Protihabsburské povstania
Habsburský integračný projekt centralizovanej monarchie v stredoeurópskom priestore bol koncipovaný na princípe politického, konfesionálneho a správneho absolutizmu. Základný rámec habsburského poňatia monarchizmu formuloval už Ferdinand I. (1503 – 1564). Tento spočíval na štyroch stabilizačných princípoch: teritoriálne zadefinované jadro konglomerátu (Dolné a Horné Rakúsko spolu s Čechami a Moravou), garantovanie dynastickej vlády, centrálne byrokratické riadenie monarchie a legitimizácia habsburskej koncepcie štátu jediným štátnym náboženstvom – katolicizmom.
Habsburgovci a stredná Európa
Tento politický program Habsburgovcov sa v krajinách strednej Európy, predovšetkým v Českom a Uhorskom kráľovstve, stretol s protichodným stavovským videním a koncepciou štátu. Napokon, každá krajina sa napriek štátnopolitickým inováciám Habsburgovcov riadila ešte aj v úvode 17. storočia vlastnou legislatívou a fungovala v rámci svojich tradičných správnych štruktúr. V Uhorsku, ktoré ostalo de facto samostatným kráľovstvom, museli Habsburgovci viesť politiku pragmatizmu, kompromisu a benevolencie (i všeobecné amnestovanie účastníkov protihabsburských povstaní svedčilo o tom, že vladári z Viedne si nedovolili, a to ani na začiatku 18. storočia, radikálne a absolutisticky zakročiť voči svojim politickým oponentom). Naostatok, expandujúca Osmanská ríša a postupné presadenie politickej suverenity Sedmohradska zapríčinili, že habsburská moc sa prakticky vzťahovala približne na 30 – 40 % z celkovej rozlohy predmoháčskeho Uhorského kráľovstva. Bariérou pre integráciu Uhorska do správnych štruktúr habsburskej monarchie bol nezáujem Uhrov vládnuť svojej krajine spoza jej hraníc. Len veľmi pomaly sa uhorská aristokracia stávala súčasťou dvora vo Viedni. Komplikáciou pri presadzovaní centralizačných snáh Habsburgovcov v Uhorsku bol tiež fakt, že domáca politická elita bola na prelome 16. a 17. storočia väčšinovo protestantská (85 %).
Moment destabilizácie v habsburskej monarchii nastal v prvých desaťročiach 17. storočia, keď sa veľká časť príslušníkov stavovských orgánov v jednotlivých krajinách stredoeurópskeho súštátia identifikovala s protestantizmom a s proticisársky ladenou politikou. Po odboji v rokoch 1546 – 1547 sa v Českom kráľovstve opätovne radikalizovali stavy v rokoch 1608 – 1611 a 1618 – 1620. V 20. rokoch 17. storočia eskalovala šľachtická rebélia a povstania stavov v Dolnom a Hornom Rakúsku.
Protihabsburské povstania v Uhorsku v 17. a 18. storočí
Uhorsko vstupovalo do 17. storočia taktiež vnútropolitickou krízou. Až útlm na habsbursko-/uhorsko-osmanskom fronte umožnil Habsburgovcom presadzovať intenzívnejšie politiku absolutizmu. Zároveň sa na uhorskej politickej scéne aktivizovala protihabsbursky naladená odbojná časť stavovskej reprezentácie, pričom sa opozícii dostalo silnej opory v Sedmohradskom kniežatstve. Sedmohradsko je historiografiou považované za katalyzátor konfliktu ako takého, pričom rozhodujúcim nebol len fakt, že vodcovia povstaní zastávali sedmohradský kniežací stolec, ale tiež spoločné/podobné socioekonomické problémy sedmohradského a (najmä) hornouhorského územia. Protihabsburské povstania reflektovali nielen momentálny stav v krajine, ale tematizovali uhorské krajinské problémy kumulujúce sa niekoľko desaťročí a tkveli tiež v špecifických javoch viažucich sa ku konkrétnym uhorským oblastiam. Samozrejme, konexie sedmohradských kniežat s uhorskou šľachtou a osobné záujmy sedmohradských vodcov neraz napomáhali rozvinutiu spolupráce na poli odboja proti habsburskej politike. Uhorská politická reprezentácia mohla do ozbrojených vystúpení proti kráľom z habsburského rodu v 17. storočí vstupovať s argumentom, že využíva svoje legálne právo na odpor (ius resistendi) zakotvené v Zlatej bule Ondreja II. z roku 1222. Povstalci v 18. storočí už týmto právnym nástrojom nedisponovali, pretože uhorskí zákonodarcovia ho na krajinskom sneme v Prešporku v roku 1687 podľa vôle panovníka zrušili. Súčasne snem potvrdil dedičný nárok Habsburgovcov na uhorskú korunu.
Uhorské protihabsburské povstania v 17. a na začiatku 18. storočia boli fenoménom zasiahnuvším celú ranonovovekú spoločnosť a v porovnaní so situáciou v českých a rakúskych krajinách protihabsburské naladenie dosiahlo v uhorských reláciách celkom iný časový aj teritoriálny záber. Navyše, pôvodná spoločenská základňa povstaní vymedzená príslušníkmi uhorských stavov (predovšetkým príslušníkmi šľachty, pomenej slobodnými kráľovskými a banskými mestami, ktoré boli nútené participovať na povstaniach aj kvôli zachovaniu vlastnej existencie a pre priame vojenské ohrozenie) a hajdúchmi i vojakmi uhorských pevností sa v druhej polovici 17. storočia výrazne modifikovala, aby dostala masívnu podporu urbánnych štruktúr a meštianskej populácie a nadobudla rámec celospoločenskej ľudovej revolty bez ohľadu na konfesionálnu identitu povstalcov. Na konci 17. storočia však prevaha poddanského obyvateľstva v povstaniach (ktoré nenadobudli celokrajinský charakter a viazali sa len na hornouhorské pozície) nepriniesla vnímanie týchto vzbúr ako nejakého všeobecného sociálneho zápasu poddaných. Výrazné zmeny v protihabsburskom odboji nastali až v 18. storočí, keď neprivilegované obyvateľstvo (bývalé vojenčiace elementy, sedliaci, mešťania zemepanských mestečiek) dokázalo účinne kooperovať so stavovskou reprezentáciou krajiny a komunikovať vlastné požiadavky. Povstalecké proklamácie za Františka II. Rákócziho nadobudli výrazné protifeudálne črty (oslobodenie poddaných, pozbavenie habsburskej dynastie uhorského vladárskeho stolca, všeobecné zdanenie, sloboda pre tri vierovyznania).
Geopoliticky exponovaným a vojenskými operáciami zasiahnutým sa v priebehu povstaní stalo predovšetkým územie kráľovského Uhorska (v dnešnom ponímaní šlo z veľkej časti o územie dnešného Slovenska, na ktorom bolo v záujme povstalcov získať primárne pod svoju kontrolu stredoslovenskú/dolnouhorskú banskú oblasť). Povstalecká mašinéria sa hýbala (juho)východno-západným smerom, pričom v 17. storočí vychádzala zo sedmohradského územia. Trajektória operujúcich vojsk bola prirodzene limitovaná a určovaná prírodnými dispozíciami a cestnou infraštruktúrou. Východiskovým bodom v stoliciach Horného Uhorska boli mestá Pentapolitany, odkiaľ povstalci pokračovali, buď severnou považskou spojnicou (cez Spiš, Liptov), alebo kopírovali známu turniansko-gemerskú trasu Poiplím k banskému regiónu Heptapolitany a do Dolného Uhorska (v zmysle územia dnešného juhozápadného Slovenska). Dynamický pohyb povstalcov Františka II. Rákocziho v prvej dekáde 18. storočia (a predovšetkým rozsah územia pod ich kontrolou) sa vymykal zo schémy ťažení v predchádzajúcom storočí. Po ukončení osmanského panstva v Uhorsku konflikt rezonoval takmer na celom území Panónskej panvy. V prvých rokoch povstalecké oddiely robili intenzívne výpady po Zadunajsku a strednom Podunajsku a stabilizovali povstaleckú moc na východ od kolmice vedenej priamo cez Budín.
Ofenzíva za prvých povstaní cielila (i v koordinácii so zahraničnými spojencami) mimo uhorských hraníc na Moravu, do Štajerska, na Viedeň. V týchto častiach monarchie však vojenská aktivita a ataky sedmohradských a uhorských povstalcov stroskotávali, pretože narážali nielen na silný cisársky odpor, ale tiež militarizujúce sa miestne obyvateľstvo. Záujem pokoriť cisára a dobyť hlavné mesto habsburskej monarchie doviedli aj kuruckého kráľa Imricha Thökölyho spolu s osmanskou armádou k bránam Viedne na prelome leta a jesene roku 1683. Povstalecká jazda, ktorá sa na začiatku 18. storočia dostala na Moravu a k Viedni, už však nebola súčasťou systematicky koordinovaných vojenských intervencií rákocziovských povstalcov.
Povstania v Uhorsku nesú v (stredo)európskych historiografiách pomenovania po jednotlivcoch stojacich v čele protihabsburskej politiky. Prvé ozbrojené vystúpenie v rokoch 1604 – 1606 viedol Štefan Bocskai, druhé povstanie Gabriela Bethlena sa odohrávalo v troch etapách 1619 – 1622, 1623 – 1624 a 1626, tretíkrát vystúpili povstalci pod vedením Juraja I. Rákocziho v období rokov 1644 – 1645. V druhej polovici 17. storočia sa pnutie medzi Uhorskom a Viedňou a existenčné ťažkosti obyvateľstva v uhorských stoliciach prejavili najskôr v epizodickej vzbure magnátskej kliky (svetskej i cirkevnej, protestantskej i katolíckej) známej ako Wesselényiho sprisahanie a v kuruckom hnutí (v roku 1672) vrcholiacom v odboji Imricha Thökölyho (1678 – 1685). Na konci 90. rokov 17. storočia, v lete roku 1697, vypuklo povstanie v Tokajskom Podhorí v juhozemplínskom regióne. Toto však nenadobudlo teritoriálne masovejší rozmer a veľmi skoro bolo habsburskou stranou zlikvidované. V Hornom Uhorsku na prahu 18. storočia dochádzalo k viacerým prejavom ozbrojeného odporu voči habsburskej armáde, zemepánom, štátnym úradníkom. V prvých rokoch nového storočia opätovne silnel ľudový odboj (sedliacke/roľnícke povstanie v roku 1703), ktorý sa transformoval do posledného povstania Františka II. Rákocziho (1703 – 1711).
Príčiny odporu voči Habsburgovcom
Resumé zdôvodnenia toho, prečo prišlo k politicko-vojenskému vystúpeniu Uhrov na začiatku 17. storočia, stojí vo všeobecnosti na tézach o odboji ako reakcii na nastupujúci, vyvíjajúci sa a napokon v krajine sa upevňujúci absolutizmus a ako odpovedi na silnejúci rekatolizačný kurz habsburského panovníckeho dvora.
Ideologicky boli prvé povstania koncipované ako boj za náboženskú slobodu pre protestantské vierovyznania (evanjelikov/luteránov a kalvínov), čo potvrdzovala Bocskaiova verejná proklamácia v Košiciach v roku 1604 i požiadavky vzbúrencov vznesené na rokovaniach s cisárskymi delegátmi. Viedenský mier z roku 1606 zabezpečil garanciu slobodného verejného vyznávania viery pre evanjelickú a kalvínsku konfesiu, ale len pre magnátov, šľachtu, mešťanov a vojakov pohraničných pevností. Tieto klauzuly sa z mierovej zmluvy dostali i do uhorskej legislatívy na zasadnutí snemu v septembri roku 1608, pričom sloboda náboženského vyznania bola rozšírená na všetky vrstvy uhorského obyvateľstva. Po zmene vnútropolitickej situácie na konci druhého desaťročia 17. storočia, ktorá so sebou priniesla novú vlnu protireformácie, bolo očakávateľné, že aj Bethlenovo a neskôr Rákocziho povstanie zaujme snahu o revíziu aktuálneho postavenia protestantov. Napokon, linecký (linzský) mier ratifikovaný uhorským snemom v roku 1647 zaručoval náboženskú slobodu takto: „Čo sa týka vecí náboženstva, s ponechaním platnosti 1. článku vydaného pred korunováciou r. 1608 a v tejto veci neskôr vydaných iných krajinských zákonov a s odstránením doteraz vzniknutých rôznych prekážok a vysvetlení, vyhlásili sme a rozhodli: že všetky stavy a rády krajiny a slobodné mestá, rovnako aj výsadné mestečká a uhorskí vojaci pobývajúci na hraniciach krajiny nech svoje náboženstvo, popri slobodnom užívaní kostolov, zvonov, cintorínov, všade slobodne vyznávajú a nie je povolené nikomu v slobodnom praktizovaní jeho náboženstva akýmkoľvek spôsobom alebo pod akoukoľvek zámienkou brániť a prekážať.“ (KÓNYA 2006, s. 61). Reštitúcia slobody vyznania protestantov sa spájala aj s povstaním Imricha Thökölyho, avšak náboženské požiadavky splnil už krajinský snem v Šoprone v roku 1681 v článku 25 a 26 (o slobodnom praktizovaní náboženstva a o určení kostolov a miest na ich postavenie) a následne snem v Prešporku v roku 1687. Realita života protestantov (diskriminácia, dramatické okolnosti konfiškácií kostolov, škôl, fár, zavedenie verejnej a súkromnej náboženskej praxe v Explanatio Leopoldina z roku 1691, cenzúra) v nasledujúcich desaťročiach ukázala nevyhnutnosť zavedenia náboženskej otázky i do programu posledného povstania, keď bola vyhlásená sloboda pre tri náboženstvá (katolícke, luteránske a kalvínske). Satmársky mier z roku 1711, ukončujúci sériu protihabsburských povstaní, komunikoval otázku slobody viery do budúcna takto: „Jeho najsvätejší cisársky a kráľovský Majestát v otázke vierovyznania dodrží prijaté zákony krajiny, a povoľuje i zaručuje vyznávanie (protestantskej) viery podľa krajinských zákonov, ustanovení a zákonných artikulov v Uhorsku aj v Sedmohradsku spolu s prislúchajúcimi benefíciami; (panovník) nebude brániť tým, ktorí využijúc omilostenie (vo veci slobody vierovyznania), aby priamo Jeho najsvätejšiemu cisársko-kráľovskému Majestátu, alebo na sneme predniesli svoje sťažnosti.“ (LENGYELOVÁ – SEGEŠ 2017, s. 216).
Povstalci kontinuálne po celú éru povstaní volali po rešpektovaní stavovských výsad a dodržiavaní stavovskej ústavy Uhorska (dominovali požiadavky smerujúce k obnoveniu úradu palatína, pravidelnému zvolávaniu krajinského snemu, obsadzovaniu vyšších úradov a vojenských miest príslušníkmi domácej uhorskej šľachty). Tieto ciele však nestmeľovali a necharakterizovali účastníkov posledného povstania. Vystúpenia boli súčasne dejiskom presadenia mocenských (osobné majetkové obohatenie sa) a politických snažení hlavných predstaviteľov povstaleckých táborov. Uhorskí politici veľmi citlivo reagovali na vylúčenie z mierových rokovaní v rokoch 1664 a 1699 medzi Leopoldom I. (1655 – 1705) a Osmanmi. Paradoxne vyznieva však výčitka povstalcov voči Habsburgovcom o nedostatočnej obrane Uhorska voči Osmanom, ktorí boli pre vodcov povstaní zárukou vojenskej pomoci. Druhá polovica 17. storočia menila i rétoriku požiadaviek zo strany vzbúrencov a priniesla manifestovanie problémov širokých vrstiev obyvateľstva uhorskej krajiny. Pálčivou bola otázka daňovej povinnosti, radikálne a najmä nereálne zvýšenie daňového zaťaženia poddaných, monopolizácia obchodu s vybraným artiklom, zavádzanie nových mýtnych a colných poplatkov, obmedzovanie kompetencií magistrátov slobodných kráľovských miest a stoličných orgánov, konfiškácie majetkov erárom, činnosť tzv. Neoaquistica Comissio, korupčníctvo komorských úradníkov, prítomnosť nedisciplinovaných a neorganizovaných povstaleckých i habsburských vojsk v krajine, zásobovacie problémy (vydržiavanie armády takzvaným porciovým systémom spočívajúcim na stoliciach a mestách), zavedenie akcízu – spotrebnej dane. Tieto všetky zmeny viedli krajinu do ekonomickej recesie a krízy. V politickej rovine sa opäť koncom 17. storočia zostrila snaha o centralizáciu, na znovu dobytých územiach nefungovala stoličná správa a stupňovala sa nespokojnosť kráľovských miest.
Povstalecké Uhorsko na medzinárodnej politickej scéne
Niektoré povstania sa vďaka angažovanosti ich vybraných protagonistov v širšej protihabsburskej koalícii stali súčasťou európskych konfliktov. Príkladom je Bethlenov vstup do tridsaťročnej vojny na strane protestantskej Únie a jeho ambície v rámci úzkej spolupráce habsburských oponentov vo federatívnom zväzku českých, moravských, uhorských, sliezskych, lužických, dolnorakúskych a hornorakúskych stavov či jeho neskoršie záujmy v spojenectve s protihabsburskou koalíciou európskych štátov (Dánska, Anglicka, Holandska, Nórska, Saska, Francúzska) v dánskej etape tridsaťročnej vojny. Juraj I. Rákoczi nadviazal na zahraničnú orientáciu Bethlenovej politiky a diplomatickými rokovaniami dospel k spojenectvu s Francúzskom a so Švédskom. Spojenectvo Imricha Thökölyho s osmanským sultánom doviedlo predstaviteľa kuruckého povstania do zahraničnopolitickej izolácie. Za povstania Františka II. Rákocziho bolo stratené francúzske spojenectvo (účasť Uhorska vo vojne o španielske dedičstvo) kompenzované kontaktmi s Pruskom, Ruskom a Vysokou portou.
Protihabsburské povstania (a nielen tie v Uhorsku) priniesli do stredoeurópskeho regiónu inú perspektívu integrácie tohto geopolitického priestoru či štátnopolitického usporiadania krajín, akú ponúkala habsburská monarchia. Ambície hlavných predstaviteľov sa pohybovali od udržania stavovského autonómneho Uhorska pod vládou habsburskej dynastie (odmietnutie uhorskej kráľovskej koruny vodcami prvých dvoch povstaní) cez konštituovanie Uhorského kráľovstva ako vazalského štátu Osmanskej ríše (tento scenár bol z hľadiska medzinárodnej akceptácie neprijateľný), víziu uhorsko-sedmohradskej stavovskej konfederácie (t. j. zjednotenie Uhorska so Sedmohradským kniežatstvom a rola sedmohradských kniežat ako zjednotiteľov Uhorska), spojenie s Poľskom, reálnu existenciu Thökölyho kuruckého štátu zvaného Hornouhorské kniežatstvo (Orta Macar) až po úsilie detronizovať Habsburgovcov z postu uhorských panovníkov na povstaleckom sneme v Ónode.
Uhorsko po protihabsburských povstaniach
Protihabsburské povstania v Uhorsku skončili v roku 1711 definitívnou vojenskou porážkou oponentov cisárskeho dvora a uzavretím desaťbodovej mierovej zmluvy v Satmári. Krajina a jej politická elita (nobilita) si však napokon až do konca feudálnej epochy, resp. minimálne po celé 18. storočie, udržala v rámci habsburskej monarchie separátne štátnopolitické postavenie s výrazným podielom tradičnej stavovskej moci (autonómiu umocňovalo pretrvanie krajinského snemu, stoličnej organizácie). Väčšina šľachty (aristokracia a bene possessionati nobiles) aj naďalej profitovala zo svojej výsady nezdaniteľnosti. Vďaka udeľovaniu uhorského indigenátu sa táto privilegovaná časť spoločnosti ešte rozrástla, avšak o rody cudzieho pôvodu s prohabsburskou politickou orientáciou. Satmársky mier ponechával v platnosti tiež krajinské zákony vo veci slobodného vyznávania náboženstva a garantoval všetkým účastníkom a prívržencom povstania amnestiu. Nakoniec aj: „Vyššie spomenutému pánu kniežaťu (Františkovi Rákóczimu) sa na základe spomínaného cisárskeho a kráľovského plnomocenstva a autority udeľuje milosť vzťahujúca sa na jeho osobu, ako aj na všetky jeho hnuteľné a nehnuteľné majetky nachádzajúce sa v Uhorskom kráľovstve a Sedmohradsku, vrátane jeho služobníctva a dvora...“ (LENGYELOVÁ – SEGEŠ 2017, s. 214).
PhDr. Eva Benková, PhD.
Bibliografia
BAĎURÍK, Jozef. K charakteristike zápasu českých a uhorských stavov s Habsburgovcami (Poznámky ku komparácii výsledkov stavovského odboja). In KÓNYA, Peter (ed.). Povstanie Františka II. Rákócziho 1703 – 1711 (v novšom priblížení). Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2005, s. 52 – 59.
DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojenská minulosť Slovenska vo včasnom novoveku (1526 – 1648). In SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (eds.). Pramene k vojenským dejinám Slovenska. II/1. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2015, s. 11 – 27.
EVANS, R. J. W. Vznik habsburské monarchie 1550 – 1700. Praha: Argo, 2003.
GEBEI, Sándor. Gondolatok a 17–18. századi „Habsburg-ellenes rendi küzdelmek” értelmezéséhez. In KISS, László – NAGY, Imrich (eds.). A közös történelem vitás kérdései. Sporné otázky spoločných dejín. Eger: EKF Líceum Kiadó, 2009, edícia Acta Academiae Paedagogicae Agriensis. Nova series. 36, s. 3 – 12.
KNOZ, Tomáš. Pobělohorské konfiskace. Moravský průběh, středoevropské souvislosti, obecné aspekty. Brno: Matice moravská, 2006.
KOHÚTOVÁ, Mária. Uhorsko pred posledným stavovským povstaním. In SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (eds.). Neďaleko od Trenčína... Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná; Bratislava: Obec Trenčianska Turná; Vojenský historický ústav v Bratislave, 2008, s. 48 – 62.
KOHÚTOVÁ, Mária. Významné roky v slovenských dejinách 1608 a 1708. In Studia Historica Tyrnaviensia XIII, 2011, s. 296 – 315.
KOHÚTOVÁ, Mária (ed.). Zákonný článok o slobode náboženského vyznania pre všetkých obyvateľov kráľovstva. In ČIČAJ, Viliam (ed.). Turci v Uhorsku 1. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005, edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII, s. 89.
KÓNYA, Peter (ed.). Linzský mier. In KÓNYA, Peter (ed.). Turci v Uhorsku 2. Bratislava: Literárne informačné centrum, edícia Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII, 2006, s. 60 – 63.
KÓNYA, Peter. Pod zástavou kurucov. Protihabsburské povstania v Uhorsku v r. 1670 – 1711. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015.
KÓNYA, Peter. Protihabsburské povstania v ranonovovekých dejinách Slovenska. In KISS, László – NAGY, Imrich (eds.). A közös történelem vitás kérdései. Sporné otázky spoločných dejín. Eger: EKF Líceum Kiadó, 2009, edícia Acta Academiae Paedagogicae Agriensis. Nova series, 36, s. 13 – 33.
LENGYELOVÁ, Tünde – SEGEŠ, Vladimír (ed.). Satmársky mier. In SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (eds.). Pramene k vojenským dejinám Slovenska. II/2. 1649 – 1711. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2017.
MacHARDY, Karin J. The Rise of Absolutism and Noble Rebellion in Early Modern Habsburg Austria, 1570 to 1620. In Comparative Studies in Society and History, 1992, roč. 34, č. 3, s. 407 – 438.
MRVA, Ivan. Habsburgovci a protihabsburské povstania na Slovensku. In BAĎURÍK, Jozef (ed.). Slovensko a Habsburská monarchia v 16. – 17. stor. Bratislava: Österreichisches Ost- und Südosteuropa Institut; Katedra slovenských dejín FiF UK, 1994, s. 36 – 49.
MRVA, Ivan. Povstanie Františka II. Rákociho. In SEGEŠ, Vladimír – ŠEĎOVÁ, Božena (eds.). Neďaleko od Trenčína... Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná; Bratislava: Obec Trenčianska Turná; Vojenský historický ústav v Bratislave, 2008, s. 63 – 84.
PÁLFFY, Géza. Der Adel aus den ungarischen Ländern am Kaiserhof 1526 – 1612. In FUNDÁRKOVÁ, Anna et al. (eds.). Die weltliche und kirchliche Elite aus dem Königreich Böhmen und Königreich Ungarn am Wiener Kaiserhof im 16. – 17. Jahrhundert. Wien: Institut für Ungarische Geschichtsforschung; Balassi Institut – Collegium Hungaricum; Ungarische Archivdelegation beim Haus-, Hof- und Staatsarchiv, 2013, s. 37 – 76.
PÁLFFY, Géza. Hungary between two Empires 1526 – 1711. Bloomington: Indiana University Press, 2021.
PÁLFFY, Géza. Medien der Integration des ungarischen Adels in Wien im 16. und 17. Jahrhundert. In Collegium Hungaricum-Studien, 2002, roč. 1, s. 61 – 98.
PÁLFFY, Géza. The Kingdom of Hungary and the Habsburg Monarchy in the Sixteenth Century. New York: Columbia University Press, 2009.
PÁNEK, Jaroslav. Habsburský a stavovský model integrace střední Evropy – politika Ferdinanda I. a reakce na ní v českém prostředí. In BAĎURÍK, Jozef – SLÁDEK, Kamil (eds.). Politický zrod novovekej strednej Európy. 500. výročie narodenia Ferdinanda I. – zakladateľa habsburskej monarchie. Bratislava: Centrum pre európsku politiku, 2005, s. 21 – 32.
PÁNEK, Jaroslav. Mezi konfederací svéprávných zemí a absolutistickou monarchií. Vývojové alternativy střední Evropy v 17. století. In PÁNEK, Jaroslav et al. Velmocenské ambice v dějinách. Praha: Učená společnost České republiky, 2015, s. 59 – 89.
PÁNEK, Jaroslav. Velmocenské ambice jako historický problém. Slovo úvodem. In PÁNEK, Jaroslav et al. Velmocenské ambice v dějinách. Praha: Učená společnost České republiky, 2015, s. 7 – 9.
ULIČNÝ, Ferdinand. Vojny sedmohradských kniežat proti uhorským kráľom v 17. a začiatkom 18. storočia. In KOVAČKA, Miloš – AUGUSTÍNOVÁ, Eva (eds.). Memorialis – historický opis slovenských stolíc. Martin: Slovenská národná knižnica, 2008, s. 8 – 11.