Osmanský štát v strednej Európe
Z hľadiska typológie štátnych zriadení sa priestor strednej Európy v období stredoveku a novoveku prevažne chápal ako miesto, kde sa formovali a vyvíjali tradičné monarchistické štáty (kráľovstvo, kniežatstvo a pod.). V dôsledku expanzie Osmanov v 15. a 16. storočí sa však v strednej Európe objavil aj iný typ štátneho zriadenia, ktorý z pohľadu nábožensko-ideologického i mocensko-politického fungoval na odlišných princípoch riadenia a správy.
Charakter osmanského štátu
V staršej európskej historiografii sa štátne útvary, formujúce sa na základe islamskej náboženskej ideológie, často definovali ako teokratické. Túto tézu podporuje fakt, že prorok Muhammad (cca 570 – 632) počas svojho pôsobenia nezastával len funkciu proroka, ale zároveň nábožensko-politického a vojenského vodcu. Hoci jeho autorita vyplývala predovšetkým z prvej spomínanej pozície, druhá bola nerozlučné spätá s prvou. Obe tak tvorili nerozlučný celok. Tento fenomén nábožensko-politickej autority sa neskôr preniesol na jeho následníkov – takzvaných kalifov, ktorí sa stali vládcami prvého štátu ideologicky ukotveného na princípoch islamského náboženstva. Štát formujúci sa na základe tejto tézy implikoval, že sa počas celého vývoja islamského štátu prelínali otázky vzťahu náboženstva, politickej moci a zároveň štátu a práva. Na lepšie pochopenie je vhodné uviesť porovnanie s vývojom kresťanského náboženstva. Kresťanstvo v čase, keď ho rímsky cisár Konštantín I. (306 – 337) vyhlásil za štátom legalizované náboženstvo, existovalo paralelne s rozvinutým politickým a štátoprávnym systémom, ktorý sa sformoval už pred jeho vznikom. V kresťanských politických a štátoprávnych koncepciách sa moc delí na dve sféry: duchovnú a svetskú, pričom duchovná moc dominuje nad svetskou. Islam však takéto delenie moci nepozná. V jeho teoretickom ponímaní štát a právo nie sú oddelené od náboženstva, ale sú jeho priamou a neoddeliteľnou súčasťou. Štát teda nemohol byť tvorcom zákona a práva. Jediným zákonodarcom je Alláh, ktorého príkazy sú obsiahnuté v Koráne, svätej knihe islamu, a v ostatných prameňoch moslimského práva. Z toho dôvodu sa klasické islamské štáty ako Arabský kalifát či neskôr Osmanská ríša nazývali teokratickými, kde štát plnil skôr úlohu služobníka náboženstva. Vnímanie spojenia náboženskej a svetskej sféry je jednou zo základných podmienok pochopenia problematiky islamského štátu a práva.
Otázkou však zostáva, či na základe takejto definície islamského teokratického štátu môžeme klasifikovať osmanský štát ako jednoznačne teokratický. Táto téza je v prípade Osmanskej ríše z viacerých hľadísk problematická a nejednoznačná. Skutočnosť, že Osmani prijali islam, ktorý sa stal jedným z ideových pilierov osmanskej moci, ešte neznamená, že ich ríša bola automaticky teokraciou. Hoci neskoršia osmanská tradícia tvrdila, že po dobytí Mamluckého kalifátu osmanský sultán Selim prevzal titul kalifa, podľa novších výskumov sultáni v období takzvaného zlatého veku tento titul nepoužívali, pretože disponovali dostatkom politicko-ideovej moci a vojenskej sily opierajúcej sa o turko-mongolskú, perzskú, prípadne arabskú mocenskopolitickú ideológiu a tradíciu. Dôkazom sú napríklad početné osmanské listiny (uchované aj v rakúskom štátnom archíve), v ktorých titul kalif úplne absentuje. V týchto listinách sa často objavuje pojem málik (arabský monarchistický titul), padišáh (perzský pojem označujúci najvyššieho vládcu) či sultán (v turko-mongolskej tradícii pojem označujúci najvyššieho vodcu kmeňa či ríše). V európskych prameňoch bol označovaný pojmom „Veľký Turek“ (il Gran Turco) alebo „Veľký Pán“ (il Gran Signore). Netreba opomenúť fakt, že po dobytí Konštantínopola osmanskí sultáni sami seba považovali zároveň za pokračovateľov byzantsko-rímskej mocenskej tradície a používali titul sultán Ríma (Sultán al-Rúm) či dokonca imperátor alebo cisár. Väčšina oblastí ovládaných Osmanmi sa v oficiálnej úradnej spisbe výslovne uvádzala v jednoznačnom štýle zvrchovanosti sultána vrátane rôznych vznešených titulov, ktoré sultán prijal na zdôraznenie vladárskej hodnosti a uvedenie ríše ako „zákonného nástupcu“ dobytých štátov. Osmanský sultán tak disponoval hlavne titulmi monarchistického typu. Prvé zmienky o prechode symboliky a titulu kalifa (ako teokratického vládcu) na osmanský štát sa objavili až na konci 18. storočia, keď bola Osmanská ríša v mocenskom útlme a sultáni sa tak cez legitimáciu svojej moci s kalifátom pokúšali o upevnenie a zdôraznenie svojej mocenskej pozície.
V klasickom osmanskom období väčšina sultánových rozhodnutí nebola založená na základe islamskej nábožensko-právnej dogmy. Jeho rozhodnutia odrážali podmienky konkrétnej situácie a legislatívne sa opierali o zbierku zákonov a nariadení – takzvanú kanun-name (pozri viac nižšie). Na jednej strane kanun-name síce v teoretickej rovine definovala predpisy týkajúce sa organizácie štátu a spoločnosti, administratívy, dynastické právo (örf) a iné, ktoré samotné islamské právo (šaríʼa) nereflektovalo, na druhej strane nemohla byť v rozpore so základnými princípmi šaríʼe. Preto ich vypracovanie bolo v kompetencii islamských právnych znalcov.
Ďalší dôvod pre spochybnenie tejto tézy je skutočnosť, že sultán mohol a aj často konal a vydával nariadenia, ktoré neboli v súlade so šaríʼou. Sultán mal vo viacerých aspektoch neobmedzenú absolutistickú moc. Aj z toho dôvodu Osmanská ríša na čele so sultánom v priebehu 16. až 18. storočia v prácach a dielach západoeurópskych intelektuálov a cestovateľov bola často definovaná najprv ako tyrania a neskôr ako despotizmus. Proti tejto téze však stojí fakt, že moc sultána bola a mohla byť obmedzovaná, najmä zásahom členov divánu, medzi ktorými bol aj šejch-ul-islam, t. j. najvyššia hlava a predstaviteľ islamskej teológie a práva v Osmanskej ríši. Okrem nich do politického diania výrazne zasahovali iní vládni a vojenskí predstavitelia štátu, ako napríklad janičiarske oddiely, ktoré boli neraz strojcami zvrhnutia samotného sultána a dosadenia nimi vybraného kandidáta z osmanského rodu. S tým súvisela najmä skutočnosť, že v priebehu klasického obdobia Osmanskej ríše rástol význam štátnej byrokracie, ktorý prirodzene obmedzoval moc sultána. S rastúcou veľkosťou ríše sa menila samotná povaha politickej moci.
Ako tretí dôvod môže poslúžiť fakt, že Osmanská ríša bola síce prakticky centralizovaná (bližšiu definíciu pozri nižšie), no zároveň to bola multietnická a multináboženská ríša. Tolerované náboženské skupiny (ako ortodoxní kresťania, Arméni, Židia a iní) sa síce zodpovedali najvyššej štátnej a mocenskej inštancii – sultánovi a jeho vládnemu aparátu –, no disponovali vlastnou (i keď obmedzenou) vnútorne nezávislou autonómiou, v rámci ktorej si zriaďovali svoje súdy a kde fungoval vlastný systém sociálnej organizácie.
Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že osmanskí sultáni vyjadrovali svoju suverenitu a nárokovali si legitimitu viacerými prostriedkami a opierali sa nielen o islamské princípy, ale o celý rad turko-mongolsko-iránských tradícií v prepojení s byzantským mocensko-politickým dedičstvom. Tým si osmanská mocenská a štátna ideológia dlhé obdobie udržiavala lojalitu nielen turecko-islamskej populácie, ale aj obyvateľstva rozsiahlych a vzdialených území iného náboženského a etnického pôvodu. Hoci na prvý pohľad Osmanská ríša oficiálne vykazovala princípy teokratického a zároveň absolútne monarchistického štátu, na základe predstaveného textu ho nie je možné definovať ani ako jednoznačné teokratický, ani ako výhradne a absolútne monarchistický, keďže v štáte existovali kontrolné mechanizmy (opierajúce sa aj o islamskú teológiu a právo), ktoré obmedzovali absolutistickú moc osmanského panovníka.
Centrálne orgány a provinčná správa
Okrem vyššie uvedených mocensko-ideologických princípov bola ďalším konštitutívnym základom Osmanskej ríše jeho premyslená vojenská organizácia prepojená s rozvinutým a efektívnym inštitucionálnym a provinčným správnym systémom, ktorý napriek svojej centralistickej podobe do určitej miery rešpektoval lokálne špecifiká a nábožensko-právnu a inštitucionálnu tradíciu, ako napríklad v prípade Egypta alebo oblastí obývaných kurdskými kmeňmi.
Z hľadiska riadenia Osmanská ríša predstavovala typ vojenského patronátneho štátu. Celá vládna mašinéria, provinčná správa a vojenské sily a dokonca aj náboženskí funkcionári sa považovali za súčasť vojenského zriadenia. Ústrednú úlohu v osmanskom mocensko-spoločenskom systéme zohrával sociálny status. Z tohto hľadiska sa obyvateľstvo Osmanskej ríše delilo do dvoch základných skupín: askeri a reaya. Kým askeri ako vládnuca vrstva neboli povinní vyplácať dane, väčšina osmanskej populácie (reaya) predstavovala zdanenú časť obyvateľstva. Do tejto spoločenskej štruktúry boli začlenené aj nemoslimské skupiny v podobe takzvaných milletov. Ako už bolo uvedené vyššie, každý millet disponoval svojím vlastným spoločenským riadením a právnym, vzdelávacím a sociálnym systémom.
Rozšírenie impéria si vyžiadalo systematickú administratívnu organizáciu, ktorá sa vyvinula do duálneho systému centrálnej a provinčnej správy a rozvinula oddelenie právomocí: vyššie výkonné funkcie vykonávali tzv. vojenské orgány a súdnu a základnú správu vykonávali civilné orgány. Mimo tohto systému boli rôzne typy vazalských a tributárnych štátov (napr. Krymský chanát, Sedmohradsko, Moldavsko, Valašsko a i.). Pokiaľ ide o centrálne štátne orgány a vojenskú organizáciu, svoju komplexnú podobu nadobudli v polovici 16. storočia za vlády sultána Sulejmana, hoci v ďalšom období prechádzali viacerými zmenami. Centrálne orgány mali svoje hlavné sídlo v paláci Topkapi v Istanbule a tvorili ich dve základné časti: palác a byrokracia. Palácová časť zahrňovala najbližších sultánových podriadených, ktorí sídlili v paláci a zabezpečovali chod samotného paláca i sultánovu rodinu, ktorá obývala hárem. Na čele najvyššieho byrokratického úradu stál veľkovezír (sadrazam). Táto funkcia existovala v Osmanskej ríši už na začiatku 14. storočia. Veľkovezír mal široké právomoci a reálne bol prvým zástupcom sultána. Podliehali mu všetci miestni správcovia, vojenskí velitelia a sudcovia. Ich vplyv postupne narástol tak, že v 17. storočí sa v ich rukách sústreďovala reálna moc v ríši. Okrem veľkovezíra do vyššej elity úradníkov patrili ďalší vezíri, ktorých menoval sultán. Každý z nich mal na starosti správu daného špecializovaného segmentu, napríklad nişancı başi viedol kancelársku agendu sultána, reis-ül küttab viedol zahraničné záležitosti a defterdar sa staral o financie a štátnu pokladňu.
Centrálny orgán predstavoval díván, na ktorom sa stretávali veľkovezír a ďalší osmanskí predstavitelia. Na začiatku plnil funkciu poradného orgánu sultána, ktorý sa ho priamo zúčastňoval. Neskôr bol sultán prítomný iba za zástenou a od polovice 16. storočia sa díván konal bez prítomnosti sultána pod vedením veľkovezíra. Od začiatku 18. storočia nepriamo fungoval ako výkonný orgán, čiže predstavoval určitý typ vládneho aparátu. Okrem veľkovezíra a ďalších vezírov boli členmi dívánu jednotliví ústrední hodnostári, ku ktorým sa radili hlavný muftí (šejch-ul-islam), janičiarsky aga, kapudan paša (najvyšší veliteľ námornej flotily) a iní. Spolu tvorili jeden veľký byrokratický úrad – Vysokú portu.
Dôležitú úlohu v štátnom aparáte Osmanskej ríše zohrávalo islamské duchovenstvo (ulamá), na ktorého čele stál vyššie spomínaný šejch-ul-islam, ktorý bol volený sultánom. Z hľadiska kompetencií bol po veľkovezírovi druhou najvplyvnejšou osobou v osmanskom štáte. Šejch-ul-islam však v pravom zmysle slova nebol členom oficiálneho vládneho aparátu a nedisponoval správnymi právomocami. Mal však zásadný vplyv na zákonodarstvo a súdnictvo, prostredníctvom ktorých vedel ovplyvňovať vládne rozhodnutia, keďže väčšina zákonov a rozhodnutí sultána musela byť podľa islamského práva schválená iba vo forme vyhlásenia (fatwá), vydávaného práve šejch-ul-islamom. Na druhej strane, duchovenstvo (vrátané šejch-ul-islama) v Osmanskej ríši bolo podriadené najvyššej moci sultána. Duchovenstvo na rozdiel od administratívy nezaťažovalo štát finančne, keďže žilo na úkor vakufného majetku či milodarov.
Špecifickým znakom pre osmanské byrokratické úrady bola absencia dvorskej šľachty, typickej pre niektoré európske kráľovské dvory. Tituly a príjem záviseli iba od pozície v službách osmanského sultána bez závislosti na pôvodnom spoločenskom postavení. O kariérnom postupe na dvore rozhodovali viac osobné kvality a zásluhy než rodový či spoločenský pôvod. Kým do vlády Selima I. (1512 – 1520) najvyššie vládne hodnosti ešte obsadzovali predstavitelia významných osmanských rodov, po ňom sa táto prax začala meniť. Do najvyšších funkcií sa mohli prepracovať aj predstavitelia z najnižších spoločenských vrstiev, neurodzených rodov a dokonca aj z radov nemoslimského obyvateľstva. Napríklad v osmanských vojenských úradoch sa často presadili janičiari, ktorí pochádzali hlavne z kresťanských rodín. Všetci úradníci boli plne podriadení sultánovi a za akékoľvek priestupky boli podľa zákona trestaní. V niektorých prípadoch za chyby či z nevôle sultána často platili aj vlastnými životmi. To bol napríklad prípad veľkovezírov Ibrahima pašu a Ahmeda pašu, ktorých dal oboch popraviť sultán Sulejman I.
Na tomto mieste však nie je potrebné bližšie špecifikovať centrálne orgány a funkcie osmanského štátu. Táto stručná definícia slúži iba ako náčrt hlavných princípov riadenia osmanského štátu a východisko pre definíciu provinčnej správy. Ako už bolo uvedené vyššie, organizácia miestnej správy bola prepojená s vojensko-politickými správnymi princípmi osmanského štátu, pričom sa zachovávali určité špecifiká. V ranom období Osmanskej ríše (13. storočie) sa ríša delila na dve hlavné provincie (ejálety): Anatólsky a Rumelský ejálet (európske územie), no s neskorším rozširovaním hraníc ríše sa ich počet postupne zvyšoval.
Osmani sa v oblasti Balkánu a strednej Európy (mysliac tým južné hranice Uhorska) objavili v priebehu 15. storočia, no ich prítomnosť mala podobu vojenských koristníckych nájazdov (ghazi) a pohraničných bojov proti uhorským vojenským jednotkám. Tradične sa za zlom v príchode Osmanov do strednej Európy chápe dobytie Belehradu v roku 1521 a najmä bitka pri Moháči v roku 1526, keď uhorské vojsko vedené kráľom Ľudovítom II. Jagelovským (1516 – 1526) porazila osmanská armáda na čele so sultánom Sulejmanom I. (1520 – 1566). Samozrejme, je nepochybné, že táto bitka (v ktorej padol aj mladý a bezdetný kráľ Ľudovít) viedla k viacerým politicko-mocenským zmenám v rámci uhorského štátu a pripravila pôdu na postupné obsadenie uhorského územia Osmanmi. Bezprostredne však nespôsobila inštitucionálne zakotvenie osmanského štátu na území strednej Európy. Z tohto hľadiska bolo rozhodujúcim momentom definitívne obsadenie Budína v roku 1541, ktorý sa následne stal administratívnym centrom nového osmanského ejáletu (alebo pašalíka) v strednej Európe. Pre strategickú a významnú prístavnú polohu na rieke Dunaj predstavoval najvýznamnejšiu osmanskú provinciu v stredoeurópskom priestore.
V rámci stredoeurópskeho priestoru vzniklo v priebehu 16. a 17. storočia viacero osmanských ejáletov (alebo pašalíkov). Okrem už spomínaného Budínskeho (1541 – 1686) to bol Temešvársky (1552 – 1716/18), Jágerský (1596 – 1661/87), Kanižský (1600 – 1686/90), Varadínsky (1660 – 1692), Novozámocký (1663 – 1685) a krátkotrvajúci Sihoťský ejálet (1594 – 1600), ktorý vznikol počas pätnásťročnej vojny a neskôr sa stal súčasťou Kanižského ejáletu. V porovnaní s inými časťami v rámci európskej časti Osmanskej ríše mal stredoeurópsky región vysoký počet administratívnych jednotiek. Hlavný dôvod spočíval v tom, že tento región bol geostrategicky veľmi dôležitý, keďže sa nachádzal na hraniciach s Habsburskou ríšou, zo strany ktorej stále hrozili útoky. Spoločné hranice tak bolo potrebné chrániť. Ich defenzívu zabezpečovala hustá sieť opevnených sídel a hradov, na ktorých sa nachádzali obranné vojenské jednotky. Riadenie vysokého počtu takýchto sídel a posádok bolo administratívne náročné, z toho dôvodu – kvôli efektívnejšiemu riadeniu – bolo celé územie rozdelené do viacerých vojensko-správnych jednotiek. Podobná situácia vládla aj v iných pohraničných oblastiach Osmanskej ríše.
Po obsadení a zriadení provinčných jednotiek Osmani následne vykonávali systematické a podrobné prieskumy (tahrir) s cieľom odhadnúť príjmy, ktoré mohla štátna pokladnica získať zo svojich čerstvo zabraných území. Tahrir sa posielal aj do Istanbulu centrálnej vláde, ktorá prostredníctvom neho mala prehľad a kontrolu nad hospodárskym stavom provincie. Po nariadení výberu daní sa následne príjmy vyplácali jednotlivým členom provinčných jednotiek. V osmanskom Uhorsku sa veľká časť príjmov prideľovala jednotkám v pohraničných obranných pevnostiach a pozemným jazdeckým silám. Tie ich poberali v podobe vojenských lén, ktorých systém bude vysvetlený nižšie.
Na čele každého ejáletu stál takzvaný beglerbeg s vojenskou hodnosťou paša. Do funkcie ho dosadzovala centrálna moc, ktorej sa priamo zodpovedal. Beglerbegovia boli vyberaní a volení prevažne z radov palácových otrokov a funkcionárov (kapikulu), čím si sultán a jeho najbližší vezíri chceli zabezpečiť dôkladnejšiu kontrolu jednotlivých provincií. Vzťah pozícií centrálneho úradu a provinčnej správy fungoval jednostranne. Či už dobrovoľne, alebo povinne, členovia paláca a ústredného úradu mohli byť menovaní do ktorejkoľvek pozície v rámci provinčnej správy. Napríklad janičiar alebo sipahí z Porty sa mohol stať beglerbegom ejáletu. Naopak však tento princíp nefungoval. Držitelia timárov nemohli byť dosadení do funkcie v centrálnom úrade.
Beglerbegovia mali správne, vojenské (obranné) a súdne právomoci. Boli priamymi vykonávateľmi sultánskych príkazov. Disponovali plnou zvrchovanosťou nad spravovaným územím, prideľovali pozemky a udeľovali správne funkcie nižším osobám v rámci správneho systému. Neplnili iba administratívne funkcie, ale zároveň boli vojenskými veliteľmi provinčných armádnych jednotiek a takisto hlavnými finančnými správcami.
Charakter centrálneho úradu sa určitým spôsobom premietal aj do podoby provinčnej správy. Na čele provinčného byrokratického aparátu stál defterdar, ktorý zároveň zodpovedal za vedenie provinčnej pokladne a financií. Okrem neho tu pôsobili ďalší nižší úradníci, ktorí vypomáhali s finančnou a administratívnou správou provincie (pisári, vyberači daní, komisári a pod.). Finančný úrad sa delil na dve časti. Prvá spravovala sultánsky majetkov (hass), kým tá druhá sa starala o majetok, ktorý bol udelený do užívania vojakom a administratívnym pracovníkom (zeamet a timár).
Dôležitým správnym orgánom provincie bol díván, ktorému predsedal beglerbeg. Diván pozostával z provinčných úradníkov, ako bol defterdar, sudca (kádí) a duchovný (muftí), a vojenských veliteľov jednotlivých jednotiek janičiarov, sipáhijov, artilérie a iných. Slúžil zároveň ako kontrolný mechanizmus, keďže jeho členovia mohli oponovať beglerbegovi. V prípade jeho svojvôle sa mohli sťažovať na Vysokej porte v Istanbule, čo mohlo viesť k zosadeniu, respektíve k odvolaniu beglerbega z funkcie.
Každý ejálet sa ďalej delil na menšie správne jednotky, takzvané sandžaky (turecké slovo označujúce zástavu alebo štandardu), ktoré spravovali takzvaní sandžakbegovia. Počet sandžakov nebol vždy stály a nemenný, hoci sa Osmani snažili rešpektovať pôvodné jednotky uhorskej správy, čiže stolice. V dôsledku častých vojen na pohraničí v priebehu 16. a 17. storočia však ich počet kolísal a ich zaradenie do jednotlivých ejáletov sa menilo. Napríklad Budínsky ejálet po jeho vzniku v roku 1541 tvorilo 17 sandžakov. V roku 1566 sa ich počet zvýšil na 21, no po administratívnej reorganizácii vyvolanej dobytím nových území v roku 1600 ich počet klesol na číslo osem. V 16. storočí mohli sultáni priamo zasahovať do provinčného diania prostredníctvom sandžakbegov, s ktorými boli v písomnom kontakte, no neskôr v 17. storočí samostatnosť a právomoci beglerbegov narástli. To sa odrážalo aj na ich príjme. Kým v 16. storočí bol príjem beglerbegov okolo 1,6 milióna akçe, v 17. storočí bol trojnásobne vyšší. Väčšinu svojich výdajov pokrývali z provinčnej pokladne, ktorá sa dopĺňala výberom daní. Jediným záujmom Osmanov bolo zabezpečiť si kontrolu nad územím, keďže to bolo nárazníkové územie. Hlavnou úlohou pohraničných sandžakov (aj ejáletov) bolo zabezpečiť obranu pred prípadným prienikom nepriateľských vojsk, prípadne pripraviť pôdu na potenciálne výpravy s cieľom získať nové územia a tým aj daňových poplatníkov. Pre Osmanskú ríšu predstavovali nárazníkovú zónu, a preto si zaslúžili väčšiu pozornosť a záujem od centrálnej vlády. Keďže Budínsky ejálet bol pohraničnou provinciou Osmanskej ríše, takéto aktivity sa očakávali nielen od sandžakbegov, ale aj od samotného budínskeho beglerbega, ktorý mal svojich podriadených v takomto konaní podporovať a vo vhodnom čase mal podobné akcie sám organizovať.
Sandžaky pozostávali z menších správnych jednotiek alebo dištriktov nazývaných nahiye (oblasť, krajina), v rámci ktorých sa nachádzali viaceré dediny a usadlosti. Kým v centrálnych častiach ríše boli nahiye oblasti s presne stanovenými hranicami, v pohraničí mali skôr formálny charakter. V niektorých prípadoch nahiye dokonca splývali so samotnými sandžakmi, ktorých sídlo sa nachádzalo v príslušnej pevnosti (napr. Fiľakovo, Novohrad, Sečany a i.). Správa nahiye taktiež spadala do timárskeho systému. Všetky boli zapísané v registri defter, na základe ktorého mali osmanskí úradníci prehľad o obyvateľstve a daniach, ktoré odvádzali. Administratívne rozdelenie podľa deftera (podliehajúce daniam) na hraniciach nie vždy sedelo s politickými hranicami ríše, čo často vyvolávalo dvojité zdanenie obyvateľstva v tomto pohraničnom území. Viaceré dediny, ktoré sa nachádzali ďaleko za oficiálnymi hranicami, boli podľa osmanských úradníkov, spoliehajúcich sa na defteri, súčasťou daňovej povinnosti voči Osmanskej ríši.
Správcovia pohraničných oblastí boli zodpovední za výber daní a obranu hraníc a údržbu obranných pevností. Boli taktiež povinní informovať beglerbega a následne aj Portu o dôležitých udalostiach na osmansko-habsburských hraniciach. V prípade, že by tak neurobili, im hrozili rôzne tresty. Napríklad v roku 1669 bol na príkaz Porty popravený novozámocký beglerbeg Suhrab Mehmed Paša za to, že neinformoval o výstavbe novej obrannej pevnosti na habsbursko-osmanských hraniciach.
Osmanské ejálety v strednej Európe predstavovali predovšetkým defenzívnu líniu ríše proti nepriateľovi. Z toho dôvodu bol v tejto oblasti vybudovaný obranný systém v podobe siete obranných pevností, v ktorých sa nachádzal stály počet vojakov s dostatočnou vojenskou výbavou. Po vzniku Budínskeho ejáletu boli posádky umiestnené v Moháči, Szekszárde a Szekcső na pravom brehu rieky Dunaj a v roku 1543 v Kaloči, Sobotke a Segedíne. Neskôr vznikli ďalšie v Siklóse, Päťkostolí, Stoličnom Belehrade a Ostrihome. Provincie nemali iba obrannú funkciu, ale zároveň slúžili ako brána pre potenciálny útok a vpád do Európy. Výdavky na údržbu a žold vojenskej posádky boli hradené z provinčnej pokladne, ktorej hlavným zdrojom príjmov bol výber daní. Z dlhodobého hľadiska vysoké náklady na údržbu výrazne finančne zaťažovali provinciu, a tak centrálna vláda riešila tento deficit posielaním peňažnej podpory zo susedných provincií (napr. Temešvár) či z iných bohatších častí Osmanskej ríše.
Špecifickým znakom fungovania osmanského štátu na hraniciach s Uhorskom bol vznik takzvaných kondomínií, čiže území spoločne spravovaných osmanskou a uhorskou, respektíve habsburskou stranou. Vzhľadom na to, že ani jedna bojujúca strana nevedela presadiť moc na danom území, vytvorili sa pohraničné oblasti, ktoré sa rozprestierali od Komárna až po Abov. Obyvateľstvo na tomto území bolo nútené vyplácať dane a poplatky obom stranám. Problémom boli aj nejasnosti vo vymedzení presných hraníc v osmansko-habsburských mierových zmluvách, ako i samotné porušovanie zmlúv pohraničnými správcami na osmanskej i uhorskej strane. Takáto politika výrazne zhoršovala sociálno-ekonomickú situáciu v týchto pohraničných oblastiach.
Ako už konštatoval M. Celnár, stredná Európa (hlavne Uhorsko) predstavovala pre Osmanov územie so špecifickým statusom, keďže sa tu – v porovnaní s inými časťami ríše – aplikoval odlišný systém správy. V osmanskom Uhorsku sa v podstate nikdy nepodarilo zaviesť taký istý systém správy ako v iných osmanských provinciách. Dôvodom bol hlavne fakt, že išlo o pohraničnú značne militarizovanú oblasť susediacu s nepriateľským územím. Navyše, práve v pohraničných oblastiach sa prekrývali dve rozdielne štátne zriadenia.
Vojensko-lénny systém
Osmanský vojenský systém bol úzko prepojený so správnymi orgánmi ríše na centrálnej a provinčnej úrovni, preto ho nemožno opomenúť. Predstavoval efektívny a organizovaný vojensko-lénny systém, ktorý Osmanskej ríši v období 15. – 18. storočia zabezpečil pozíciu jednej z najmocnejších ríš v euro-ázijskom priestore. Za úspechy na vojenskom poli mohla ďakovať aj početnej (cca 80- až 100-tisíc vojakov) dobre vycvičenej a organizovanej armáde. Tento systém sa začal uplatňovať v druhej polovici 14. storočia a bol zriadený podľa vzoru a tradície seldžuckého Rúmskeho sultanátu. Niektoré formy prebrali od Byzantíncov. Osmanská armáda od 14. storočia prešla viacerými fázami vývoja, no v 15. storočí sa jej delenie ustálilo na tri hlavné časti: centrálnu (kapikulu), provinčnú (timar) a pohraničnú armádu (akincı).
Centrálnu armádu tvorilo šesť jazdeckých oddielov (tur. altı bölük halkı) a oddiely janičiarov (tur. yeŋiçeri – nové vojsko), ktorí boli regrutovaní prostredníctvom takzvaného systému „devširme“ (daň krvi). Vojenská služba v provinčnej a pohraničnej armáde v strednej Európe (ale aj v iných oblastiach ríše) bola priamo spojená s udeľovaním lén – timárskym systémom, ktorý predstavoval efektívny kontrolný mechanizmus centrálnej vlády (resp. sultána) pre riadenie provinčných vojsk, ktorých najvyššie postavení členovia boli zároveň súčasťou administratívnej správy provincie. Keď osmanskí sultáni po úspešných vojenských expanzívnych výpravách získali novú pôdu, okamžite sa ju snažili začleniť do timárskeho systému držby pôdy. V rámci tohto systému bola novozískaná pôda rozdelená na panstvá (podľa výnosu) a za ich správcov boli menovaní jednotliví členovia provinčnej armády na základe stupňa ich hodností. Z hľadiska typológie lén v Osmanskej ríši existovali tri druhy: veľké léna hass, ktoré mali k dispozícii sultán, jeho vezíri a správcovia provincií a sandžakov – ich výnos bol od 100 000 akçe. Ďalšie dva druhy predstavovali menšie provinciálne vojenské léna: stredne veľké léna s výnosom 20 000 až 100 000 akçe (zeamet) a malé léna s výnosom do 20 000 akçe (timar). Veľká časť pôdy bola rozdelená hlavne medzi osmanských vojakov a úradníkov, no asi 20 % územia si ponechal v správe osmanský štát (v podobe hass). Zeamet dostávali najčastejšie za vojenské zásluhy vojenskí guvernéri a vyšší dôstojníci jazdectva a držiteľmi timarov sa stávali radoví kavaleristi (sipahi). Timár ako léno nebolo dedičné a jeho držiteľ mal nárok iba na príjmy z pôdy, nie na pôdu samotnú. Dostávali ju v podstate do nájmu za službu v armáde. Ich hlavnou úlohou bolo zabezpečiť ľudské a finančné zdroje na podporu osmanskej armády a zároveň vydržiavanie štátu. Konkrétne: za prepožičanie pôdy v prípade vojenskej potreby boli držitelia timarov povinní vycvičiť a poskytnúť určitý počet vojakov – jazdcov (cebelu). Držitelia väčších lén ako hass a zeamet boli povinní poskytnúť väčší počet vojakov než držitelia menších timárov. Ďalšou ich povinnosťou bolo zabezpečiť ochranu obyvateľstva, ktoré žilo na ich pôde a obhospodarovalo majetok a bolo zároveň zdrojom daňových príjmov. Z ich práce boli živení samotní prenajímatelia pôdy, preto ich ochrana bola nevyhnutná. Hoci sa timársky systém uplatňoval hlavne v centrálnych provinciách ríše, Osmani ho aplikovali aj na severozápadných hraniciach ríše, teda v osmanskom Uhorsku.
Okrem sipahíjovskej kavalérie existovala ešte nepravidelná ľahká jazda (akincı), ktorá slúžila v pohraničných provinciách a z hľadiska sociálneho statusu tvorila určitý medzistupeň medzi askeri a reaya, keďže na rozdiel od pravidelnej centrálnej alebo provinčnej armády nebola vyplácaná ani žoldom, ani v podobe timáru. V čase mieru sa živila väčšinou remeslom či príležitostným výberom poplatkov a počas vojny bola spravidla vysielaná plieniť nepriateľské územia, kde sa snažila získať čo najväčšiu korisť. Až do 17. storočia tvorili súčasť vojenských štruktúr, no postupne, v súvislosti s poklesom expanzívnych vojen, sa marginalizoval ich význam v rámci osmanskej armády.
Zákonodarstvo a súdnictvo
Neoddeliteľnou súčasťou riadenia osmanského štátu bol súdno-právny systém, založený na princípoch islamského práva (šaríʼa) hanífovského mazhabu a vlastného – tureckého obyčajového práva (örf). Nemožnosť plnej aplikácie islamského náboženského práva v zložitom systéme centralizovanej politiky osmanských sultánov viedla k rozvoju vlastného špecifického zákonodarstva. Sultán vydával nariadenia (hatt) a dekréty (firman), ale tie z nábožensko-právneho hľadiska museli byť v zhode so šaríʼou a schválené prostredníctvom fatwá, ktorú vyhlasoval najvyšší istanbulský muftí (a kádí zároveň) – šejch-ul-islam. Takáto prax bola najčastejšie realizovaná v prípade vydávania zbierok zákonov (kanun-name). Najznámejšie zbierky kanun-name boli vydané za vlády Mehmeda II. (1453 – 1456), Selima I. (1512 – 1520), Sulejmana (1520 – 1566) či Ahmeda I. (1603 – 1617). Tieto kanun-name určovali najmä spôsob centrálnej štátnej správy a vojenského zriadenia i celú provinčnú úradnícku, vojenskú a súdnu hierarchiu a daňový systém. Zbierka kanun-name bola platná iba za života sultána, ktorý danú zbierku zákonov vydal. Po jeho smrti jej platnosť končila. Preto každý nový sultán musel vydávať vlastný kanun-name. Predstavovali tak kontinuálnu líniu zákonodarstva Osmanskej ríše a v rámci osmanského islamského práva patria medzi dôležité pramene.
Súdny systém zodpovedal administratívno-teritoriálnemu deleniu, v rámci ktorého fungovali tradičné islamské súdy (takzvané šaríʼatské súdy). V každom administratívnom celku bol zriadený jeden alebo viacero takýchto súdov. Existovali dve základné územné oddelenia: anatólsky a rumelský, na ktorých čele stáli takzvaní vojenskí sudcovia – kadıaskeri (alebo kazaskeri), volení najprv veľkovezírom a v neskoršom období šejch-ul-islamom. Zodpovedali za riadenie šaríʼatských súdov v rámci svojej územnej pôsobnosti, dosadzovali a odvolávali sudcov v provinciách.
Ústrednou postavou osmanského islamského provinčného súdnictva bol sudca – kádí. Jeho hlavnou úlohou bolo po právnej stránke kontrolovať fungovanie vojensko-lénneho a administratívneho systému. Z toho dôvodu disponoval určitou mierou autonómie. V rámci strednej Európy bol najvýznamnejším z provinčných kádíov budínsky kádí, ktorý patril k najdôležitejším sudcom v rámci celej Osmanskej ríše.
Provincie boli rozdelené do menších súdnych obvodov (kadiliky), ktoré sa nemuseli stotožňovať s oficiálnym rozdelením na sandžaky, prípadne v rámci jedného sandžaku mohlo existovať viacero kadilikov. V každom z nich pôsobil jeden kádí, ktorý mal na starosti šaríʼatské súdy. Okrem toho spolu so sandžakbegmi zodpovedali za výber niektorých druhov daní ako džizja (daň z hlavy od nemoslimského obyvateľstva) či avariz.
V mestách mali kádí aj svojich pomocných sudcov (naib). Okrem kádíov sa právnymi záležitosťami zaoberali muftíovia ako najväčší znalci moslimskej vierouky. Kádíovia boli volení do funkcie zväčša na tri roky. Muftíovia pôsobili doživotne. Súdnictvo ako súčasť duchovenstva finančne nezaťažovalo štát. Poplatky poberali od súdiacich sa strán alebo z vakufných majetkov.
Typológia Osmanskej ríše
Na základe predstaveného textu môžeme Osmanskú ríšu definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúcimi ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nielen na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc), ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európy nastal po takzvanej veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699), vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovou záštitou pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali aj na základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických – princípov.
Osmanskú ríšu teda môžeme definovať ako teokraticko-monarchistický typ štátu s vojensko-administratívnym spôsobom kontroly a správy, ktorý však disponoval viacerými vnútornými kontrolnými mechanizmami, čiastočne narúšajúce ideologicko-náboženské a mocenské princípy riadenia štátu. Tento mechanizmus bol uplatňovaný nie len na centrálnej, ale aj provinčnej úrovni, no v rámci priestoru strednej Európy platili určité špecifiká. Tie boli definované jeho geostrategickou polohou a významom pre osmanský štát (obranná línia a ochrana hraníc) ako aj pôvodnou formou správy územia, uplatňovanej pred príchodom Osmanov do strednej Európy. Definitívny zlom osmanskej štátnej kontroly a moci v oblasti strednej Európe nastal po takzvanej Veľkej tureckej vojne so Svätou ligou (1683 – 1699) vedenou rakúskou vetvou Habsburgovcov, Poľskom, Benátkami a pod ideovom záštitou Pápežského štátu. Po tejto vojne sa na znovuzískaných územiach začal zavádzať systém správy uplatňovaný v rámci Habsburskej monarchie. Vyše 150-ročná osmanská prítomnosť v strednej Európe tak predstavovala obdobie, v rámci ktorého sa štát a jeho riadenie definovali a chápali na aj základe iných – turko-mongolských mocensko-politických a islamských nábožensko-ideologických princípoch.
PhDr. Lukáš Rybár, PhD.
Bibliografia
ÁGOSTON, Gábor. A flexible empire: authority and its limits on the Ottoman frontiers. In International Journal of Turkish studies. 2003, roč. 9, č. 1-2, s. 15 – 31.
ÁGOSTON, Gábor. Defending and administering the Hungarian frontier. In WOODHEAD, Christine (ed.). The Ottoman World. London, New York: Routledge, 2012, s. 220 – 236.
ÁGOSTON, Gábor. The Costs of the Ottoman Fortress-System in Hungary in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. In Ottomans, Hungarians, and Habsburgs in Central Europe. The Military Confines in the Era of Ottoman Conquest. Leiden: Brill, 2000, s. 195 – 228.
ALEŠ, Pavel. Cirkevné dejiny I. Úvod a prvé obdobie cirkevných dejín. Prešov: Univerzita P.J. Šafárika, 1992.
CELNÁR, Michal. Hranice a pohraničie v kontexte osmansko-uhorských vojen 16. a 17. storočia. In KUŠNÍROVÁ, Dana – PAVONIČ, Peter (eds.). Hranice v priestore a čase. Stretnutie mladých historikov X. Košice: Univerzita P.J. Šafárika, 2021, s. 25 – 33.
ÇALISIR, Muhammad Fatih. War and Peace in the Frontier: Ottoman Rule in the Uyvar Province, 1663-1685 [Master Thesis]. Ankara: Bilkent University 2009.
ÇIRAKMAN, Asli. From the „Terror of the World to the „Sick Man of Europe“. European Images of Ottoman Empire and Society from Sixteenth Century to the Nineteenth. New York: Peter Lang, 2002.
FODOR, Pál. Ottoman Policy Towards Hungary, 1520-1541. In Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae, 1991, roč. 45, č. 2/3, s. 271 – 345.
IMBER, Colin. The Ottoman Empire 1300–1650. The Structure of Power. New York: Palgrave Macmillan, 2002.
INALCIK, Halil. Ottoman Methods of Conquest. In Studia Islamica, 1954, roč. 2, s. 103 – 129.
İNALCIK, Halil. The Rise of the Ottoman Empire. In COOK, Michael A. A History of the Ottoman Empire to 1730. Cambridge: Cambridge University Press, 1976, s. 10 – 53.
HALLAQ, Wael B. An Introduction to Islamic Law. Cambridge: Cambridge University Press 2009.
HEGYI, Klára. The financial position of the vilayets in Hungary in the 16th – 17th centuries. In Acta Orientalia Academiae Scientiarum Hungaricae, 2008, roč. 61, č. 1-2, s. 77 – 85.
HEGYI, Klára. The Ottoman Network of Fortresses in Hungary. In Ottomans, Hungarians, and Habsburgs in Central Europe. The Military Confines in the Era of Ottoman Conquest. Leiden: Brill, 2000, s. 163 – 193.
KNAPP, Viktor. Velké právní systémy. Úvod do srovnávací právní vědy. Praha: C.H.Beck, 1996.
KOPČAN, Vojtech. Nove Zamky - Ottoman Province in Central Europe. In Studia historica Slovaca, 1995, č. 19, s. 53 – 72.
KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava: Veda, 1986.
KREISER, Klaus – NEUMANN, Christoph K. Dějiny Turecka. Praha: NLN, 2010.
LEWIS, Bernard. Dějiny Blízkého východu. Praha: NLN, 2007.
NECIPOĞLU, Gülru. Architecture, ceremonial, and power: The Topkapi Palace in the fifteenth and sixteenth centuries. Cambridge, Massachusetts: The MIT Press, 1991.
NICOLLE, David. The Janissaries. London: Osprey Publishing, 1995.
OSTŘANSKÝ, Bronislav. Malá encyklopedie islámu a muslimské společnosti. Praha: Libri, 2009.
PÁLOSFALVI, Tamás. From Nicopolis to Mohács: A History of Ottoman-Hungarian Warfare, 1389–1526. Leiden: Brill, 2018.
POPOVIĆ, Dušan J. Srbi u Vojvodini. Knjiga I. Novi Sad: Matica Srpska, 1990.
POTMĚŠIL, Ján. Šaríͨͨa. Úvod do moslimského práva. Praha: Grada, 2012.
SCHACHT, Joseph. An Introduction to Islamic Law. Oxford: Clarendon Press, 1982.
STREUSAND, Douglas E. Islamic Gunpowder Empires. Ottomans, Safavids, and Mughals. Philadelphia: Westview Press, 2011.
SUGAR, Peter F. Southeastern Europe under Ottoman Rule, 1354 – 1804. A History of East Central Europe. Vol. V. Seattle, London: University of Washington Press, 1977.
SZABÓ, János B. The Ottoman Conquest in Hungary: Decisive Events (Belgrade 1521, Mohács 1526, Vienna 1529, Buda 1541) and Results. In FODOR, Pál (ed.). The Battle for Central Europe. Leiden: Brill, 2019, s. 263 – 275.
TAUER, Felix. Svět islámu. Praha: Vyšehrad, 1984.
UYAR, Mesut – ERICKSON, Edward J. A Military History of the Ottomans: From Osman to Atatürk. Santa Barbara, Denver, Oxford: ABC CLIO, 2009.
САДАГДАР, М.И. Основы мусульманского права. Москва: Университет дружбы народов им. Патриса Лумумбы, 1968.
