K pojmu štát v ranom stredoveku

Dnes sa považuje za samozrejmé, že štáty boli úplne bežnou súčasťou ľudských dejín už od najstarších čias. Dokonca aj v rôznych európskych historiografiách sa dlhodobo nepochybovalo o správnosti používania termínu „stredoveký štát“ pre politické útvary v ranom stredoveku, ktoré sa považovali za priamych predchodcov dnešných moderných štátov. Hlavným dôvodom, prečo sa dnes bežne akceptuje termín štát aj pre stredoveké obdobie, je predstava, že dnešné moderné štáty sa jednoducho vyvíjali odpradávna až do súčasnosti. V rámci vývoja sociálno-politického usporiadania spoločnosti niektorí historici a sociológovia tvrdia, že v starších obdobiach to ešte neboli úplné štáty. Hovoria preto o protoštátoch, raných, protofeudálnych, feudálnych štátoch, predindustriálnych, prípadne veľmi často aj o predmoderných štátoch. Aj keby sme k slovu štát pridali akýkoľvek iný prívlastok, nič to nemení na fakte, že sa považoval za jeho nejakú vývojovú fázu, ktorá sa dá ľahko prepojiť s tým dnešným.

Medievisti, historickí a politickí sociológovia si pri výskume stredovekých politických zriadení všímajú aj otázku pôvodu štátu. Ich výskumy sa zameriavajú na vývoj a politické usporiadanie spoločnosti, prípadne na pozorovanie a charakteristiku rôznych foriem vlády a mocenských štruktúr. V rámci moderných politických teórií (napr. vývojová, funkcionalistická, historická) sa bádatelia snažia cez rôzne teoretické modely vysvetliť, ako boli organizované rozličné politické jednotky v minulosti – ranostredoveké kráľovstvá, kniežatstvá, vojvodstvá a podobne. Niektorí historici najčastejšie označujú stredoveké politické útvary moderným termínom štát, ale máloktorí z nich si položia otázku, čo je to štát. Viacerí bádatelia však poukázali na to, že akékoľvek snahy o jeho presné uchopenie takmer vždy so sebou prinášajú množstvo rizík. Pri hľadaní počiatku modernej predstavy štátu sa totiž objavuje viac otázok ako jasných odpovedí, keďže ide o špecifický problém politického vývoja, ktorý bol sprevádzaný častými zmenami a regionálnymi odlišnosťami.

Stredoveký pôvod moderného štátu?

Keď dnes hovoríme o modernom štáte, dokážeme ho v hlavných črtách opísať. Keďže moderný koncept štátu v ranom stredoveku neexistoval, hovoriť o „stredovekom štáte“ je prinajmenšom nevhodné. Historici často prízvukujú, že pre toto obdobie je charakteristická nedokonalosť politickej moci, neschopnosť alebo neochota vládcov podieľať sa na kontrole všetkých foriem sociálneho správania a uplatňovanie iného spôsobu výkonu moci. Súviselo to aj s inými právnymi zvyklosťami, pretože to bolo obdobie plurality zákonov, ktoré fungovali v iných sociopolitických reáliách. Neodlišovalo sa právo, náboženstvo, obyčaj a mravy, pretože všetky spolu úzko súviseli. Politicko-mocenské štruktúry neboli na kontrolu a vymáhanie kráľovských nariadení dostatočné a písomné záznamy sa vyhotovovali len veľmi zriedka, teda aspoň nie pri výkone práva. Rozličné právne poriadky skôr vychádzali z potrieb viacerých sociálnych vrstiev v rámci jednej spoločnosti a vôbec neboli prepojené so snahami panovníka o lepšiu centralizáciu moci.

Status, res publica a regnum

Latinské slovo status sa v stredovekých prameňoch objavuje veľmi často, ale doboví autori ho používali iba na označenie stavu, postavenia alebo sociálnej pozície. V stredoveku sa status bežne uplatňoval pri charakteristike spôsobilosti/schopnosti vládcu (utilitas regis), prospechu/blahu kráľovstva (utilitas regni) alebo „verejnej“ prospešnosti (necessitas). Myslela sa tým právomoc a povinnosť kráľa a jeho ľudí zachovávať pozitívne právo, za ktoré boli zodpovední. Termín status sa však nikdy nepoužíval v modernom zmysle slova na vyjadrenie geografickej alebo politickej jednotky. Dnes by sme napr. povedali: „Všetko pre blaho štátu“, ale stredoveký vládca by hovoril skôr o stave kráľovstva alebo spoločenstva, ako o status regni alebo status res publicae.

V rozličných obdobiach sa politické útvary označovali úplne inými termínmi ako štát: polis, res publica, civitas a regnum. Spomenuté termíny boli totiž používané v iných obdobiach a poukazovali na odlišné mocenské kontexty. Na rozdiel od gréckych polis ako malých a uzavretých útvarov, zaviedli Rimania do „rodiacej sa modernej predstavy štátu“ nový, gréckemu mysleniu neznámy rozmer. Bol ním právny prvok ius, ktorý sa od tohto obdobia stal typickou črtou aj pre nasledujúce politické zoskupenia. Rímsky politický horizont, res publica ako prirodzená podstata formujúceho sa ius positivum, bol iný, lebo už vychádzal z univerzálneho rámca fungovania rozsiahlej ríše – veľkého politického útvaru a regulácie ľudskej spoločnosti v zhode s rímskym právom.

Termíny res publica, civitas, regnum sa veľmi často vyskytovali v prácach stredovekých vzdelancov, avšak už s jasne odlišnými významami podľa rôznych kontextov, v ktorých boli používané vo vzťahu k rozličným podobám politického usporiadania. Napríklad termínom regnum sa označovali regionálne monarchie (kráľovstvá, kniežatstvá, vojvodstvá, grófstva a pod.) počas celého stredoveku a zároveň vyjadroval aj politickú moc vládcu na istom území. Na druhej strane res publica bola vyhradená vo väčšine prípadov pre širšie spoločenstvá, ako napríklad res publica Christiana, a len podľa kontextu sa dalo stanoviť, či to bola cirkev, alebo svetská ríša. Keďže slovo štát bolo pre stredovekú spoločnosť úplne neznáme a termín status ešte nezískal svoj dnešný moderný význam, používali sa iné pomenovania na označenie politicko-mocenských útvarov. Politická organizácia moderného štátu však bola v mnohých ohľadoch odlišná od tej, ktorú poznali a vedeli si predstaviť vzdelanci v antike alebo v stredoveku.

Stredoveké politické útvary, koncept moderného štátu a vedecké teórie

Keď skúmame stredovek, nemôžeme očakávať, že nájdeme taký typ komplexnej politickej moci, ktorou disponujú mocenské elity v moderných štátoch. Okrem autority vládnej moci nad skupinami ľudí alebo osobami na presne vymedzenom území, sú to tieto kritériá: trvalosť, územná stabilita, trvalé a neosobné inštitúcie, úplná autorita a lojalita. V priebehu vývoja a postupných zmien politického usporiadania v Európe sa dnes za najdôležitejšie znaky moderného štátu považujú: 1. (monopolná) kontrola prostriedkov násilia, 2. teritorialita, 3. zvrchovanosť, 4. ústavnosť, 5. neosobná moc, 6. verejná-štátna byrokracia, 7. autorita/legitimita, 8. štátne občianstvo, 9. zdanenie-daňový systém. Podľa teórie vývoja štátu Henriho Claessena treba sledovať štyri zásady: spoločenské usporiadanie, ekonomický vývoj, typ legitimity a stupeň byrokracie. Stredovekým politickým útvarom (early states) úplne chýbali alebo nemali v plnej miere vyvinuté také organizačné, legitimizačné a mocenské nástroje, akými disponovali neskoršie moderné štáty (mature states). Najnovšie sa však k developed state radia niekedy aj politické útvary z neskorej antiky, stredoveku a raného novoveku. Niektoré z nich sa považujú už za centralizované štáty, ktoré boli dobre politicky organizované. Stredoveké útvary sa na základe regionálnych rozdielov, ich charakteru a vyspelosti považujú buď za early states, alebo developed state. V každom prípade sa vždy označujú ešte za „nekompletné štáty“ (incomplete states) a treba povedať, že pri týchto jednotlivých vývojových modeloch sa nepochybuje o odlišnostiach jednotlivých typov štátu.

„Stredoveký štát“ v Európe?

Pri vývoji uplatňovania politickej moci v stredoveku, je veľmi dôležité zistiť, ako sa postupne menili mocenské prejavy a kedy dochádza k tým podstatným zmenám, ktoré neskôr viedli k vzniku dôležitých centrálnych inštitúcií. Vznikanie nových a významné premeny starých inštitucionálnych foriem politických organizácií v 11. – 12. storočí sa výrazne odrazili i v politických teóriách stredovekých vzdelancov, ktorí vychádzali z prekladov prác antických filozofov (Aristoteles) a teoretikov rímskeho práva. Silným podnetom týchto mocenských zmien bola aj reakcia panovníkov na vzrastajúce snahy cirkvi o politickú dominanciu v stredovekej spoločnosti, čo sa prejavovalo novými teoretickými koncepciami o úlohe a postavení pápeža. Dôležité je si všímať, kedy v prácach vzdelancov alebo v listinách z kráľovskej kancelárie dochádzalo k rozlišovaniu osoby panovníka od kráľovstva, teda v teoreticko-politickej rovine ku chápaniu a zadefinovaniu abstraktnej predstavy moci, vlády a práva, ktoré boli oddelené od osoby vládcu. Mám na mysli vývoj transpersonálných politických koncepcií v podobe symbolickej kráľovskej moci a dôstojnosti, napríklad v abstraktnej podobe neosobnej kráľovskej koruny (corona), ktoré sa používali na vyjadrenie hodnosti vládcu a zvrchovanosti panovníckých práv a povinností na vymedzenom území. Práve ideový koncept koruny sa niekedy od polovice 12. storočia stával najvýznamnejším symbolom zástupnej kráľovskej hodnosti alebo vlády, ako aj politicko-mocenským vyjadrením „transpersonálneho kráľovstva.“

Charakteristika ranostredovekých politických útvarov (regna) dobovými vzdelancami vychádzalo zo starej rímskej tradície. Podľa klasickej rímskej teórie bola Rímska ríša ako celok považovaná za sieť miest (civitas), ale v čase vznikania germánskych kráľovstiev na jej pôde bola už nahradená výkladom o ríši, ktorú tvorili viaceré regna. Vtedy už nebola súčasníkmi vnímaná ako ucelená mocenská jednotka, a preto môžeme o ranostredovekých kráľovstvách na rímskej pôde hovoriť ako o špecifickom type inštitúcií. Tieto nové politicko-mocenské útvary sa najčastejšie označovali ako regnum, terra alebo patria a pre niektoré z nich sa používali aj viaceré terminologické variácie ako principatus/ducatus/regnum. Napríklad kráľovstvo Frankov v 7. storočí (regnum Francorum) nebolo unifikovaným politickým celkom, ale skladalo sa z troch častí (tria regna): Neustria, Austrasia a Burgundsko. Bolo to teda skôr franské spoločenstvo – „konfederácia“ ako jedno ucelené kráľovstvo. Táto pluralita sa prejavovala aj množstvom delení regnum Francorum medzi mužskými predstaviteľmi rodu Merovejovcov. Aby mohli Frankovia, ako jedni z hlavných držiteľov moci, dobre politicky fungovať, uznávali lokálne regna a využívali ich na svoju podporu. Jedno veľké regnum tvorili viaceré menšie regna a tieto lokálne politické jednotky mali dokonca vlastnú mocenskú elitu, ktorá bola nositeľom kolektívnej identity. Termín regnum mal v tomto období tri hlavné významy: regnum v zmysle celého regnum Francorum; regnum vo význame pars regni Francorum a regnum v zmysle podriadené kráľovstvo ako provincia, regio, patria (Akvitánia, Bavorsko a pod.). Nešlo preto o žiaden unifikovaný a stabilný politický útvar, pretože po vymretí Karolovcov sa táto ríša rozpadla na jednotlivé menšie samostatné regna, z ktorých bola pôvodne vytvorená.

Niektorí historici sa pri výskume ranostredovekých politických útvarov uspokoja iba so všeobecnými definíciami ich fungovania. Tie však vždy nezohľadňujú dôležité mocenské a inštitucionálne odlišnosti, ktoré sú pri takýchto koncepciách často prehliadané. Pritom úplne stačí vychádzať z jednoduchej zásady. To, čo existovalo v stredoveku, treba chápať ako samostatné jedinečné javy a nespájať ich s dnešnými modernými predstavami. V stredoveku sa termín štát nepoužíval, pretože je to moderný pojem, ktorý nie je možné významovo prepojiť s vývojom mocenských štruktúr v minulosti. Z tohto dôvodu je síce problematické hovoriť o „stredovekom štáte“, ale napriek tomu sa v niektorých európskych historiografiách stanovujú zlomové obdobia, ktoré súviseli s objavením sa „štátov“ alebo počiatočných fáz ich budovania už v ranom stredoveku.

Ďalší bádatelia chcú používaním termínu štát zrejme poukázať na pokračovanie odkazu Rímskej ríše, ktorá je považovaná za „vzorový štát“ aj pre neskoršie ranostredoveké útvary. Aj v súčasnej európskej historiografii sa bežne používa termín „stredoveký štát“, ale často bez snahy bádateľov o jeho zadefinovanie. Keďže jednotlivé národné historiografie tradične vychádzajú zo zaužívanej predstavy o existencii „stredovekého národa“, z tohto dôvodu akceptujú aj existenciu štátu už v ranom stredoveku. Jeho obsahovým vyjadrením je primordiálny národ, ktorý podľa nekritických a nepodložených názorov niektorých historikov nachádza vlastnú politickú sebaprezentáciu vo vytváraní svojho štátu už v tomto najstaršom období.

Historici, ktorí sa podrobne zaoberali vznikom moderných európskych štátov, vychádzali takmer vždy z prameňov z územia dnešného Francúzska a Anglicka. Boli to totiž stredoveké monarchie, ktoré nadväzovali na staršie antické štruktúry a výrazne čerpali z dedičstva Rímskej ríše. Historici ich považujú za prvé úspešné „politicko-mocenské“ projekty, v ktorých sa najskôr vytvorili predpoklady na vznik štátu európskeho typu – predchodcu moderného štátu. Už vo vrcholnom stredoveku to boli „najvyvinutejšie“ politické útvary, ktoré výrazne ovplyvnili aj usporiadanie a organizáciu ďalších európskych monarchií. Veľmi zriedka sa pri vytváraní všeobecných modelov vývoja moderných európskych štátov objavujú príklady zo strednej Európy (Čechy, Poľsko, Uhorsko), prípadne zo Škandinávie (Dánsko, Švédsko, Nórsko, Island). V poslednom období sa však práve tieto krajiny tešia zvýšenej pozornosti pri sledovaní formovania stredovekých kráľovstiev v 10. – 11. storočí a ich politického usporiadania, napríklad aj v spojitosti s prijatím kresťanstva. Tieto územia, na rozdiel od prevažnej časti západnej Európy a Anglicka, boli v minulosti mimo priamych rímskych štruktúr, čo sa často zvykne prízvukovať pri ich špecifickom vývoji, ktorý bol čiastočne odlišný od procesov prebiehajúcich v západnej Európe v 5. – 8. storočí. Výskumy a teoretické predpoklady o upevňovaní a výkone moci analyzované v prácach západných medievistov ponúkajú cenné inšpirácie aj pre diskusie o politickom zriadení v strednej Európe v ranom alebo vo vrcholnom stredoveku. Neznamená to však, že je možné ich závery priamo aplikovať na situáciu v tejto časti Európy. Skôr by malo ísť o základnú komparáciu a metodologické obohatenie so snahou nastoliť nové otázky na základe domácich prameňov.

Otvorenou otázkou je, do akej miery ich vznik vychádzal z recepcie napr. franských vzorov alebo ich prispôsobenia sa miestnym pomerom a čo je možné prisúdiť iba domácemu vývoju. Napokon aj samotné germánske kráľovstvá ako nové politicko-mocenské jednotky boli po zániku Rímskej ríše výraznou mierou ovplyvnené rímskymi vzormi. Bolo to inak aj v prípade stredovýchodnej Európy? Mohol byť franský (merovejovský, karolovský), prípadne otovský model organizácie moci prijateľný alebo príťažlivý pre vznikajúce kráľovstvá a kniežatstvá v tejto časti Európy? Išlo o prirodzený vplyv „vyspelejších spoločností“ na okolité územia menej organizovaných útvarov, ktorý viedol k priamemu ovplyvňovaniu ich lokálnych mocenských centier, pričom sa to najskôr prejavilo vo vládnucej zložke a spoločenskej elite? Veľmi pravdepodobne išlo o kombináciu všetkých týchto faktorov. Recepcia, ovplyvňovanie, napodobňovanie sú síce veľmi dôležité činitele, ale nie jediné, ktoré pri procesoch vznikania centralizovaných mocenských štruktúr v tejto časti Európy hrali podstatnú úlohu. Treba si tiež uvedomiť, že jednosmerná inšpirácia staršími západnými vzormi a ich celkové uplatnenie napríklad pri vzniku Uhorského kráľovstva okolo roku 1000 nebolo zrejme úplne bezproblémové, pretože išlo nielen o iný región s inými tradíciami, ale navyše v tomto období dochádzalo aj v samotnej západnej Európe k novým politickým a spoločenským procesom a zmenám, ktoré je nutné zohľadniť.

V súčasnosti sa práce západných medievistov, ktorí sa zaoberajú vznikom a organizáciou stredovekých útvarov, už do veľkej miery netýkajú potvrdzovania existencie štátov v ranom stredoveku. Termín štát skôr vnímajú ako pracovný alebo pomocný termín, ktorý nestotožňujú s „národným štátom“ moderného typu. Snažia sa mu vyhnúť pričom používajú menej kontroverzné termíny ako kráľovstvo, patria, monarchia, Herrschaft, lordship, koruna a podobne. Stále sa však objavuje rozmanitosť označovania ranostredovekých politických útvarov alebo, keby som použil tradičný slovník, „predštátnych útvarov“, „raných štátov“ alebo „feudálnych štátov“. Je pochopiteľné, že pre toto obdobie neexistuje jeden všeobecne prijímaný termín ako náhrada za predtým bežne používaný štát. Dôvodom je hlavne skutočnosť, že išlo o odlišné formy moci, vládnutia a politického myslenia, preto nie je možné stanoviť iba jeden termín na vysvetlenie jedinečnosti a rozdielov množstva politických útvarov. Treba mať stále na pamäti aj rôzne časové a geografické oblasti, kde sa mohla koncentrácia a presadzovanie centrálnej moci presadzovať odlišným spôsobom.

Uhorsko

V uhorských podmienkach 11. storočia je najrozšírenejší termín regnum, v spojitosti s panstvom korunovaného panovníka, možné v politicko-teoretickom významne, bez problémov prekladať ako kráľovstvo. V rámci dobového kontextu má aj dnes zrozumiteľný význam a nijakým spôsobom nepoukazuje na „národnú štátnosť“ presadzovanú staršou historiografiou. Druhým veľmi vhodným termínom na pomenovanie panstva Arpádovcov v 11. storočí je monarchia, keďže sa objavuje už v najstarších vierohodných prameňoch a v politicko-teoretickej rovine poukazuje na moc a vládu už korunovaného kresťanského vládcu alebo dynastie. Okrem toho, používanie termínu monarchia v dobových uhorských textoch vypovedá o uvedomovaní si politicko-mocenskej odlišnosti a istej „kvalitatívnej nadradenosti“ kresťanskej monarchie Arpádovcov od okolitých kniežatstiev (ducatus) alebo lokálnych mocenských panstiev (regnum).