Stravovanie v strednej Európe v období sťahovania národov

Z Databáza historickej terminológie k dejinám Strednej Európy


Z éry sťahovania národov (4. – 6. storočie) sa pre oblasť strednej Európy zachovalo len veľmi málo písomných správ, ktoré by obsahovali informácie o stravovaní sa tamojšej populácie. Roku 433 zaujali prevažnú časť niekdajšej rímskej provincie Panónia kočovní Huni.   Základ ich obživy nepochybne predstavoval najmä chov dobytka a koní, ale aj poľnohospodárska produkcia miestnych obyvateľov. Archeologické doklady potvrdzujúce využívanie poľnohospodárskych plodín za účelom konzumácie doposiaľ neboli v hunských náleziskách objavené. Potvrdzujú ich však súdobé písomné pramene. V rokoch 448/449 absolvoval diplomatickú cestu na dvor hunského náčelníka východorímsky rétor a historik Priskos. Počas cesty po severných častiach jeho ríše zásobovali miestni obyvatelia sprievod dostatočnými zásobami prosa. Priskos sa takisto zmieňuje o dvoch nápojoch: prvý z nich bol vyhradený pre neho a členov jeho sprievodu. Nazýval sa medos a podával sa namiesto vína. Samotné slovo je nepochybne indoeurópske (*medhu); podľa väčšiny jazykovedcov je slovanské, iní predpokladajú germánsky, ojedinele keltský, či alanský resp. iránsky pôvod. Z kontextu je zrejmé, že išlo o alkoholický nápoj, pravdepodobne medovinu, alebo medové víno. Druhý nápoj určený služobníctvu Priskos označil termínom kamon, pričom dodáva, že bol vyrobený z jačmeňa. Otázka pôvodu slova kamon zostáva opätovne nevyjasnená. Pokusy o určenie jeho slovanskej etymológie nie sú celkom preukazné. Rovnako tak ani snahy odvodiť slovo z turkických jazykov (qymyz, slov. kumys = alkoholický nápoj z kvaseného kobylieho mlieka). Najpravdepodobnejšie Priskom použitý termín odkazuje na latinské slovo (camum), ktorým sa v rímskych prameňoch označoval alkoholický nápoj vyrobený z jačmeňa, teda druh piva.

Východorímsky autor gótskeho pôvodu Jordanes, ktorý čerpal z Priska, prináša vo svojom diele Getica informácie o pohrebe hunského náčelníka Attilu roku 453. Po skončení obradov sa uskutočnila pohrebná hostina, ktorú Jordanes označil termínom strava. Aj u tohto indoeurópskeho výrazu sa zväčša predpokladá slovanský, v menšej miere germánsky pôvod. Jordanes však neuvádza žiadne ďalšie podrobnosti týkajúcej sa podávaných pokrmov na Attilovom pohrebe.

Po rozklade Hunskej ríše roku 454 sa v Karpatskej kotline usadili Ostrogóti a v 6. storočí zasa Longobardi a Gepidi. V doposiaľ odkrytých gepidských príbytkoch (Szolnok-Zagyvapart, Eperjes) sa z obilnín našli zvyšky prosa, pšenice a jačmeňa a takisto kosti z domácich (hovädzí dobytok, ovce, kone a prasce), ako aj divých zvierat. V longobardských hroboch zasa často vyskytujú kosti z oviec a kôz). V roku 565 ovládli Karpatskú kotlinu Avari, ktorí boli známi predovšetkým ako pastieri dobytka a koní. V dôsledku ukončenia avarských nájazdov najmä do priestoru juhovýchodnej Európy zabezpečovala obživu prevažnej časti avarskej populácie okrem tradičného chovu dobytka a koní prevažne poľnohospodárska produkcia. V odkrytých avarských hroboch, ale aj v pozostatkoch stálych sídlisk sa našli zvyšky viacerých druhov obilnín, strukovín, (šošovica, hrach) ale aj ovocných plodov (čerešňa, broskyňa), orechy a hrozno.  Z mäsových produktov Avari konzumovali najmä ovčie, bravčové a hovädzie mäso, ale aj hydinu. Takisto je doložená aj konzumácia mliečnych produktov a syra.

Jedlo stredoeurópskych Slovanov

V súvislostí so stravovaním stredoeurópskych Slovanov sme opätovne odkázaní len na zachovaný archeologický materiál. Len anonymný autor východorímskej vojenskej príručky (Strategikon Maurikia) uvádza dva typy obilnín (gr. kenchros a helymos), ktoré slúžili ako na obživu Slovanov. V prvom prípade išlo o proso siate (panicum miliaceum) v druhom najpravdepodobnejšie o proso talianske (setaria italica). Autor príručky tiež udáva, že Slovania majú vo svojom vlastníctve rôzne druhy zvierat. Treba však dodať, že tieto informácie sa vzťahujú k dolnodunajským Slovanom. Každopádne sú obe zmienené obilniny – proso i pšenica – zastúpené v archeologických nálezoch zo stredného Podunajska. Treťou, avšak menej rozšírenou obilninou bol jačmeň (hradisko Pobedim). Obilie sa skladovalo v zásobných jamách rôznej hĺbky a obsahu. Z týchto obilnín sa piekol v kopulovitých hlinených peciach kvasený chlieb. Zvyšky takýchto zuhoľnatených bochníčkov sa našli v českom hradisku  Klučov. Slovania pripravovali menej kvalitný čierny chlieb, z kvalitnej dobre pomletej múky na kamenných mlynčekoch (žarnovoch) sa piekol biely chlieb. Veľmi rozšíreným jedlom bola takisto kaša z prosa, jačmeňa a pšenice, ktorá sa pripravovala z čistého a rozdrveného zrna namáčaného vo vode a vareného v mlieku. Iným spôsobom bolo zmiešanie hrubého šrotu so skvaseným mliekom. Z obilnín sa takisto pripravovali nekvasené placky z menej kvalitnej múky. Pri nedostatku starých zásob sa konzumovalo zrelé mäkké zelené pšeničné zrno v surovom stave, ktoré sa mohlo aj pražiť na peciach na hlinených panviciach (pražmo/pražma).

Zo strukovín sa v nálezoch slovanského osídlenia vyskytujú zvyšky šošovice, hrachu a bôbov. Pravdepodobne sa pred použitím premáčali a potom varili. Takisto sa mohli nechať naklíčiť a jesť v surovom stave, alebo sa z nich pripravovala kaša, prípadne sa pridávali do polievok. Z ďalších plodín sa zrejme konzumovala aj cibuľa, cesnak, mrkva, reďkovka, kapusta a kel. Soľ sa do strednej Európy dostávala z Bavorska a Sedmohradska; na osladenie potravín Slovania používali med, sušené ovocie, hrušky jahody čučoriedky maliny čierna bazu. V strednej Európe sa v tomto období vyskytovali z ovocných stromov najmä slivky, hrušky a jablone, ale aj broskyne. Doložená je aj konzumácia vlašských orechov.

Slovania v strednej Európe jedli pomerne málo mäsa. Z nájdených kostí sa najčastejšie vyskytoval hovädzí dobytok a ošípané, v oblasti dn. Slovenska boli tiež hojnejšie zastúpené ovce a kozy. Nezastupiteľnou súčasťou potravy boli tiež mliečne výrobky, najmä tvaroh, syr a z kyslého mlieka syrovátka. Mäso sa buď varilo, a to tak, že sa položilo na rozžeravené kamene a prikrylo listami a zeminou, alebo priamo opekalo na ražni nad otvoreným ohňom. Na zimu sa časť mäsa nasolila a nasušila, prerastené časti nechali zasa vyúdiť. V mäsa sa tiež pripravovali polievky, buď vývary, alebo zahustené so zásmažkou. Doplnkovou zložkou potravy bol tiež  rybolov a lov divej zveri.

Nápoje stredoeurópskych Slovanov

Z tekutín to boli predovšetkým rôzne druhy nápojov zo sušených byliniek; zo skvasených ovocných štiav sa pripravoval mušt. Z alkoholických nápojov sa v ranostredovekej strednej Európe konzumovalo najmä víno. V oblasti dn. Maďarska sa vinič pestoval už od rímskeho obdobia s neprerušenou kontinuitou v 6.-7. storočí. Najneskôr od 8. storočia sa pestovania a spracovanie vínnej révy rozšírilo aj v oblasti juhozápadného Slovenska a od 9. storočia v oblastiach južnej Moravy a od 10. storočia v Čechách. Potvrdzujú to archeologické nálezy (vinárske nože, hroznové kôstky), ale i niektoré ikonografické doklady so znázornením vínnej révy. Výrobu alkoholických nápojov z medu (víno, medovina?) potvrdzujú pre obdobie Veľkej Moravy orientálni autori; predpokladá sa tiež pitie piva, ktoré sa však pripravovalo buď ako nechmelené, alebo tak ako v predošlých časoch z jačmeňa.

prof. Mgr. Martin Hurbanič, PhD.

Bibliografia

Pramene

Gardīzī In Paulíny, Ján (ed.). Arabské správy o Slovanoch. (9. - 12. storočie). Bratislava: Veda, 1999, s. 130 – 138.

Ḥudūd al-ʿĀlam In Paulíny, Ján (ed.). Arabské správy o Slovanoch.  (9. - 12. storočie). Bratislava: Veda, 1999, s. 126 – 129.

IBN RUSTA In Paulíny, Ján (ed.). Arabské správy o Slovanoch.  (9. - 12. storočie). Bratislava: 1999, s. 98 – 104.

IBRAHÍM IBN JAKÚB In Paulíny, Ján (ed.). Arabské správy o Slovanoch.  (9. - 12. storočie). Bratislava: Veda, 1999, s. 116 – 124.

Jordanis Romana et Getica, ed. Theodor Mommsen. In Monumenta Germaniae historici. Auctores antiquissimi. V/1. Berlin: Weidmann, 1882, s. 53 – 138.

Mauricii Strategicon, ed. T. Dennis, trans E. Gamillscheg, Das Strategikon des Maurikios. Wien 1981.

PRISKOS. Fragmenta. In Blockley, R. C. (ed.). The Fragmentary Classicising Historians of the Later Roman Empire, 2. Liverpool:  F. Cairns, 1983, s. 222 – 400.

Literatúra

BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělství starých Slovanů. Praha: Academia, 1980.

BERANOVÁ, Magdalena. Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Praha: Academia, 2005.

BÓNA, István. Das Hunnenreich. Stuttgart: Theiss 1991.

BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava: Pro historia, 2008.

Dembińska, Maria. Pożywienie. In Dembińska, Maria – Podwińska, Zofia (eds.). Historia kultury materialnej Polski I w zarysie - tom od VII do XII wieku, Warszawa: Ossolineum 1978, s. 289 – 299.

DOEFER, Gerhard. Zur Sprache der Hunnen. In Central Asiatic Journal 1973, roč. 17, s. 1 – 50.

DZINO, Danijel. Sabaiarius: Beer, wine and Ammianus Marcellinus. In MAYER, Wendy – TRZCIONKA, Silke (eds.). Feast, Fast or Famine: Food and Drink in Byzantium. Leiden, Boston: Brill, 2007, s. 57 – 68.

GALUŠKA, Luděk. Slované. Doteky předků. O životě na Moravě 6.-10. století. Brno: Moravské zemské muzeum, 2004.

GYULAI, Ferenc. The History of Broomcorn Millet (Panicum miliaceum L.) in the Carpathian-Basin in the Mirror of Archaeobotanical Remains II. From the Roman Age until the Late Medieval Age. In Columella 2014, 1, s. 39 – 48.

HAVLÍKOVÁ, Lubomíra. "In vino veritas..." Is there truth in wine? Drinking and intemperance in Great Moravian and Early Czech legislation (Antique traditions in the Byzantine and Slavonic world). In Byzantinoslavica, 2014, roč. 72, s. 98 – 121.

HENSEL, Witold. Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN, 1987, s. 15 – 166.

HOLDER, Alfred. Altkeltischer Sprachschatz, Bd. II. Leipzig: Teubner, 1904.

IVANTCHIK, Askold. Le problème de l'apparition des Slaves sur les frontières de Byzance. Les témoignages de Priscus de Panion. In Acta XIII Congressus Internationalis Archaeologiae Christianae, vol. III. Città del Vaticano, Split, 1998, s. 379 – 385.

KOKOSZKO, Macej – JAGUSIAK, Krzysztof – RZEŹNICKA, Zofia. Common and Foxtail Millet in Dietetics, Culinary Art and Therapeutic Procedures of the Antiquity and Early Byzantium. In Łodzske studia etnograficzne 2015, 54, s. 71 – 104.

MAENCHEN-HELFEN, Otto J. The World of the Huns. Studies in Their History and Culture. Berkeley: University of California Press, 1973.

MĚŘINSKÝ, Zdeněk. Výroba, řemesla a obchod v období předvelkomoravském a velkomoravském na Moravě a ve Slezsku. In Kouřil, Pavel (ed.). Velká Morava a počátky křesťanství. Brno: Archeologický ústav Akademie věd ČR, 2014, s. 98 – 123.

MÜLLER, Róbert. Die Awaren und die Landwirtschaft. In DAIM, Falko (ed.) Hunnen und Awaren. Reitervölker aus dem Osten. Eisenstadt 1996, s. 365 – 366.

MÜLLER, Róbert. The Gepids. In VISY, Zsolt (ed.). Hungarian Archaeology at the Turn of Millennium. Budapest: Ministry of National Cultural Heritage Teleki László Foundation,  2003, s. 294 – 298.

MÜLLER, Róbert. The Langobards. In VISY, Zsolt (ed.). Hungarian Archaeology at the Turn of Millennium. Budapest: Ministry of National Cultural Heritage Teleki László Foundation,  2003, s. 298 – 301.

NELSON, Max. The Barbarian Beverage : A History of Beer in Ancient Europe. London; New York: Routledge 2005.

NEMETH, Gyula. The Language of the Huns. In Orientalia Lovaniensia Periodica 1992, s. 179 – 187.

POHL, Walter. The Avars: A Steppe Empire in Central Europe, 567–822. Ithaca, NY: Cornell University Press, 2018.

STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka. Zväzok 1. Bratislava: Vydavatels̕tvo Slovenskej akadémie vied, 1958.

VÉKONY, Gabor. Dacians-Romans-Romanians. Budapest: Matthias Corvinus, 2000.

VIDA, Tivadar. The Early and Middle Avar period (568-Turn of the 7th-8th Centuries). In VISY, Zsolt (ed.). Hungarian Archaeology at the Turn of Millennium. Budapest: Ministry of National Cultural Heritage Teleki László Foundation,  2003, s. 302 – 307.