Zdravie a choroby v období humanizmu
Aj pokiaľ ide o problematiku ľudského zdravia a s ním súvisiacich oblastí, renesancia svojimi myšlienkami nadviazala na obdobie neskorého stredoveku a gotiky a jej idey sa ďalej rozvíjali v dobe manierizmu a baroka, od 14. storočia do polovice 17. storočia. V prostredí dnešného Slovenska do roku 1650. Človek si začal viac všímať prírodu a ľudské telo, začal hľadať súvislosti medzi poveternostnými javmi a kvalitou ľudského života, zaujímali ho interakcie medzi človekom a prírodou i medzi ľuďmi navzájom. Túžba spoznať prírodné zákony a porozumieť im sa prelínala s hlbokým náboženským presvedčením. Svoje pozorovania, názory a postrehy doboví vzdelanci zaznamenávali písomne, pričom ich porovnávali s minulosťou – s ústnou tradíciou, či hľadali analógie v starých, antických spisoch alebo v Biblii. Napriek začiatkom modernej vedy zotrvávala humanistická a renesančná koncepcia sveta naďalej na antických a starovekých základoch. V rukopisnej aj tlačenej produkcii, ktorá reflektovala dobové poznanie sa veľmi významnými námetmi literárnej tvorby stávali témy, ktoré súviseli s rozvojom súdobého vedeckého poznania a týkali sa napr. opisov a pozorovaní rôznych neobvyklých spoločenských udalostí, prírodných katastrof, fyziologických anomálií, prírodných a poveternostných javov.
Humanistická literatúra k problematike zdravia
V dobovej literatúre možno nájsť stopy vnímania interakcií medzi človekom a prírodou, náhľady na ľudské telo, zdravie, zrodenie a smrť človeka, jeho návyky súvisiace s hygienou, očistnými náboženskými rituálmi, stravovacími zvyklosťami a pod. V súvislosti s rozvojom vzdelaneckej mobility, charakteristickej nielen pre príslušníkov nobility, ale aj pre strednú meštiansku vrstvu, možno identifikovať napr. nie veľmi preskúmanú skupinu prameňov k problematike zdravia a všetkého, čo s ním v tomto období súviselo, ktorú tvoria magisterské a bakalárske dizertácie, dišputácie a univerzitné tézy. Študenti pochádzajúci z územia dnešného Slovenska navštevovali zahraničné univerzity v Bologni, Padove, Ferrarae, Viedni, Krakove, Brzegu, Wrocławe, Jene, Lipsku, Heidelbergu a najmä vo Wittenbergu a v Prahe. Nie všetky tieto univerzity, hoci pôvodne boli deklarované ako studium generale, obsahovali všetky štyri fakulty, teda artistickú, teologickú, právnickú a lekársku. V období humanizmu to však nepredstavovalo až taký výrazný problém, dišputácie a dizertácie obsahujúce aj poznatky z lekárstva a príbuzných disciplín sa obhajovali aj v rámci štúdia logiky, metafyziky, fyziky alebo etiky na artistických fakultách (fakulty slobodných umení, neskôr filozofické fakulty). Boli však ešte stále výrazne ovplyvnené aristelovsko-tomistickou scholastickou filozofiou. Niekoľkí humanisti pochádzajúci z územia dnešného Slovenska, sa po absolvovaní zahraničného štúdia uplatnili ako lekári v kráľovských službách, či v službách iných významných osobností. Napr. Ján Antoninus z Košíc (1499 – 1549) bol jedným z kráľovských lekárov v Krakove, ale aj lekárom Erazma Rotterdamského v Bazileji. Priateľom známeho bratislavského lekára Juraja Purkirchera (1535 – 1578) bol vyštudovaný právnik Holanďan Hugo Blotius (1534 – 1608), ktorý pôsobil ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. Do služieb Ferdinanda I. Habsburského vstúpil ako dvorný radca – aulae familiaris aj Ján Sambucus ( 1531 – 1584), básnik, autor príležitostnej latinskej poézie, alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení, polyhistor, a v neposlednom rade lekár. Licenciát lekárskych vied, čiže „in re medicina testimonium“, osvedčenie, ktoré mu neskôr poslúžilo na vykonávanie práce dvorného lekára u Maximilliána II., získal Sambucus v Padove. Padova spolu s Bolognou boli vychýrenými strediskami lekárskych štúdií. Padova bola v období 15. – 18. storočia preslávená najmä výskumom v oblasti medicíny, astronómie, filozofie a práva, hoci aj tu sa medicína študovala na artistickej fakulte. V roku 1545 tu vznikla botanická záhrada, jedna z prvých svojho druhu na svete. Od roku 1595 tu fungovalo tzv. theatrum anatomicum – špecializovaná miestnosť podobná divadlu alebo amfiteátru používaná pri výučbe anatómie, kde bolo umožnené aj širšiemu publiku sledovať (verejné) pitvy mŕtvych tiel. Podobne ako Ján Sambucus a Juraj Purkircher študoval medicínu v Padove aj azda najznámejší lekár pochádzajúci z nášho územia Ján Jessenius (1566 – 1621). Jessenius pôsobil v službách Rudolfa II. Habsburského a neskôr jeho brata Mateja II. Významným bolo jeho pôsobenie v Prahe, vo funkcii rektora Karlovej univerzity i prvá verejná pitva ľudského tela v českých krajinách. Hoci lekárska fakulta ako jedna zo štyroch pôvodných fakúlt Karlovej Univerzity bola založená spolu s univerzitou v roku 1348 a po svojom založení sa sľubne rozvíjala, v rokoch 1372 – 1380 bolo založené aj jej kolégium-schola, resp. collegium medicorum (v dnešnej pražskej Kaprově ulici č. p. 43), husitské vojny spôsobili jej rýchly koniec. Lekárske prednášky sa konali len občas na jedinej zvyšnej fakulte pražskej univerzity, fakulte artistickej. K obnoveniu činnosti lekárskej fakulty došlo až roku 1623, keď správu celej univerzity prevzali jezuiti. Skutočnosť, že na Karlovej univerzite bolo možné študovať medicínu len obmedzene, i to v rámci iných – už spomenutých disciplín na artistickej fakulte, však neznamenala, že Ján Jessenius bol v Prahe jediným vzdelancom pochádzajúcim z územia dnešného Slovenska, v súvislosti s ktorým sa zachovali zmienky o ich (tlačených) dielach vzťahujúcich sa k medicíne a príbuzným odborom. Vzdelancov, ktorých pôvod sa viaže k územiu dnešného Slovenska, a ktorí buď ako univerzitní profesori predsedali obhajobe prác z oblasti medicíny alebo príbuzných odborov, alebo boli sami autormi takýchto prác, je niekoľko. Najznámejším profesorom Karlovej univerzity pôvodom zo Slovenska bol Vavrinec Benedikt Nedožerský (1555 – 1615). Predsedal len pri obhajobe jedinej dizertácie z oblasti lekárstva Theses de partibus organicis internis ventris infimi... Dizertantom bol Čech Václav Textorius Dvorský (Curius) činný v rokoch 1606 – 1620. Naopak, profesor Daniel Basilius (1585 – 1628) z Nemeckej Ľupče predsedal pri obhajobe mnohých dišpút a dizertácií z oblasti spoločenských a prírodných vied a sám je autorom bakalárskej dišputy Jehovae. Dei. Opt. Max... Has de pestilentia theses... (Praha 1610), ktorú napísal v období, keď sa súkromne zaoberal medicínou, najmä nákazlivými chorobami a možnosťami šírenia moru. O rok neskôr pripravil Basilius ďalšiu dišputu O duchoch živého tela De spiritibus corporis animati (Praha 1611). V spise Questiones aliquot ex utilissima materia... (Praha 1614) sa prejavil ako jeden z prvých stúpencov Mikuláša Kopernika v Čechách. Dizertačnú prácu z medicínskej problematiky s názvom An medicina sit donum Dei effectrix sanitatis, quam exerecere homini Christiano maxime sit utile et necessarium? obhájil už v roku 1580 Mikuláš Novacius (aj Nicolaus Slovacius; 1555 – po 1620). Pochádzal z Ružomberka a po štúdiách na nižších školách na Slovensku sa zapísal na univerzitu v Prahe. V roku 1576 pôsobil ako učiteľ na škole sv. Petra v Prahe, potom bol tri roky správcom školy v Karloviciach pri Plzni. Študentom Karlovej univerzity bol aj Johannes Bastnerus (Neosolinus) z Banskej Bystrice, ktorý bol v rokoch 1611 – 1612 v Starom Meste pražskom učiteľom na škole sv. Haštala a roku 1612 sa stal správcom na škole sv. Klimenta. V tom istom roku získal hodnosť bakalára dišputou Num sanguinis fluxus in cadavere occisi praesentiam interfectoris vere indicare possit? Príslušníkom známej humanistickej rodiny Bergerovcov bol Juraj (Georgius) Berger, ktorý bol po predchádzajúcich nižších štúdiách zapísaný na pražskej univerzite, kde získal roku 1611 hodnosť bakalára a následne v roku 1613 hodnosť magistra. Od roku 1613 pôsobil v Čáslavi, v rokoch 1617 – 1619 v Novom meste pražskom, v roku 1619 znova v Starom meste pražskom. V roku 1620 ho vymenovali za profesora Karlovho kolégia. Okrem bakalárskej a magisterskej dišputácie a množstva menších príležitostných útvarov, je autorom diela na pomedzí teológie a medicíny De vita et morte disputatio ... in ...collegio Caroli IV., ktoré vyšlo v Prahe roku 1614.
Spisy venované problematike moru
Posledným z okruhu humanistov, ktorých pôvod sa viaže k územiu dnešného Slovenska, ich činnosť je však spojená s literárnym poľom Karlovej univerzity je Ondrej Rochotský (Andreas Rochotius, asi 1583 – po 1623), ktorý sa predstavil aj ako autor spisu o príčinách a príznakoch moru s historickými príkladmi Poematium de peste vydaného v Prahe roku 1614. Tento však nebol primárne určený vedeckým elitám krajiny a predstaviteľom Karlovej univerzity. Autorovi išlo skôr o utešenie priateľov a priaznivcov z radov moravskej šľachty, ktorí boli počas morovej nákazy tiež postihnutí stratami. Napriek tomu, aj v ňom možno sledovať dobové trendy, akými sú napr. hľadanie opory v dielach antických autorov (Hippokrates, Thukydides, Lucretius) a Biblii. Na druhej strane však reflektuje aj názory, ktoré prezentovali i významné dobové vedecké autority, a to, že príčiny choroby treba hľadať v poveternostných podmienkach v kombinácii s určitými dispozíciami možno menej zdravých a telesne zdatných ľudí. Kontakt s chorobou treba obmedziť. Pozostalí po obetiach moru, aby neboli zachvátení ďalšou vlnou epidémie, mali by sa čo najrýchlejšie zbaviť mŕtvych tiel i vecí, čo patrili mŕtvym a mohli by byť zdrojom nákazy. Preto treba všetko spáliť na hraniciach. Dôležitou podmienkou zdravia je čerstvý vzduch a mierne podnebie, preto sa odporúča ľuďom zdržovať sa skôr na vidieku ako v preľudnených mestách. V českom prostredí sa básnické skladby reflektujúce mor objavujú už skôr, približne v polovici 16. storočia a často obsahujú fragmenty komplexného wittenberskégo učenia o stvorenom svete, kde hlavnú úlohu – aj pokiaľ ide o zdravie, choroby, fungovanie prírody a spoločnosti zohráva Božia vôľa. Najčastejšie ide o skladby bývalých študentov wittenberskej univerzity neskôr pôsobiacich v prostredí Karlovej univerzity a českých mestských škôl, ktoré sú prestúpené motívom moru ako božieho trestu za ľudské hriechy. Často sú spájané s ďalšími katastrofami, ako napr. vojnami, požiarmi, hladom, či so zvláštnymi nebeskými úkazmi. Na našom území boli v obľube aj tzv. náboženské morové listy, ktoré sa zachovali napr. v Lyceálnej knižnici v Kežmarku. Išlo o diela prevažne v latinčine, ktoré sa zaoberali príčinami vzniku moru a jeho možnými preventívnymi opatreniami. Opierali sa prevažne o antických autorov Hippokrata a Galéna. Už pred objavením kníhtlače v 14. a 15. storočí sa šírili v rukopisnej podobe najmä medzi vzdelanými lekármi, neskôr po vynájdení a rozšírení kníhtlače získali potenciál osloviť aj širšiu čitateľskú verejnosť. Mnohé z nich, keďže na jednej strane boli pevne zakotvené v náboženskej tradícii, na druhej strane však poskytovali aj praktické rady súvisiace najmä s hygienickými a stravovacími návykmi, sa stali populárnou a obľúbenou úžitkovou literatúrou súkromnej zbožnosti. Mor nebol jedinou (infekčnou) chorobou, ktorú rozvíjajúca sa humanistická veda reflektovala. S rozmáhajúcimi sa zámorskými cestami súvisia teórie o importe niektorých chorôb, napr. aj lymeskej boreliózy z Ameriky do Európy. Jej kožné prejavy ako napr. lymfocytóm a erythema migrans však boli zdokumentované na oboch kontinentoch už pred viacerými storočiami. Ich pomenovania – „znak diabla“ a „bradavka čarodejnice“ prirodzene súviseli s dobovým náboženským vnímaním sveta. Prvé záznamy aj s dobovými drevorytovými ilustráciami sa datujú do obdobia okolo roku 1555, keď švédsky náboženský predstaviteľ, kartograf a spisovateľ Olaus Magnus (1490 – 1557) vydal dielo Historia de Gentibus Septentrionalibus. O tejto knihe sa nám v súvislosti s uhorským prostredím zatiaľ nepodarilo získať bližšie informácie. S Uhorskom však súviselo pomenovanie iných chorôb, a to napr. aj syfilisu, ktorý sme v minulosti poznali aj pod názvami o lues, francúzska, galská či uhorská choroba. Jedna z hypotéz o syfilise hovorí, že do Európy bol zavlečený posádkou Kryštofa Kolumba vracajúcou sa z cesty do Ameriky, zatiaľ čo druhá tvrdí, že syfilis v Európe existoval už predtým, ale ešte nebol rozpoznaný a popísaný. Prvé písomné záznamy o epidémii syfilisu v Európe sa objavujú v rokoch 1494-1495 v talianskom Neapoli, a to počas francúzskej invázie. Vzhľadom na to, že chorobu šírili vracajúci sa francúzski vojaci, bola pôvodne známa ako „francúzska choroba“. Dobové pomenovania tejto choroby boli rôzne, a prejavili sa v nich aj etnické predsudky obyvateľov vtedajšieho Starého sveta. Pomenovanie uhorská choroba mohlo súvisieť aj so skutočnosťou, že Uhorsko bolo v období humanizmu pre zvyšok Európy neznámym, neprebádaným a možno aj trochu tajomným a nebezpečným územím. Výraz „syfilis“ bol po prvý raz použitý talianskym lekárom a básnikom Girolamom Fracastorem v roku 1530 ako názov jeho latinskej básne napísanej v daktylskom hexametri a popisujúcej skazu spôsobenú chorobou v Taliansku. Pred objavením účinného lieku (v roku 1910) sa na liečenie tejto choroby bežne používala ortuť a izolácia sprevádzaná drastickými liečebnými postupmi. Uhorskou chorobou (Morbus Hungaricus) mohol byť pravdepodobne aj škvrnitý týfus, hoci dnes už ťažko povedať o akú chorobu presne išlo. V minulosti bola veľkým postrachom a hrozbou najmä z vojenského hľadiska, lebo spôsobovala veľké škody na zdraví a životoch vojakov. Prvá známa epidémia tejto choroby vypukla v cisárskom vojsku pri Komárne – azda aj preto nesie pomenovanie „uhorská choroba“. Dobovú odbornú verejnosť s touto chorobou zoznámil význačný levočský lekár Samuel Spilenberger (1572 – 1654) pochádzajúci z lekárnickej rodiny, ktorá sa do Levoče prisťahovala údajne z Augsburgu vo svojej dizertačnej práci Theses de morbo Hungarico z roku 1597, ktorou ukončil štúdium medicíny na univerzite v Bazileji.
Lekári v banských mestách
Územie Slovenska bolo v minulosti bohaté na ložiská kvalitných kovových rúd, predovšetkým rúd medi, striebra, železa a zlata. Mimoriadny rozkvet baníctva na území dnešného Slovenska nastal v stredoveku, najmä od 12. – 13. storočia. Banská činnosť prebiehala v takmer každom hornatom regióne a na Slovensku bolo viacero tzv. slobodných kráľovských banských miest, ktoré aby sa mohli lepšie rozvíjať získali kráľovské privilégiá už v stredovekom Uhorsku. Hoci baníctvo a hutníctvo boli ekonomicky výhodnými odvetviami, prinášali so sebou aj zvýšené riziká vzniku špecifických chorôb a úrazov. Lekári pôsobiaci v stredoslovenských banských regiónoch sa stretávali najmä s chorobami zapríčinenými ťažkou prácou v nadmerne prašnom alebo vlhkom prostredí, horúčavou vznikajúcou pri tavení rúd, nedostatkom svetla a okysličeného vzduchu v podzemných štôlňach. Nemalé riziko predstavovali aj úrazy spôsobené nepozornosťou, vyčerpaním alebo mnohými inými faktormi. O konkrétnych menách lekárov pôsobiacich v banských mestách sa toho vie veľmi málo. Z denníka (zapísaného do dvoch zväzkov tlačených hviezdnych tabuliek – efemeríd) lekára Wolfganga Müllera pôvodom z Jáchymova pôsobiaceho pravdepodobne vo funkcii komorského lekára alebo osobného lekára správcu baní dolnouhorských banských miest, sa dozvedáme mená niekoľkých pacientov a ďalších ľudí, s ktorými prišiel do kontaktu. Vieme, že jeho predchodcom, teda prvým komorským lekárom mohol byť istý Tomáš Entzianer a z Müllerových zápiskov poznáme aj meno banskoštiavnického lekára Daniela Burkharda. Wolfgang Müller bol komorským lekárom v banských mestách pravdepodobne od júna 1554 do polovice apríla 1555. Jeho pozícia určite nebola jednoduchá a to aj preto, že v tejto oblasti sa často vyskytovali rôzne epidémie a pacienti museli hľadať lekársku pomoc až v Krakove alebo vo Viedni. Podobne ako je to pri informáciách o lekároch v banských mestách, aj téma knižníc, vzdelávania a odbornej prípravy banských lekárov je nateraz veľmi málo prebádaná, avšak aspoň fragmentárne informácie o existencii a vlastníctve kníh zameraných na problematiku zdravia baníkov nachádzame aj v pozostalostných súpisoch lekárov alebo vzdelaných laikov z oblasti stredného Slovenka. Prvé údaje o zdravotných ťažkostiach baníkov pochádzajú z posmrtne, v roku 1556, vydaného diela De re metallica nemeckého humanistického vzdelanca, mineralóga a metalurga Georgia Agricolu (1494 – 1555). Agricola tu opísal päť skupín chorôb baníkov: pľúcne choroby a choroby dýchacích ciest, choroby zraku, úrazy končatín, choroby zažívacieho traktu a kožné choroby. Agricolovým súčasníkom bol švajčiarsky lekár, alchymista a filozof Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim (1493 – 1541), považovaný aj za otca toxikológie a zakladateľa iatrochémie – alchymistického odvetvia, v ktorom sa venovala pozornosť predovšetkým výrobe liekov. Slovensko navštívil viac krát (v roku 1521 Banskú Bystricu, v rokoch 1526 – 1527 Smolník a v roku 1537 Bratislavu). Chorobám baníkov venoval rozpravu Von der Bergsucht oder Bergkranckheiten z roku 1534. Ako prvý napr. odhalil, že tzv. silikóza je choroba vznikajúca v dôsledku vdychovania výparov rôznych kovov (najmä oxidu kremičitého) vo vnútri baní. Venoval sa však aj iným neduhom, z mnohých spomeňme aspoň knihy venované syfilisu Von der Frantzösischen kranckheit Drey Bücher z roku 1530, psychosomatickýcm chorobám Von den Krankheiten so die Vernunfft Berauben z roku 1567, Chirurgii Opvs Chyrvrgicvm z rokov 1565 a 1581, moru De peste z roku 1565 a mnohým ďalším, ktoré vychádzali i v reedíciách a stali sa inšpiráciou i pre mnohých ďalších dobových autorov. Zaujímavosťou je, že aj šľachtic Pavol Esterházi (1635 – 1713) uchovával vo svojej knižnici jeho dielo Wund-Artzney (toto dielo vyšlo v niekoľkých vydaniach, ale nevieme presne o ktoré vydanie išlo). Ďalší stúpenec iatrochémie sa na našom území etabloval až takmer sto rokov po návšteve Paracelsa. Išlo o bratislavského lekára Jána Dávida Rulanda (1585 – 1648) pôvodom z Regensburgu, ktorý v levočskej tlačiarni Vavrinca Brewera vydal roku 1644 lekársku rozpravu Pharmacopoea nova, v ktorej sa venuje opisu liečenia vnútorných aj vonkajších chorôb ľudského tela pomocou telesných sekrétov.
Lekárnici Práca lekárov sa častokrát prelínala aj s prácou lekárnikov. Mnohí z nich zbierali liečivé byliny, venovali sa alchýmii, chémii a pripravovali liečivá. Napr. už spomenutý Wolfgang Müller plnil zrejme aj funkciu lekárnika, pretože ako si poznačil do denníka, v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici zhromažďoval aj lekárnický materiál. K intelektuálnej elite vtedajšieho uhorského hlavného mesta, Prešporku patrili v poslednej tretine 16. storočia aj významný prešporský lekárnik Andrej Heindl a jeho syn Ferdinand. Andrej Heindl bol vychýreným lekárnikom a mal bohaté kontakty so vzdelaneckými a lekárskymi kruhmi nielen v samotnej metropole Uhorska, ale aj v celej krajine. Známy je jeho kolegiálno-pracovno-priateľský vzťah s Jurajom Purkircherom, ktorého osobne sprevádzal pri botanických vychádzkach v okolí Prešporka. Iným prešporským rodákom, ktorý opustil svoju pôvodnú vlasť a ďaleko od rodiska sa mu podarilo vybudovať lekáreň a položiť základ niekoľko generačnej lekárnickej rodiny bol a Johannes Burchart I. (1546 – 1616), narodený ako János Both Bélaváry de Szikava. János Both Bélaváry opustil Uhorské kráľovstvo po bitke pri Kerelőszentpále v roku 1575, po ktorej nastúpil na Sedmohradský trón Štefan Báthory. Postupne sa uchýlil do Salzburgu (1575 – 1578) a Mníchova (1578 – 1580), potom odišiel do Jelgavy v Lotyšsku a nakoniec sa v roku 1580 pod menom Burchart usadil v Talline, vo vtedajšom Švédsku. S povolením rady Tallinnu sa stal 30. apríla 1583 oficiálnym lekárnikom mesta tým, že prevzal tzv. radničnú lekáreň Raeapteek, založenú mestom okolo roku 1420. Tu sa aj oženil a stal sa významným občanom mesta Tallin. Rodinnou tradíciou sa stalo, že najstarší syn každej nasledujúcej generácie dostal meno Johann a bol taktiež lekárnikom. Posledným z členov rodu bol Johann Burchart X. († 1891). Sortimentom lekárnikov, ktorý tento neraz sami pripravovali aj predávali boli (aj napriek rozvíjajúcim sa objavom v oblasti chémie, resp. alchýmie) v období humanizmu zväčša prípravky rastlinného, živočíšneho (často kuriózne, ako napr. roh nosorožca, či prášok z jeleních kopýt) alebo minerálneho pôvodu. Poznatky o nich bývali zhrnuté v tzv. herbároch alebo na ne podobných knihách, ktoré často a v rôznych vydaniach vychádzali napr. pod názvom Hortus sanitatis, Materia medica a pod. V našich podmienkach najznámejším a veľmi populárnym bol herbár Pierandrea Mattioliho (1501 – 1577), ktorý bol z latinčiny preložený do češtiny aj nemčiny a poznáme niekoľko jeho vydaní. Aj v Slovenskej národnej knižnici sa zachovalo z obdobia 15. a 16. storočia niekoľko tlačí, ktoré boli buď typickými herbármi alebo aspoň čiastočne obsahovali poznatky z oblasti bylinného a ľudového liečiteľstva. Išlo o diela zahraničnej proveniencie (Štrasburg, Praha, Frankfurt, Ulm, Padova a iné), ktoré sa k nám na naše územie zväčša dostali prostredníctvom svojich vlastníkov – vzdelaných lekárov, lekárnikov alebo jednotlivcov, ktorí pociťovali potrebu takéto publikácie vlastniť. Pokiaľ ide o vydania tlačiarní z územia dnešného Slovenska, do roku 1700 nachádzame pomerne malé množstvo odbornej literatúry, ktorá je zameraná na liečiteľstvo, medicínu, farmakológiu, farmáciu a príbuzné vedné odbory. Prevládajú medzi nimi tituly, ktoré sa venujú všeobecným zásadám starostlivosti o zdravie a zdravý životný štýl. Dokladom záujmu o zachovanie zdravia je aj edícia diela Schola Salernitana De conservanda valetudine v levočskej tlačiarni Daniela Schultza v roku 1617. Išlo o dielo v celoeurópskom meradle veľmi často vydávané prekladané a komentované. Vzniklo na základe spisu zdravovedného charakteru Regimen sanitatis zostaveného z prác viacerých stredovekých autorov pravdepodobne z 12. – 13. storočia v prostredí prvej samostatnej stredovekej lekárskej školy známej pod názvom Schola medica Salernitana v sídle najstaršej európskej univerzity – v talianskom Salerne, situovanom južne od Neapola. Spis mal formu didaktickej básne v hexametroch a za jeho prvého upravovateľa a komentátora sa považuje stredoveký učenec lekár a náboženský reformátor Arnaud de Villaneuve (1235 – 1311). Majiteľmi osvetovej literatúry obsahujúcej rady ako si zachovať dobré zdravie, prípadne dlhovekosť boli, boli ako sme už viac krát spomenuli vzdelanci. Nemuselo ísť vždy o lekárov a lekárnikov, často to boli aj kňazi, vzdelaní šľachtici a mešťania. Majiteľom levočskej tlače Schola Salernitana bol napr. popredný evanjelický cirkevný hodnostár, ktorý sa zaslúžil o rozvoj evanjelickej superintendencie na území Spiša a Šariša Štefan Xylander (1572 – 1619). V Lyceálnej knižnici v Kežmarku sa napr. zachovalo dielo španielskeho lekára Luisa Lobera de Avila Bancket der Hoffe und Edelleut. Das gesunden lebens Regiment... Dielo pojednávajúce o dietetike, hygiene, bezpečnom a zdravom cestovaní, ktorej recipientskou cieľovou skupinou mala byť šľachta, vyšlo počas 16. storočia v niekoľkých reedíciách a vlastnil ho aj vášnivý zberateľ kníh, právnik, rodák zo Spišskej Novej Vsi Theodor Jóny (1817 – 1883).
Balneológia
So snahami o zdravý životný štýl najmä vyšších spoločenských vrstiev obyvateľstva ako aj s bohatstvom minerálnych vôd a prameňov vyvierajúcich na našom území súvisel aj postupný rozvoj kúpeľníctva a balneológie. Najmä na zlom zdravotnom stave aristokracie sa často odzrkadľovala zlá životospráva, nadmerná konzumácia mäsa a pitie vína, ktoré spôsobovali dnu a iné choroby zažívacieho traktu a kúpele boli jedným z prostriedkov na zmiernenie symptómov týchto ochorení. Už v ranom novoveku pri väčšine slovenských termálnych prameňov existovala istá forma kúpeľnej liečby, o čom svedčia sporadické dobové správy i ľudové povesti. Juraj Wernher (1497 – 1567) uhorský lekár, učenec, radca kráľovskej rodiny a humanista poľského pôvodu, ktorý je považovaný za zakladateľa uhorskej a slovenskej hydrografie a balneológie je autorom pozoruhodnej publikácie De admirandis Hungariae aquis hypomnemation. Kniha vyšla v Bazileji v roku 1549 a obsahuje prvý systematický opis minerálnych vôd a liečivých kúpeľov v Uhorsku. Popísal v nej 22 prameňov a pramenných ciest v Uhorsku, z ktorých väčšina sa nachádzala na Slovensku. Wernher ako prvý urobil aj rozbor fyzikálnych a chemických vlastností liečivých prameňov a indikačné návody na použitie. Vieme, že v druhej polovici 15. storočia boli známe kúpele napr. v Turčianskych Tepliciach, do obdobia vlády Mateja Korvína (1458 – 1490) spadajú počiatky kúpeľov v Bojniciach, Trenčianske Teplice sa taktiež spomínajú už v 15. storočí. V roku 1579 ich navštívil rodák z Kluže, Tomáš Jordán, ktorý ich následne opísal v diele Kniha o vodách hojitedlnych neb Teplicech Moravských, ktoré vydal v roku 1580 v Olomouci. Od druhej polovice 16. storočia sa postupne v literatúre spomínajú Piešťany. V básnickej skladbe Saluberrimae Pistinienses Thermae... vydanej v Trenčíne v roku 1642 ich ospieval český exulantský autor Adam Trajn-Benešovský (1586 – 1650).
Spisy venované pôrodníctvu
Prirodzenou súčasťou kolobehu ľudského života bola smrť, ktorá často prichádzala v dôsledku chorôb, epidémii, vojen, úrazov či rôznych iných nešťastí. Za rovnako tajomné ako smrť, bolo však dlho považované aj zrodenie človeka, vznik nového života v tele matky, gravidita a pôrod. Táto oblasť ľudského života, najmä však života žien z nižších spoločenských vrstiev dlho stávala v rukách žien – pôrodných babíc, Len v komplikovaných prípadoch, keď si už babica nevedela poradiť, bol prizvaný lekár, zväčša chirurg. Časté bolo, že rodička podľahla komplikáciám a aj úmrtnosť novorodencov bola vysoká. Až taliansky profesor anatómie Marcantonio della Torre (1481 – 1511) vykonal niekoľko pitiev tehotných žien. Výsledkom jeho spolupráce s Leonardom da Vincim (1452 – 1519) boli grafické materiály, ktoré zobrazovali napr. uloženie plodu, placentu, či opis genitálií. V roku 1513 nemecký lekár Eucharius Röslin (1470 – 1526) vydal prvú príručku pre rodičky a pôrodné babice Frawen und Hebammen Rosegarten. Táto veľmi rýchlo získala popularitu a bola preložená do mnohých jazykov. Pre potreby českých lekárov ju adaptovalo aj do češtiny dokonca viacero autorov. Medzi nimi vyniká najmä Matouš Philomates Dačický, narodený asi v polovici 16. storočia, autor rukopisného výkladu poznatkov z anatómie a fyziológie Divná fabrika a složení lidského těla. Časť tohto diela použil Philomates v roku 1576 v spise Zahrádka růžová žen plodných. Anatomické poznatky mu tu poslúžili na to, aby ako bývalý študent wittemberskej univerzity komunikoval topos o človeku ako o najdokonalejšom Božom stvorení. Ľudské telo ako obraz a chrám Boží treba poznať (aj z hľadiska anatómie) a chrániť. Poznanie anatómie vo Philomatovom ponímaní plní disciplinizačnú úlohu vo vzťahu k pôrodným babiciam, ktoré pracovali len na základe vlastných skúseností, či tradovaných skúseností svojich predchodkýň často aj s využívaním rôznych magických prostriedkov. Nevieme nakoľko boli české a nemecké vernakulárne knihy venované problematike tehotenstva a pôrodu dostupné na našom území, a či sa k nim vedeli dostať lekári pôsobiaci u nás. Môžeme len predpokladať, že lekári pôsobiaci na našom území ich poznali. A to aj na základe výskumu skladby súkromných knižníc mestského obyvateľstva (medzi ktoré patrili aj lekári, lekárnici, ránhojiči, kúpeľníci, babice a pod.), ktorý potvrdzuje, že mešťania vlastnili (aj lekárske) knihy z produkcie najvýznamnejší európskych tlačiarní a tieto knihy sa dali získať relatívne bez problémov. Knižné, ale aj rukopisné diela (v meštianskych rodinách často dedené z generácie na generáciu) venované medicíne mali v súkromných knižniciach mešťanov rozličný charakter a poslanie. Záviselo to od mnohých faktorov, ako napr. práca vlastníkov týchto kníh, ich špecifické osobné záujmy a potreby, stav dobového lekárskeho poznania a dostupnosť konkrétnych kníh. Aj spektrum lekárskej literatúry bolo v tomto období už veľmi široké, často od úzko špecializovaných prác (venovaných napr. chirurgii, alebo liečeniu konkrétnych chorôb), až po všeobecné, dokonca ľudové príručky rozličného charakteru, ktoré sa používali pri liečení jednoduchých chorôb a zhotovovaní liekov z domácich, bežne dostupných surovín. Treba však poznamenať, že aj odborná a vysoko špecializovaná literatúra obdobia humanizmu stále stavala na poznatkoch antických lekárov, doplnených v stredoveku spracovaným poznaním orientálnych – arabských lekárov, z ktorých najznámejšími boli Rhazes (865 – 925), Haly Abbas († 994), Abulcasis († 1010) a najmä Avicenna (980 – 1037). Veľmi populárnou bola stále tzv. humorálna teória, podľa ktorej je ľudské telo zložené zo štyroch štiav (humores). Tie zodpovedajú štyrom Empedoklovým prvkom sveta: krv, sanguis, žlč cholé, čierna žlč, melaina cholé, hlien, flegma a každá šťava má kombináciu dvoch zo štyroch základných kvalít: studené – teplé, vlhké – suché. Keď je pomer štiav (temperamentum lat. temperare = miešať), správny, je človek zdravý. Ak však nastáva v pomere štiav nerovnováha, prichádzajú choroby. Aj významní humanistickí lekári, často pôsobiaci na vo vychýrených európskych univerzitných centrách stavali na týchto poznatkoch, avšak dopĺňali ich vlastnými pozorovaniami, pokusmi, skúsenosťami, nákresmi. Ak tieto boli publikované tlačou, „dostávali sa do obehu“, a postupne sa na ne odvolávali ďalší lekári a autori praktických príručiek a odborných rozpráv. Ako príklad recepcie diela antických autorov aj svojich predchodcov a súčasníkov možno uviesť už vyššie spomenutého Jána Jessenia, ktorý sa okrem politickej a pedagogickej činnosti preslávil aj prvou verejnou pitvou v Čechách. A hoci jeho najpodstatnejšie lekárske spisy boli vydané v rokoch 1600 a 1601 vo Wittembergu, znamenali nadviazanie užšieho kontaktu s pražskou Karlovou univerzitou. V úvode chirurgického spisu Institutiones chirurgicae (1601) sa Jessenius prirodzene odvoláva na hippocratovský spis De officina, ako aj na známeho rímskeho lekára Claudia Galéna (129 – 199). Parafrázuje však aj talianskeho chirurga Gaspare Tagliacozziho (1546 – 1599), odkazuje na benátskeho chirurga a anatóma Giovanniho Andreu della Croce (1509 – 1575), staršieho padovského chirurga, autora viacerých konzílií Bartholomaea Mantagnanu (1380 – 1460) a spomína napr. aj chirurgické nástroje, ktoré videl u padovského chirurga Girolama dʼ Acquapendente (1533 – 1619). Záujem o ľudské telo, interakcie človeka s prírodou, choroby, anatomické anomálie, úrazy a pod. bol tradične spätý s výkladom, podľa ktorého boli tieto varovaním pred Božím hnevom. Paralelne však už existovali a do povedomia verejnosti sa dostávali aj iné výklady, podložené experimentálnymi pozorovaniami, pokusmi, pitvami. Poznatky súvekej humanistickej vedy a filozofie museli byť aj v našom prostredí prirodzene prezentované v syntéze s kresťanským presvedčením.
BIBLIOGRAFIA
Pramene
Bibliografie cizojazyčných bohemikálních tisků do roku 1800, https://clavius.lib.cas.cz/katalog/l.dll?cll~P=490524 [9. 6. 2022].
Knihopis českých a slovenských tisků, https://knihoveda.lib.cas.cz/Record/K16128 [9. 6. 2022].
Literatúra
ALMÁSI, Gábor. The Uses of Humanism: Johannes Sambucus (1531 – 1584), Andreas Dudith (1533 – 1589), and the republic of letters in East Central Europe. Leiden – Boston: Brill, 2009.
AUGUSTÍNOVÁ, Eva. Knižnice lekárov a lekárske knihy v knižniciach laikov v ranom novoveku na území Slovenska (Úvod do problematiky). In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 211 – 229.
BYLEBYL, Jerome J. The School of Padua: humanistic medicine in the 16th century. In WEBSTER, Charles (ed.). Health, Medicine and Mortality in the Sixteenth Century. Cambridge: Cambridge University Press, 1979, s. 335 – 370.
ČIČAJ, Viliam. Počiatky špeciálnych lekárskych knižníc. In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2011. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2011, s. 185 – 191.
DE VITA ET MORTE Disputatio. Quam D.O.M.A. in Reflorescente Vetustißima Academia Pragensi publicé in Collegio Caroli IV. alias Magno Calendis IunI, Anno 1616. instituet ac defendet. M. Georgius a Grinbergk, Rector Scholae ad D. Henrici NeoPragae. Praha: Stříbrský, Jan, [1616] [IV] ff 4°.
DAYAN, Linda – OOI, Catriona. Syphilis treatment: old and new. In Expert opinion on pharmacotherapy, 2005, roč. 13, č. 6, s. 2271 – 2280.
DUCHOŇOVÁ, Daniela. Kúpele ako súčasť každodenného života palatína Mikuláša Esterháziho: „Jedine sliepkou alebo koláčom nás môžete odtiaľto vylákať domov.“ In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2009. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, s. 117 – 128.
FARHI, David – DUPIN, Nicolas. Origins of syphilis and management in the immunocompetent patient: facts and controversies. In Clinics in dermatology, 2010, roč. 28, č. 5, s. 533 – 538.
FEDERMAYER, Frederik. Prešporský lekárnik Andrej Heindl († 1610) a jeho príbuzenstvo. Genealogická sonda do humanistických kruhov v uhorskej metropole. In FEDERMAYER, Frederik (ed.). WOCH. Ročenka pre genealógiu a regionálne dejiny Bratislavy. Bratislava: Bratislavský okrášľovací spolok, 2013, s. 36 – 51.
FIRCÁKOVÁ, Kamila. Adam Trajan-Benešovský a jeho chválospev na uzdravujúce piešťanské kúpele z roku 1642. In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2009. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, s. 150 – 161.
FRANZEN, Carl. Syphilis in composers and musicians – Mozart, Beethoven, Paganini, Schubert, Schumann, Smetana. In European Journal of Clinical Microbiology and Infectious Diseases, 2008, roč. 27, č. 12, s. 1151 – 1157.
FRIMMOVÁ, Eva. Daniel Basilius (1585 – 1628). Bratislava: Veda, 1997.
GUSTAVSON, Heino. 10 generations of the Burchard family. In Tallinna vanadest apteekidest. Tallinn: 1972.
HARPER, Kristin – ZUCKERMAN, Molly – HARPER, Megan – KINGSTON, John – ARMELAGOS, George. The origin and antiquity of syphilis revisited: an appraisal of Old World pre-Columbian evidence for treponemal infection. In American journal of physical anthropology, 2011, roč. 54, č. 1, s. 99 – 133.
KÁKOŠOVÁ, Zuzana. Latinská humanistická literatúra v 16. storočí na Slovensku a jej vzťah k českému kontextu (Martin Rakovský a Juraj Koppay). In Bohemica Litteraria, 2017, roč. 20, č. 1, s. 7 – 13.
KAMENICKÝ, Miroslav. Slovenské kúpele vo svetle cestopisnej literatúry 16. – 18. storočia. In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2009. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2009, s. 8 – 16.
KAMENICKÝ, Miroslav – SZÖGI, László. Študenti z Bratislavskej stolice na zahraničných univerzitách a vysokých školách do roku 1918. Bratislava: Post Scriptum, 2017.
KOMOROVÁ, Klára – SAKTOROVÁ, Helena. Lekárska literatúra v produkcii slovenských tlačiarní do roku 1700. In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2011. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2011, s. 164 – 172.
KOVÁR, Branislav. Nakazili Indiáni Európanov pohlavnou chorobou? In KOVÁR, Branislav – ZAJAC, Oliver – BENEDIKOVÁ, Lucia (eds.). Epidémie v dejinách. Ľudstvo v boji s neviditeľnými nepriateľmi. Bratislava: Premedia, 2020, s. 128 – 132.
KUZMÍK, Jozef. Slovník autorov slovenských a so slovenskými vzťahmi za humanizmu, I – II. Martin: Matica slovenská, 1976.
PITÁKOVÁ, Mária. Lekár Lobera de Avila a jeho dielo Bancket zachované vo fonde Slovenskej národnej knižnice týkajúce sa správneho stravovania šľachticov v 16. storočí. In KNAPČOKOVÁ, Stanislava (ed.). Kniha 2021. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2021, s. 55 – 64.
MINÁRIK, Jozef. Renesančná a humanistická literatúra, Svetová, česká, slovenská. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985.
PITÁKOVÁ, Mária – TOMO, Tomáš. „Morové príručky“ v germanikách 16. storočia v tlačiach Lyceálnej knižnice v Kežmarku. In DOMOVÁ, Marcela (ed.). Liber – Verbum – Monumentumque IV. (Pretiosa quam sit sanitas morbus docet: Osveta – zdravotníctvo – knižná kultúra). Prešov: Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2021, s. 9 – 20.
ROTHSCHILD, Bruce. History of syphilis. In Clinical infectious diseases: an official publication of the Infectious Diseases Society of America, 2005, roč. 40, č. 10, s. 1454 – 1463.
Słownik literatury staropolskiej. Średniowiecze – renesans – barok. Pod redakcią Terezy Michałowskiej. Wydanie II. poprawiene i uzupełniane. Wroclaw – Warszawa – Kraków: Zakład narodowy imienia Ossolińskich, 1998.
SCHWARTZOVÁ, Katarína. Lymeská choroba – neželaný sprievodca troma storočiami. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 241 – 245.
SIBYLOVÁ, Michaela. Denník lekára Wolfganga Müllera z Jáchymova a jeho pôsobenie na Slovensku. In SOLÁRIKOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2015. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2015, s. 43 – 54.
SIRAISI, Nancy. Drugs and Diseases: New World Biology and Old World Learning. In New World, Ancient Texts. Cambridge MA: Belknap Press/Harvard University Press, 1992, s. 159 – 194.
STORCHOVÁ, Lucie. Řád přírody, řád společnosti: Adaptace melanchthonismu v českých zemích v polovině 16. století. Dolní Břežany: Scriptorium, 2021.
ŠIMON, František – MAGYAR, László András – STEGER, Florián. Morbus Hungaricus = Uhorská chroba = A magyar betegség = Die ungarische Krankheit. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018.
ŠIMON, František. Úvod Jesseniových Institutiones chirurgucae. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 38 – 45.
ŠKOVIEROVÁ, Angela. Mor. Popis choroby, jej príčiny a príznaky v diele Ondreja Rochotského. In Humanista Ondrej Rochotský. Život a dielo. Brno: Nakladatelství PhDr. Ivo Sperát, 2022 (v tlači).
ŠTULRAJTEROVÁ, Jana. Študenti pochádzajúci z územia dnešného Slovenska na stredoeurópskych univerzitách v 15. a v prvej polovici 16. storočia. In Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pedagogica, 2010, roč. 22, s. 5 – 37.
TARVEL, Peeter. Eesti biograafilise lesikoi täiendusköide, Kirjastus osaühing "Loodus", 1940.
THESES de PARTIBVS ORGANICIS INTERNIS VENTRIS INFIMI quas D. O. M. I. sub praesidio Clarissimi Viri D. LAVRENTII BENEDICTI NVDOZERINI, IN INCLYTA AC ALMA ACADEMIA PRAGENSI PRO TEMPORE DECANI ... Praha: Bohutský z Hranic, Jonata, 1612, [II], 56 pp; 12°.
TRÚCHLA, Eva – PROKOPOVÁ, Alena. Herbáre ako zdroj informácií pre liečiteľov vo fondoch Slovenskej národnej knižnice. In DOMOVÁ, Miroslava (ed.). Kniha 2011. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2011, s. 150 – 163.
VACULÍNOVÁ, Marta. Pohromy jako trest za lidské hříchy v latinských básních našich humanistů. In Poohří 7: Smrt, války a katastrofy, 2018.
VANTUCH, Anton. Ján Sambucus: Život a dielo renesančného učenca. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1975.
ŽUPČÁN, Ladislav – ŽUPČÁNOVÁ, Martina. Zásadné zmeny v pôrodníctve v období stredoveku a v novoveku. In GOGOLA, Matej – RYBÁR, Lukáš (eds.). Ján Jessenius (1566 – 1621). Ľudia a doba. Bratislava: Lekárska fakulta UK, 2017, s. 156 – 166.
