latinský text)

EUGIPPIUS. Vita sancti Severini. Das Leben des heiligen Severin. Leteinisch/Deutsch. Übersetzt undherausgegeben von Theodor Nüsslein. Stuttgart: Philipp Reclam, 2011.

EUSEBIUS. Historia Ecclesiastica. Eusebius von Caesarea: Kirchengeschichte, ed. Eduard Schwartz. (Die Griechischen Christlichen Schriftsteller, Bd. 9, 1–3. Leipzig: Hinrichs, 1903 – 1909.

HERODIANOS. Ab excessu divi Marci, ed. Charles R. Whittaker. Herodian (Loeb Classical Library). Vol. I.-II. London: Heinemann, 1969 – 1970.

LACTANTIUS, De mortibus persecutorum, ed. Alfons Städele, Laktanz: De mortibus persecutorum – Die Todesarten der Verfolger (= Fontes Christiani. Band 43). Turnhout: Brepols, 2003.

LACTANTIUS. Divinae Institiones, ed. Samuel Brandt, L. Caelii Firmiani Lactantii Opera Omnia. Pars I, Divinae Institutiones et Epitome divinarum institutionum. Prag – Wien – Leipzig: Tempsky/Freytag, 1890.

NOVÁKOVÁ, Julie – PEČÍRKA, Jan (eds.). Antika v dokumentech II. Řím. Praha: SNPL, 1961.

PLUTARCHOS. Vitae parallelae, ed. Konrat Ziegler. I – IV. Leipzig: Teubner, 1957 – 1980.

POLYBIOS. Historiae, ed. Ludwig Dindorw – Theodor Büttner-Wobst, Polybii Historiae. 5 Bände, Leipzig: Teubner, 1882 – 1904.

SUETONIUS. Devita caesarum libri VIII, ed. Maximilian Ihm, C. Suetoni Tranquilli opera. Vol. 1. De vita Caesarum libri VIII. Editio maior, Leipzig: Teubner, 1907.

TACITUS. Historiae, ed. Helmuth Vretska, P. Cornelius Tacitus, Historien. Lateinisch / Deutsch. Stuttgart: Reclam, 1984.

TERTULIANUS. Apologeticum, ed. Heinrich Hoppe, Quinti Septimi Florentis TERTULLIANI APOLOGETICUM. Wien/Leipzig: Hoelder-Pichler-Tempsky, 1939.

Literatúra

ALFÖLDY, Géza. Die Krise des Imperium Romanum und die Religion Roms. In ECK, Werner (ed.). Religion und Gesellschaft in der römischen Kaiserzeit, Kolloquium zu Ehren von F. Wittinghoff. Köln – Wien, 1989, s. 53 – 102.

BARCELÓ, Pedro. Zur Begegnung, Konfrontation und Symbiose von religio Romana und Christentum. In GOTTLIEB, Günther – BARCELÓ, Pedro (eds.). Christen und Heiden in Staat und Gesellschaft des zweiten bis vierten Jahrhunderts (Schriften der Philosophischen Fakultäten der Universität Augsburg, Nr. 44,). München, 1992, s. 151 – 208.

BURIAN, Jan. Římské impérium. Vrchol a proměny antické civilizace. Praha: Svoboda – Libertas, 1994.

DIHLE, Albrecht. Die Religion im nachconstantinischen Staat. In Eck, W. (ed.). Religion und Gesellschaft in der römischen Kaiserzeit; Kolloquium zu Ehren von F. Vittinghoff (Kölner Historische Abhandlungen 35). Köln – Wien: Böhlau, 1989, s. 1 – 13.

DOSTÁLOVÁ Růžena – HOŠEK, Radislav. Antická mystéria. Praha: Vyšehrad, 1997.

ELLIADE, Mircea. Dějiny náboženského myšlení II. Praha: Oikoymenh, 1996.

FITZ, Jenö (ed.). Religions and Cults in Pannonia. Székesfehérvár: Fejér Megyei Múzeumok Igazgatósága, 1998.

GASSNER, Verena – JILEK, Sonja – LANDSTÄTTER, Sabine. Österreichische Gechichte 15. v. Chr. – 378 n. Chr. Am Rande des Reiches. Die Römer in Österreich. Wien: Ueberreuter, 2003.

GRAF, Fritz. Iuppiter,. In Der Neue Pauly (DNP) Band 6. Stuttgart: Metzler, 1999, col. 77 – 83.

GRAF, Fritz. Kaiserkult,. In Der Neue Pauly (DNP) Band 6. Stuttgart: Metzler, 1999, col. 143 – 145.

HEČKOVÁ, Janka. Rimania a Germáni na strednom Dunaji. Nitra: UKF, 2005.

HOŠEK, Radislav. Římské náboženství. Praha: SPN, 1986.

HOŠEK, Radislav. M. Valerius Maximianus in unteren Donau in den Jahren 179-178. In Sborník prací Filozofické fakulty Brnĕnské univerzity, 1959, roč. 8, s. 83 – 92.

HOŠEK Radislav – SAKAŘ, Vladimír. Noricum a Pannonie v době římské. Praha: SPN 1975

HUMER Franz – JOBST, Werner – KREMER, Gabrielle. The Temple District on Pfaffenberg.. In FITZ, Jenö (ed.). Religions and Cults in Pannonia. Székesfehérvár: Fejér Megyei Múzeumok Igazgatósága, 1998, s. 23 – 24.

JIRKAL, Emanuel. L. Caelius Firmianus Lactantius: O smrti prenasledovateľov I. Rímske impérium na ceste od tradičných kultov ku kresťanstvu. Nitra: UKF, 2013.

JIRKAL, Emanuel. Pastier bez biskupskej palice. Svätý Severinus a jeho pôsobenie v Noricu a v Raetii v druhej polovici 5. st. podľa Eugippia. In Ostium, 2020, roč. 16, č. 4, 11 s.

JIRKAL, Emanuel. Augustus a náboženstvo. Počiatky cisárskeho kultu. In Bibliotheca Alexandrina III. Bratislava: Stimul FFUK, 2016, s. 39 – 56.

JIRKAL, Emanuel. Postavenie biskupa na prelome antiky a stredoveku. In Studia Historica Nitriensia, 2020, roč. 24, s. 3 – 17.

KENNER, Hedwig. Die Götterwelt der Austria Romana. In Aufstieg und Niedergang der römischen Welt. Teil 2: Principat. Band 18: HAASE, Wolfgang (ed.). Religion (Heidentum: Die religiösen Verhältnisse in den Provinzen). Teilband 2. Berlin – New York: Walter de Gruyter, 1989, s. 875 – 974 a 1652 – 1655.

LATTE, Kurt. Römische Religionsgeschichte. München: C. H. Beck, 1976..

LINKE, Bernhard. Antike Religion. München: Oldenburg Verlag, 2014.

LOHSE, Bernhard. Epochy dějin dogmatu. Jihlava: Mlýn, 2003.

MARTIN, Luther H. Hélenistická náboženství. Brno: Masarykova univerzita, 1997.

MIHALY-LORAND, Deszpa. Silvanus. In Der Neue Pauly (DNP). Band 11. Stuttgart: Metzler, 2001, col. 562 – 564

MOCSY, Andras. Pannonia. RE Supll. IX. Stuttgart: Druckenmüller, 1962, col. 515 – 776.

MOCSY, Andras. Pannonia and Upper Moesia. A History of the Middle Danube Provinces of the Roman Empire. Abington – New York: Routledge, 2014².

NILLSON, Martin P. Geschichte der griechischen Religion II, Die hellenistische und römische Zeit. München: C. H. Beck, 1961².

NOVOTNÝ, Bohuslav. Slovom a mečom. Slovensko v rímskej dobe. B.m.: Vydavateľstvo Matice slovenskej 2005.

PIETRI, Charles – PIETRI, Luce (eds.). Die Geschichte des Christentums. Bd. 2: Das Entstehen der einen Christenheit (250-430). Freiburg – Basel – Wien: Herder, 1996.

Podivuhodné archeologické objevy. Etruskové a Římané. Praha: Knižní klub Albatros, 2001.

ROSENBERG, Veit. Religion in der Antike. Darmstadt: WBG, 2012.

RÜPKE, Jörg. Náboženství Římanů. Praha: Vyšehrad, 2007.

SCHEIBELREITER, Georg. Das Christentum in Spätantike und Mittelalter – von den Anfängen bis in die Zeit Friedrichs III. 2003. In WOLFRAM, Herwig (ed.). Geschichte des Christentums in Österreich. Von der Spätantike bis zur Gegenwart Wien: Ueberreuter, 2003, s. 13 – 144.

SOKOL, Jan. Člověk a náboženství. Proměny vztahu člověka k posvátnému. Praha: Portal, 2003.

SUCHÁNEK, Drahomír – DRŠKA, Václav. Církevní dějiny. Antika a středověk. Praha: Grada Publishing, 2013.

TURCAN, Robert. Mithra a mithraizmus. Praha: Vyšehrad, 2004.

VIDMAN, Ladislav. Der ägyptische Kult in den Donauprovinzen. In Aufstieg und Niedergang der römischen Welt. Teil 2: Principat. Band 18: HAASE, Wolfgang (ed.). Religion (Heidentum: Die religiösen Verhältnisse in den Provinzen). Teilband 2. Berlin – New York: Walter de Gruyter, 1989, s. 975 – 1013.

VIDMAN, Ladislav. Od Olympu k Panteonu. Praha: Vyšehrad, 1997.

WLOSOK, Antonie (HRSG). Römischer Kaiserkult, Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1978.

ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň: Aleš Čeněk, 2016.